y. Inak sa na ňu treba ísť pozrieť do martinského divadla.
Zdá sa, že jedinou starosťou rodiny v Muzike, v ktorej hráte matku, je len nejako prežiť. O čom ste si vy v osemdesiatych rokoch dovolili snívať?
„Čo som ja vtedy robila? Bola som na gymnáziu a už snívala, že pôjdem študovať herectvo. Ale hanbila som sa to povedať. Že idem na skúšky, som mame oznámila až po škole. A myslela som si, že sa mi to nepodarí. Pretože brat Maroš (Geišberg, pozn. redakcie) bol už vtedy na herectvo prijatý, takže pravdepodobnosť bola menšia.“
Kde ste sa prejavovali, keď ste o svojej záľube mlčali?
„Asi až na stužkovej, tam som celý program kompletne pripravila. Dovtedy som spievala, recitovala. Dokonca po rusky, na Puškinovom pamätníku.“
Aj víťazne?
„Áno, áno, inak by som to nehovorila. Vždy som bola druhá. Prvé miesto dostala vždy nejaká zvláštna, nezaujímavá žena. Ktorá možno vedela lepšie ruštinu.“
Nedávno vyšli na DVD filmy z osemdesiatych rokov. Máte doma Sladké starosti?
„Jasné.“
Mali ste tam len kratučkú úlohu. Bolo vám pri nakrúcaní ľúto, že je raz-dva po nej?
„Keď sa robí bez príprav a spontánne, vtedy bývajú scény najlepšie. Napokon, sú zaznamenané, a to sa mi páči. V divadle sa človek trápi a trápi, a skoro nič z toho nezostane. Všetko akosi a kamsi ujde.“
Keď ste si preberali cenu, povedali ste, že sa v divadle mocete. Prečo ste si vybrali práve toto slovo?
„Je to zvláštne. Už aj na divadelné ceny som bola nominovaná, ale mne sa ich asi nikdy nepodarí dostať. Dosky sa mi zdajú byť dosť neobjektívne – kritici nezvyknú cestovať von a všetky ceny zostanú v Bratislave. Nehovorím o sebe, zdá sa mi to nespravodlivé voči mnohým a skvelým hercom vo vidieckych divadlách. Ale ja som, samozrejme, rada, že sa takto mocem.“
Vy máte šesť detí, čo na to hovorili ony? Sťažovali sa, že mama ide zase do roboty?
„U nás sa vravelo, že idem do divadla, ale susedky sa ma vždy pýtajú: Do roboty, do roboty? Odchádzam, keď už sa stmieva, a im sa to určite nepáči. Asi sa im to zdá čudné, každý je predsa večer rád doma. Alebo si myslia, že by som mala byť radšej doma pri deťoch. Je jasné, že aj ja som si neraz zažila plač pri odchode z domu, ani mne sa vždy nechcelo ísť. Ale v tom divadle aj na mnohé zabudnete, a hoci som unavená, schuti si zahrám.“
Dlho hráte v Martine. Akú má výhodu nemeniť miesto?
„Možno to ani nie je výhoda, ale momentálne som v Martine. Teda, momentálne, už dvadsať rokov som tam! Asi by bolo zdravé dostať sa do iných vzťahov, iných súvislostí.“
Takže?
„Takže, uvidíme. Ja neviem, čo bude, sama sa neviem rozhodnúť. Ale keby mi niekto povedal poď, tak idem.“
V kine by sme vás čoskoro mali sledovať v Jakubiskovej Bathory. Už ste ju videli?
„Nie, ani neviem, ako bude zostrihaná. Ale mala by som tam byť. Možno to bude len blik, angličtinu som ledva lámala. A vôbec, dúfam, že to bude. Stále sa to odkladá, pomaly prestávam veriť.“
Ako vyzerá veľká produkcia v praxi?
„Zaujímavo. Chodili sme po rôznych hradoch, v rôznych podmienkach. Výtvarne to vyzeralo fantasticky, o scenári sa už neodvažujem hovoriť. Poznám len útržky, z nich vyplýva, že tento príbeh bude najmä o láske Báthoryčky k maliarovi. Neviem, možno ľuďom bude chýbať viac krvi.“
Bathory je tajomný príbeh, mohli ste ulietať na fantázii?
„Viete, čo je zaujímavé? Moja postava pochádza z Myjavy, tak ako ja. A moja mama je zas z Čachtíc, tam blízko máme dom. V detstve som každú chvíľu chodila na Čachtičák, už vtedy som vedela, že v údolí bolo bez pochovania zahrabaných mnoho dievčat. Našli sa kade tade.“
Žeby ste boli prevtelená?
„To neviem, ale zvláštne to je.“
