láske. Keď ho nakoniec odsúdili na päť rokov väzenia, už bol tajne vysvätený za biskupa. A silný vo svojej viere.
Treba vyhrnúť rukávy, nekritizovať, ale slúžiť. To bolo motto kňaza, ktorého pastoračnú činnosť zastavili iba mreže komunistov. Hovorí sa, že jeho činorodý duch nedovolil oddychovať ani jemu, ani jeho okoliu. Najmä ak šlo o slúženie svätej omše. „Samozrejme, že pôjdem,” odpovedal pevne aj po zranení pri autonehode, keď bol odkázaný na invalidný vozíček. Zabránil mu v tom len prísny zákaz lekára. Pracoval na vozíčku aj počas pooperačnej liečby. „Prečo by som nemal pracovať teraz, keď dobre chodím a oveľa lepšie vidím?” odpovedal s ľahkosťou všetkým, ktorí ho chceli šetriť.
Jezuita a väzenský robotník
Dubovský sa narodil v dedinke Rakovice pri Piešťanoch. Vzdelával sa v Trnave, Ružomberku a Kláštore pod Znievom, kde v ňom postupne dozrievalo duchovné povolanie. V roku 1940, čase druhej svetovej vojny, si za svojich duchovných učiteľov vybral jezuitov, keď vstúpil do noviciátu Spoločnosti Ježišovej. Oblasť misií, vzdelávania a vedy ho fascinovali. V roku 1947 začal študovať teológiu a filozofiu v Brne, neskôr v Trnave.
Do cesty Dubovského ako i mnohých mladých oddancov cirkvi sa však čoskoro postavil komunizmus. Po tzv. barbarskej noci, keď v apríli 1950 komunistický režim za jedinú noc násilím zlikvidoval mužské rehoľné rády, sa aj 29-ročný Dubovský ocitol v takzvanom sústreďovacom kláštore – v tábore obohnanom ostnatým drôtom. A to najprv v Jasove a neskôr v Podolínci. O pár mesiacov ho presunuli do Svatej Dobrotivej v Česku na vojenskú službu v smutne známych pomocných technických práporoch (PTP). Tam zhromažďovali občanov politicky „nespoľahlivých“ a využívali ich na ťažké a nebezpečné práce, napríklad v baniach. Dubovského vieru to však iba posilnilo a ešte v tom roku na Vianoce sa dal tajne vysvätiť za kňaza.
Za vysvätenie mreže
Po štyroch rokoch pokusov o jeho „prevýchovu” začal pracovať ako robotník v pražskej Konstruktive. Komunizmus v Československu v tom čase charakterizovala chudoba, všadeprítomná štátna bezpečnosť (ŠtB) a náboženská vyprahnutosť. Aj mládež sa pomaly, ale isto pod vplyvom propagandy začala odvracať od viery a cirkev začala vnímať ako prežitok. Dubovský však svoje skutočné povolanie nijako nezanedbával – chodieval na internáty medzi vysokoškolákov, ako i do mnohých rodín a intenzívne obhajoval kresťanské myšlienky lásky a slobody. V roku 1961 ho tajne vysvätili za biskupa. Nasledujúci rok ho zastavili komunisti. V procese s príslušníkmi reholí ho odsúdili a uväznili na päť rokov. Až v roku 1969 mohol začať pôsobiť ako kaplán. A to v malej farnosti v Nitrianskom Pravne, neskôr v Handlovej. Nasledujúce dve dekády bol farárom v Novej Lehote, kde slúžil predovšetkým jezuitom, a to formáciami a tajnými vysviackami kňazov.
Na toto obodobie si na pohrebe zaspomínal aj banskobystrický diecézny biskup Rudolf Baláž. Dubovský vtedy rozvážal v Domácich potrebách tovar po strednom Slovensku a spolu vytvorili na fare v Novej Lehote takzvané Jadro, kde sa schádzali aj ďalší kňazi zo Slovenska. „Sedávali sme pri ňom ako učni pri svojom prorokovi. On už mal za sebou výrobu, väzenie, ako stavbár staval sídliská a prešiel všetky metodické stáže komunistického systému,“ povedal v smútočnom príhovore.
Sloboda v starobe
Vytúžená náboženská sloboda prišla v čase, keď sa Dubovský blížil k sedemdesiatinám. Jeho mladícky duch ho však neopúšťal, a tak ešte niekoľko rokov pôsobil ako pomocný biskup v Banskej Bystrici, predseda Spolku svätého Vojtecha, generálny sekretár Konferencie biskupov Slovenska či pedagóg na Trnavskej univerzite. Od roku 1997 bol emeritným biskupom a posledné dva roky špirituálom v Dome Spoločnosti Ježišovej Loyola v Ivanke pri Dunaji.
„Buďte hrdí na svoju vieru!” apeloval Dubovský pri príležitosti svojich 85. narodenín. “Prejavujte ju aj tým, že sa zaujímate o život nielen obce, ale aj o život cirkvi,” dodal.
Páter Dubovský však nebol len vážny. V jednom z odkazov na stránke jezuiti.sk skupinka ľudí spomína: „Naposledy, keď sme s vami telefonovali, ste pri otázke ako sa máte, len žartovne odpovedali: Výborne, do smrti dožijem!“
V Ivanke sa už nestretneme, ale.... „je na nás, aby sme sa stretli vo večnosti”.
* 28. 6. 1921† 10. 4. 2008
1950 tajne ho vysvätili za kňaza a vzápätí internovali v koncentračnom tábore v Podolínci. Ako vojak pracoval v takzvanom útvare PTP
1961 tajne ho vysvätili za biskupa
1962 komunistický režim ho odsúdil na päť rokov väzenia
1991 vymenovali ho za pomocného biskupa
1993 stal sa generálnym vikárom banskobystrickej diecézy
