Na Slovensko, za futbalom, sa prisťahoval až zo Senegalu. "Afrika, to nie je len džungľa," vraví.Keď ho stretnete na ulici, môžete si byť istý, že je to on. Je nielen jediným černochom vo futbalovom klube ZŤS Dubnica, ale aj jediným černochom v Dubnici nad Váhom. Mouhamadou Seye býva na sídlisku neďaleko štadióna. Má iba devätnásť rokov a celkom jasnú predstavu, čo by chcel v živote robiť. Futbal.

Za futbalom aj na kraj sveta

"Pochádzam zo Senegalu a som tu už štyri roky," vraví Mouhamadou. Na Slovensko ho nepriviedli politické či existenčné problémy, ale láska k futbalu. Ten ho baví zo všetkého najviac.

Mouhamadou nepochádza z chudobnej rodiny, jeho otec vlastní v Senegale úspešnú dopravnú firmu, ktorá prevádzkuje taxíky a autobusy. Prial si, aby syn pomáhal vo firme. Jeho však podnikanie nelákalo. Rozhodol sa pre futbal a otec to nevedel pochopiť. Na podnet svojho futbalového manažéra sa Mouhamadou ocitol na Slovensku. No ich cesty sa zakrátko rozišli a manažér tu nechal chlapca samého. Otec sa vtedy oňho predsa len postaral. "Viete, aký je vzťah medzi ocinom a synom. Tá láska tam proste je, otec sa nemôže na vás pozerať, ako sa trápite. V Bratislave mi platil hotel. Každý týždeň mi posielal nejaké prachy na stravu a ubytovanie," vraví mladý Afričan perfektnou slovenčinou a suverénne používa slangové výrazy. "Potom som chcel ísť do Rakúska za kamošom a odtiaľ možno do Francúzska za bráchom. No to mi nevyšlo. Tušil som, že bez dokladov nemôžem prejsť cez hranice a naozaj ma policajti stopli. Skončil som v Brezovej, kde som začal hrať futbal za dorastencov. Mal som vtedy šestnásť aj niečo. Celkom sa mi darilo, dával som góly, pomohol som mužstvu postúpiť do ligy a tam si ma všimol tréner z Dubnice."

Nielen hlad a choroby

Mouhamadou má ešte dvoch bratov. Sú o dosť starší. "Jeden brácho je inžinierom v banke, v Paríži žije už šestnásť rokov, má sa fajn. S tým druhým som menej v kontakte, žije v Taliansku."

Nielenže je Mouhamadou benjamínkom rodiny, ale rodičom sa narodil, keď sa po rozvode opäť dali dokopy. Za najmladším synčekom najviac smúti mama, vidí ho len dva razy do roka, keď príde na návštevu domov. "Mamina nič nerobí, ako väčšina afrických žien. Sú doma a starajú sa o rodinu," vraví Mouhamadou. "Otcovi sa v podnikaní veľmi darí. Keď som mal osemnásť rokov, poslal mi dvadsaťtisíc korún a že mi praje všetko najlepšie. Vtedy sme sa udobrili, lebo naše vzťahy neboli predtým veľmi v pohode."

V Senegale býva jeho rodina v hlavnom meste, majú veľký dom. Podľa Mouhamadoua majú u nás ľudia o Afrike skreslenú predstavu. "Mne to je niekedy veľmi ľúto, keď vidím v telke, že ukazujú z Afriky len negatívne veci. Idú úplne do lesa, kde nie je žiadna civilizácia, nič. Potom si každý myslí, že toto je Afrika. Ale to tak nie je. Ani neviem, kde to tak je. My máme veľký dom, je tam civilizácia, ľudia majú fajnové autá. Nehovorím, že je to ako v Európe, ale je tam telka, internet, všetko, v pohode. Nič mi tam nechýbalo. Keď idete do dediny, do lesa, kde sú ľudia, ktorí naozaj nevedia, čo to je civilizácia, nakrútite to a potom ukazujete v Európe, že toto je Afrika, to je klamstvo. To je časť z Afriky. Tu sa ma vypytujú: A kde tam bývaš? Myslia si, že tam bývam v nejakej chatrči. Alebo hovoria: Keď ti tam bolo tak dobre, prečo si sem prišiel? Ja im poviem: Keď je vám tu tak dobre, prečo idete do Anglicka? Alebo do Rakúska? Prosto, to je dnešný svet, každý sa sťahuje. Nikto to tu nepochopí. Je mi to veľmi ľúto."

Láska cez internet

Mouhamadou hovorí po francúzsky, trocha po anglicky, po slovensky a rozumie aj po česky. "A po našom, po senegalsky," vraví a vysvetľuje svoju učebnú metódu. Jazyky sa vraj učí ľahko, hoci zvládnuť slovenčinu bolo spočiatku ťažké. "Ale ja som si povedal, že chcem zostať na Slovensku a chcem tu niečo dokázať. Uvedomil som si, že bez jazyka to nepôjde. Zohnal som si slovník a začal som sa učiť."

Pomohla mu aj frajerka, ktorú vtedy mal. Vlastne, mal ich už na Slovensku niekoľko. "Keď mi frajerka napísala SMS, ktorej som nerozumel, tak som sa jej pýtal: Čo to znamená? Vysvetlila mi to a ja som si to zapamätal. Alebo som si to zapísal. Aj keď počujem v telke slovo, ktorému nerozumiem, zapíšem si ho a potom to hľadám v slovníku, v slovensko-francúzskom."

Teraz má Mouhamadou sedemnásťročnú priateľku, chodí v Bratislave na hotelovú školu. Zoznámili sa cez internet. "Ona ma našla na Boome, tam videla moju fotku a napísala mi. Začali sme si písať, písať, písať. Vymenili sme si telefónne čísla, dali sme si rande v Bratislave a padli sme si do oka. Zapáčila sa mi a dúfam, že aj ja jej." Farba jeho pleti jej neprekážala. "Nie, nie. Viete, ja som mal také šťastie, že všetkým babám, čo som doteraz mal, bolo úplne jedno, že som čierny. Najpr si nevedeli zvyknúť, lebo keď sme boli spolu vonku, každý sa kukal a bolo im to nepríjemné. Ale tak po dvoch mesiacoch si zvykli."

Vzorom je Zidane

V Dubnici je Mouhamadou raritou, obzerajú sa za ním, ale v Bratislave sa cíti dobre. A vo Francúzsku je to už úplne v pohode. "Sú tam černosi, ty kokos, veľmi veľa. Veľa, veľa, veľa. A ľudia sú už na nich zvyknutí."

Pokiaľ ide o futbal, to radšej neporovnáva. "V Senegale je teplo, tráva je tam suchá, skoro žiadna. Myslím si, že hráči sú tu takí istí, len tam sa hrá tvrdšie a možno rýchlejšie. Tu sú technickí futbalisti, dosť mladí. Podmienky robia svoje, neporovnával by som to."

Keď Mouhamadou odišiel zo Senegalu, bol ešte gymnazista. Aj tu v Dubnici chodil na gymnázium, ale vzdal to. "Keď som sa dostal k mužom, už nebol čas, ráno aj poobede tréningy, potom zápasy. Výlety do Turecka, na Cyprus. Získal som tu tolerovaný pobyt a o chvíľu budem mať slovenské občianstvo. Dostal som sa do reprezentácie. Potom budem uvažovať, čo ďalej. Možno zmením klub. Dokončil by som si gymnázium, ale nie slovenské. Francúzske, aby som to mal ľahšie."

Jeho futbalovým vzorom je Zinedine Zidane. "Aj keď teraz už nehráva. No pre mňa vždy bol a bude najlepší."

Je moslim

"U nás sú väčšinou moslimovia, len asi jedno percento tvoria kresťania," vraví Mouhamadou. Priateľka by vraj neváhala prestúpiť na jeho vieru. "Ona by to urobila, aby ju naši prijali. Bol som rád, že mi to povedala."

Afričan sa na Slovensku celkom udomácnil. Dobre sa aj uživí, nesťažuje sa. "Mne to stačí. Hovorím si, že to nie je spravodlivé, keď otec rodiny sa zobudí ráno o šiestej, ide do práce, pracuje osem hodín. A ty, jeden mladý, devätnásťročný, vstávaš o desiatej, ideš na tréning do dvanástej a zarobíš päťkrát viac než on. Mám pocit, že dostávam viac, ako si zaslúžim. Aj keď, na druhej strane, hranie je určite aj psychicky náročné a futbal môžeš hrať asi iba do 35 rokov."

Najradšej trávi čas doma, pri počítači, pri telke. Alebo s frajerkou. "Nechodím na diskotéku ani do kina, filmy si objednám a pozriem radšej doma." Nie je to vraj preto, že by sa bál rasových útokov. "Nechodím von, mňa to nebaví. Asi som zvláštny. Nie som spoločenský typ. Som samotár." Počúva hiphop a R'N'B, americkú a francúzsku produkciu. Pre rasu ho ešte nikto fyzicky nenapadol, iba mu v parku nadávali. "Slovné útoky ma netrápia. Každý má svoj názor na černochov. To nezmením."

Slováci a Afričania

"My černosi sme temperamentní, ľahko sa nahneváme, ľahko sa urazíme," vraví Mouhamadou. "Lenže sme priateľskí. Afričan, keď ťa aj nepozná, je ochotný ti pomôcť." Vraví, že nepozná celú Afriku, iba Senegal, ale tam sa s rasizmom ani s rasizmom voči bielym nestretol.

"Bývam pri pláži, chodievali tam Angličania a Francúzi. Jedna cudzinka sa tam skoro utopila a môj kamoš ju išiel zachrániť. Riskoval svoj život. Nemáme žiaden problém, že biely alebo žltý, alebo ružový. Taký problém vidím len v Európe."

Za štyri roky si zvykol už aj na zimu. "Keď som býval v internáte, pri mínus pätnástich stupňoch som chodieval na tréningy. Smiali sa, že Afričan a chodí tu v šľapkách. Nerobí mi to žiaden problém."