Autor v spomienkach, asociatívnych odbočkách a úvahách opisuje dramatické udalosti zo Slovenského národného povstania, ktoré posudzuje z dnešného pohľadu.
Zvláštne okolnosti predchádzali vydaniu románu Alberta Marenčina Dezertéri alebo ľudský faktor (Albert Marenčin, vydavateľstvo PT, Bratislava 2007). Autor našiel pri generálnom upratovaní starých papierov zaprášený fascikel a v ňom všelijaké lístky, zápisníky, poznámky, notesy, školské zošity, ktoré tu ležali nevyužité už vyše šesťdesiat rokov.
Zišlo mu na um, že by tento materiál, ktorý označil za „letokruhy môjho života“, mohol nejakým spôsobom literárne využiť, veď svojho času – aby sme boli celkom presní: bolo to ešte roku 1950 – časť svojich poznámok spracoval vo filmovom románe Predná hliadka. Ten síce sfilmovaný nakoniec nebol, zato sa však dočkal až dvoch knižných vydaní.
Od myšlienky nebolo ďaleko k činu, tým skôr, že terajšiu archiváliu nevedel vtedy nijako začleniť do pôvodného textu Prednej hliadky, takže teraz si mohol sadnúť nad svoje záznamy a na základe ďalších osobných spomienok a skúseností im dať definitívnu podobu.
V Dezertéroch vychádza Marenčin z vlastného zážitku, keď sa v auguste roku 1944 zavčas rána zjavili pred rodičovským domom na východe Slovenska dvaja nemeckí vojaci. Časy boli vážne, front sa blížil, povstanie v tyle Nemcov stále tlelo a títo dvaja, vydávajúci sa za dezertérov, sa dožadovali pomoci od prázdninujúceho vysokoškoláka, ktorého im ktosi odporúčal ako vhodného človeka, čo ich privedie k partizánom.
Marenčin sa, samozrejme vyľakal, veď nemeckí vojaci (jeden bol Poliak, druhý Rakúšan) mohli byť takisto aj provokatéri alebo agenti gestapa. Nakoniec sa im však rozhodol pomôcť.
V tomto pásme rozprávania Marenčin rozoberá mravnú dilemu, pred ktorou sa ocitol, no vracia sa aj k sebe, vysvetľuje svoje ľavičiarske zmýšľanie i rodinné a rodové zázemie, takže miestami ide priam o genealógiu s presahom do sociologickej oblasti.
Nezabúda ani na svoje včasné záľuby najmä vo francúzskej literatúre, na úzky vzťah k filmu, privoláva si spomienky na rané detstvo, rodičov i starých rodičov. Toto pestré všeličo, zhustené curriculum vitae, autor dodatočne neprikrášľuje ani neretušuje, cítiť tu, ako jemne a živo vníma tú dobu spred šesťdesiatich rokov, keď sa pokladal za revolucionára a milovníka Jeseninových veršov, či vášnivca koláží, ktorým neprestal byť dodnes.
Po tomto „sentimentálnom intermezze“, ako príslušnú kapitolu nazval, dochádza naraz k druhému dramatickému zvratu, ktorý by sa dobre vynímal aj vo filme. Pred tým istým rodičovským domom zastalo v septembri 1944 nemecké terénne auto a za ním ďalšie dve nákladné. Trestné komando začalo prehľadávať budovy a Marenčin zbadal medzi vojakmi i „svojho“ dezertéra Jaceka.
Pri prehliadke našli pušku, ktorú partizáni dali pred pár mesiacmi Marenčinovi. Hrozba smrti a nekompromisného zničenia visela zrazu nad celým hospodárskym dvorom, no veliteľ komanda si pušku dôkladne prezrel, vyhlásil, že je to „stará haraburda“ a trestný oddiel odtiahol.
Pre Marenčina – spisovateľa to bola dobrá príležitosť, aby nad nečakaným rozuzlením rozvinul svoju meditáciu o „ľudskom faktore“. Pátral aj po dezertéroch a zistil, že obaja zahynuli.
Marenčinova zrekonštruovaná próza nemá v sebe ani štipku dobovej patiny či historizujúceho zámeru. Jeho príbeh je nadčasový napriek tomu, že ho čítame aj ako časť autorových bohatých memoárov.
Autor: Jozef Bžoch Autor je literárny kritik
