Pani poštárka bola spriaznená duša našej rodiny. Zvyčajne každý utorok, najneskôr v stredu nám týždeň čo týždeň nosievala listy od starej mamy a mamičkiných dvoch sestier. S rovnakou intenzitou chodil najneskôr v piatok list od mamičkinho brata a aspoň raz mesačne od ockovej sestry aj od nevlastnej mamy. Okrem toho stará mama posielala balíky s vajíčkami, plodmi zo záhrady a tvarohom aj hustou smotanou, ktorú kupovala na trhu. Nuž a pred sviatkami sa poštová schránka husto plnila gratuláciami a listami od spolužiakov našich rodičov a ďalšieho príbuzenstva. Pani poštárku sme poriadne vyťažovali.

Pohroma nastala, keď pravidelná pošta neprichádzala. Mamička znepokojene kontrolovala, či vôbec v zvyčajný deň poštárka doručovala a s blížiacim sa koncom týždňa jej nervozita narastala. Poslednou záchranou bol telefonát na miestnu poštu, kde pracovala sestra nevlastnej otcovej mamy. „Jóbovky“ však pre nás nemávala, o starej mame vedela všetko, veď bývala v susednej ulici. Len zlyhala pošta. A my deti sme našim zazlievali, prečo sa znervózňujú, veď sa nič nestalo.

Dnes ich už chápem. Tak isto ma trápi, že o najbližších, ktorí žijú o stovky a tisícky kilometrov ďalej než kedysi stará mama, už pár dní neviem. Kontakty s blízkymi a srdcu milými mi s pribúdajúcim vekom čoraz viac chýbajú. Na rozdiel od rodičov nemusím telefonovať na poštu. Sadnem si k počítaču, kliknem si na adresu na „druhej strane“ a počujeme sa, ba i vidíme. Som vďačná prozreteľnosti za pokrok, ktorý oslobodzuje od osamelosti.

Autor: Mária Šišuláková, publicistka