Bratislavské upanišády sú už v titulku jasne prisúdené lokalite, avšak indické slovo, ktoré určuje žáner (upanišády – rozprávania), rozbíja predstavu o mieste deja. Čo je určujúce v Litvákovej knihe prozaických a básnických textov?
A je potrebné zviazať predstavu o tom, čo nás čaká, keď berieme knihu do rúk? Tí, čo poznajú meno Jána Litváka, zádumčivého člena Barbarskej generácie (dosiaľ vydal sedem samostatných kníh poézie a prózy), tušia, že zámerom písania i čítania nemusí byť určitý ideový plán, ale pocit pohody a slobody uvažovania.
A ten nemá hranice, je to entita bez merných jednotiek v nás. Pokojne, pomaly a ľahúčko sa číta, a aj recenzent, zvyknutý mať po ruke ceruzku na podčiarkovanie či vpisovanie poznámok na okraj knihy, zrazu nič z textu nevyčleňuje.
Kniha je príjemná nielen do ruky, s dotykovým vnemom rastrového papiera obálky, ale i s čistou a striedmou grafikou. Neexperimentuje, texty sú členené do celkov. Úvodný, bez zjednocujúceho nadtitulu prináša tri texty, príbehové pohľadnice z indických túlačiek či skôr pobytových dní, sledujúce osudy Indov pripútaných k jednému miestu svojej ulice, jej vône i biedy a zdanlivej nehybnosti. Žiadny bedeker a predsa prebúdza túžbu preniknúť i tam, kde cestovky nákladne lákajú turistov draho vyťaženými sloganmi.
Momentka: „Peniaz im do dlane dám, len ak sa ich potrebujem striasť, aby sa pri nakupovaní čačiek vyšantili a dali mi trochu vydýchnuť. – A deti? – Nuž a pritom sa pritrafia, samozrejme, deti. Tieto veci ja za seba nenechám robiť druhých. – No vidíte, a deťom čo dáte? – Akože čo? Život. A ten majú nafurt. Čo také by som im ešte prihodil, keď všetkého, čo im treba, majú, a inšie nepýtajú? “ (Ali Furu v poviedke Čierny obchod s čiernym korením).
Poetické či aj rozprávkové cítenie, archaizujúci pokoj a opar nového obzoru vyvolávajú čitateľský pocit spoluúčasti na napísanom, prežitom v spoločnosti autora. Aj v časti nadpísanej ako Bratislavské upanišády (ajhľa, jednoduchá príčinnosť, a nie alogizmus) nám autor ponúka svoj „atramentový dlh. Z čias, keď som ešte nečítal žiadnu indickú knihu“.
Nežiada to ani od čitateľa a rozhodne nikoho nepodceňuje. Tu z obzoru svojho domova, záhrady a z reality bratislavských ulíc a rodinného ukotvenia („Lilinka dostala ku krstu jantárový náhrdelník“) reflektuje svoje spomienky na predchádzajúce cesty do Indie, aby sa pýtal trebárs na to, komu patrí zem, už tu, v Bratislave, kde akýsi vydriduch zoťal košatú lipu.
Nasledujúce tri súbory sú zostavené z básní: filozofickým podtónom kladie jednoduché otázky a nachádza prosté odpovede („Za jedinú vec oplatí sa žiť / Život sa ako studená voda / ráno vlieva do dlaní“); texty i tu sú okrem ľudí obývané zvieratstvom a rastlinstvom.
Napokon, Litvákova kniha je ako šálka rozjímavého zeleného indického čaju.
Recenzia/kniha
Ján Litvák: Bratislavské upanišády.
F. R. & G. Ivanka pri Dunaji 2007.
Autor: Ľubica Suballyová (Autorka je publicistka)
