Po Košiciach a Žiline sa Jazzové dni v nedeľu a v pondelok usadili v Bratislave. Čo ponúkol zavedený medzinárodný festival vo svojej „jarnej“ premiére?

Na Bratislavských jazzových dňoch (BJD) v Parku kultúry a oddychu zaznieva v posledných rokoch všelijaká hudba, medziiným aj džez. Ak to máme brať puritánsky, v špeciálnej jarnej „edícii“ festivalu džez absentoval úplne.

Ale ak sa dohodneme, že džez je hudba, kde sa improvizuje a aspoň občas sa použijú nejaké špecifické rytmy a postupy, tak potom o.k., názov aspoň vo väčšine prípadov nebol úplne odťažitý.

Hviezdna nedeľa

Klávesistu a speváka Mariána Čekovského a gitaristu Henryho Tótha by sme tiež určite nezaradili medzi džezových hudobníkov. Vystúpenie s bubeníkom Emilom Frátrikom a trubkárom Pavlom Jeňom bolo detailne nacvičené, témy mali, ako sa na slohu hovorí, úvod, jadro a záver. Čekovský je vynikajúci klávesista, tých, čo ho mali zaradeného v škatuľke pop, príjemne prekvapil. Obsluhoval klavír a skvele hral basovú linku na syntetizátore. Henry Tóth je skutočný virtuóz, ale viac mu to sluší, keď nie je uvravený a keď každú chvíľu neprepína gitarové efekty - tu sa, žiaľ, neovládol. Frátrik bez veľkej pompy dokázal, že patrí medzi našu absolútnu špičku, Jeňo pekne farbil a vkusne sóloval.

Speváčka a klávesistka Lygia Campos je Brazílčanka, rytmiku však má nemeckú, pretože v Nemecku žije. Nič proti tamojším hudobníkom, ale v tomto prípade bol drajv veľmi problematický. Gitarista hral štýlovo (a naozaj džezovo), dychár bol lepší na saxofón ako na flautu. Všetci príliš uprene pozerali do nôt, čo je podozrivé – ak je program nacvičený, načo noty? Lygia má veľký hlas a peknú farbu, prejav a artikulácia však každému nevyhovovali, dokonca som začul porovnanie s estrádou Ally Pugačevovej.

Hviezdny večer mal Peter Lipa, ktorý dal dokopy kapelu snov. Spoluhráča najväčších na svete, bubeníka a perkusionistu Mina Cinelu, gitaristu Ruggera Robina, saxofonistu Michala Žáčeka, basgitaristu Martina Gašpara a jeho syna za klávesami. Dokopy „to“ hralo skvele, Cinelu je úžasný či už v dravých­ polohách, ale aj pri použití minimalistického in­­štrumentá­ria, Robin je úplne nad vecou, nad žánrami, Gašpar by mohol hrať v akejkoľvek špi­čkovej ka­pele a Lipa junior poňal svoju rolu skromne. Lipa starší bol sú­stre­dený, snažil sa netrčať a bolo to fajn. Odzneli hlavne veci z jeho repertoáru, dve skladby priniesol Cinelu, aj si ich odspieval.

Basgitaristka Rhonda Smith dlho brúsila struny u Princea a iných osobností. Jej Karma Deu­ce je riadny kus kapely – s dvoma klávesistami, sprievodným basgitaristom, gitaristom a bubeníkom. Rhonda skvele spie­va a ako basgitaristka je úplne fenomenálna. Asi pre náročnosť kompli­ko­vanej for­má­­­cie sa však zvuk zlial do jednej nestráviteľnej gundže. A stalo sa to, čo sa ešte na BJD neprihodilo – publikum húf­ne o­pú­­šťalo sálu. Určite to nebolo tým, že kapela hrala rockový pop a po džeze ani stopy (veď ovácie si kedysi vyslúžili aj Level 42), ani playbackmi, ktorými si pomáhala s vokálmi (Bebel Gilberto robila to isté). Ktovie, ako by to bolo pri dobrom zvuku, možno v piatok alebo sobotu, keď by ľudia boli inak naladení, lebo netreba vstávať do práce. Takto to bol rozpačitý koniec večera.

Komorný pondelok

Druhý večer sme videli iba dve vystúpenia. Bubeník Ján Fa­brický na BJD prišiel po dvanástich rokoch. Zahral si so svojou medzinárodnou kapelou Overt­ Act. Človeku napadlo klasické fi­lipovské „džezrock, chla­pi!“ – skupina sa odvoláva na klasické fusion, znie však trochu ako terapia pre hyperaktívnych občanov. Fabrický je skvelý bubeník, ale kapele ako celku sa nepodarilo do publika injektovať vášeň a vzrušenie. Hudba je aj o chvení a zrýchlenom dychu, nielen o tónoch a rytmoch.

Basgitarista a spevák Richard Bona je u nás dobre známy. Jeho karibsko­africké pesničky spievané anjelským hlasom po kamerunsky sú ušľachtilé, hladia a zohrievajú. Bona je neskutočný inštrumentalista, na kon­certe to však predvádza iba sporadicky. Slúži celku podobne ako členovia jeho kapely. Všetci sú, samozrejme, mimoriadni, ale aj tak má špeciálnu pozíciu perkusionista Samuel Torres. Je svetovou extratriedou, čo dokazoval nielen v sólovej exhibícii. Bona nesklamal, ale ani nepre­kvapil. Ťažko zrejme vymyslieť niečo nové u takéhoto vyhraneného umelca. Ale inak to bolo ako stretnúť starého priateľa. Bona prináša pozitívnu energiu a za to si zaslúži rešpekt.

Koniec dobrý – všetko dobré. Čoskoro uvidíme Johna McLau­gh­lina a Bobbyho McFerrina.