Afroameričanka Denise Wilsonová patrila
Strávila na Slovensku prvý a možno aj posledný rok. Dnes odchádza domov, nevie, či sa ešte vráti. Minulotýždenný incident s dvoma extrémistami jej stále nedá spávať.
Média priniesli o incidente väčšinou sprostredkované informácie. Viem, že nerada o svojom zážitku hovoríte. Predsa len, čo sa vlastne v tú nedeľu popoludní stalo?
„Mala som dohodnuté stretnutie s priateľom v Mc Donalde. Z domu som odišla skôr a tak som mu počas cesty písala SMS-ku, či by sa nemohol poponáhľať. Počula som akýsi krik. Otočila som sa a videla som na zastávke električky päť ľudí. Pochopila som, že kričia na mňa. Povedala som im, že neviem po slovensky a išla som ďalej. Vtom som začula za sebou rýchle kroky. Videla som dvoch mužov, ktorí mierili ku mne. Mala som z nich strach. Dala som sa do behu. Oni ma celou cestou, dobrých päťsto metrov prenasledovali. Ešte šťastie, že som dobre trénovaná. Kričali niečo v lámanej angličtine v tom zmysle, že neger, choď domov. Bola som v šoku. Cítila som, že ma chcú dostať. Bežala som krížom cez cestu plnú áut do reštaurácie. Vo vnútri sedeli ľudia, myslela som si, že nevojdú, že mi dajú pokoj. Ale oni išli evidentne po mne. Jeden z nich sa priblížil, vzala som do rúk stoličku, aby som sa bránila. Kričala som, o pomoc, aby zavolali políciu. Potom ich manažér reštaurácie vyhodil. O pár minút prišla polícia.“
Oboch útočníkov polícia chytila. Nesnažili sa ujsť?
„Polícii som presne popísala ich oblečenie a zjav. Obaja mali na sebe vojenské maskáče, boli vystrihaní, išiel z nich strach. Vôbec sa nepokúšali utiecť. Vracali sa späť na zastávku električky, akoby sa nič nestalo. Mala som pocit, že doslova chceli, aby ich chytili. Bolo zjavné, že ich vôbec nemrzelo, čo urobili, že to mysleli vážne.“
Nepatríte medzi bojazlivých ľudí. Čo vás vydesilo?
„Nikdy som sa s niečím podobným nestretla. Bála som sa, že ma chytia a ublížia mi. Jednoducho to z oboch vyžarovalo.“
Vraj ste celou cestou kričali o pomoc a nikto vám nepomohol...
„To ma na celej situácii najviac prekvapilo. Ľudia sa iba prizerali, akoby sledovali televíznu šou.“
V Amerike by v takom prípade zakročili?
„Samozrejme. Keď niekto kričí o pomoc, automaticky zareagujú. Nemusia vás poznať, aby vám pomohli. A vôbec nezáleží na tom, akej ste národnosti či rasy.“
Vedia o incidente vaši rodičia? Ako reagovali?
„Ocko už nežije. Chcela som zavolať mame, aby sa to dozvedela odo mňa, nie z médií. Ale rozmyslela som si to. Je vážne chorá, mohlo by jej to ublížiť.“
Útočníci sú vo väzení, hrozí im trojročné väzenie. Je to dostatočný trest?
„Nie som Boh, ani sudca, nemôžem nikoho súdiť. Určite by takýto čin mal byť potrestaný, ale ja to nechcem ani neviem posúdiť. Či strávia za mrežami rok, alebo celý život, nič sa nezmení na tom, čo sa stalo.“
Na pojednávaní budete vypovedať ako poškodená. Ste na to pripravená?
„Nie je to nič príjemné, ale nemám s tým problém. To, čo urobili, je neprípustné voči komukoľvek. A bolo by dobré, keby si to aj oni uvedomili.“
Publicita spojená s incidentom vás na Slovensku zviditeľnila viac ako vaša hra. Neprekáža vám to?
„V Amerike zvykneme hovoriť, že aj zlá reklama je reklama. (Smiech)
Klub má pripravenú zmluvu na novú sezónu. Prečo ste ju nepodpísali?
„Klub pripravil dokonca dve zmluvy. Samozrejme, že som pod vplyvom tej skúsenosti začala viac premýšľať o sebe a o mojom pôsobení v Košiciach. Núti ma to rozmýšľať či a za akých okolností som ochotná vystaviť sa podobnému riziku. Záleží na tom, aké podmienky mi klub pripraví.“
V stredu ste doma prehrali zápas play off s Nitrou, tým sa sezóna pre vás i váš tím skončila. Cassovii patrí šiesta priečka. Ste spokojná?
„Nikto nechce byť šiesty, každý by rád zvíťazil. Bol to môj prvý rok v tomto družstve. Obhájili sme vlaňajšie šieste miesto, pritom celý káder sa absolútne zmenil. Málokto očakával, že sa nám to podarí. Väčšina dievčat je veľmi mladá, ešte len zbiera skúsenosti z najvyššej ženskej súťaže. S týmito dievčatami je to dobrý výsledok. Takže nakoniec sme spokojné.“
Máte dvadsaťpäť rokov a pritom ste najstaršou hráčkou. Ako sa cítite medzi tínedžerkami?
„Nerobí mi to žiadne problémy. Necítim žiadny rozdiel. Myslím si, že dievčatá ma prijali veľmi dobre, že som medzi nich zapadla, a to je pre mňa najdôležitejšie. V Nemecku, kde som hrala predtým, bolo v tíme viac starších dievčat, profesionálok, ktoré boli oporami tímu. Tu som bola oporou ja. (Smiech) Aspoň dúfam.“
V Cassovii ste mali úlohu lídra. Rešpektovali vás dievčatá?
„Žiaľ, až na niekoľko fráz neovládam slovenčinu a nie všetky dievčatá hovoria po anglicky. Bez komunikácie je to o niečo zložitejšie. Ale myslím si, že ma rešpektovali.“
Prezident klubu si pochvaľoval vaše výkony, páči sa mu, že hráte a rozmýšľate tímovo, že nie ste basketbalistka, ktorá vidí len kôš...
„Oh, naozaj? Takýto kompliment som nečakala! V Amerike hrá väčšina dievčat dosť sebecky, len na seba, každá chce dosiahnuť čo najviac košov. Pre Američanku je kompliment, keď o nej povedia, že je tímovou hráčkou.“
Ste tímovou hráčkou aj mimo palubovky, v súkromí?
„Myslím si, že život športovca na ihrisku a v súkromí sa nedá oddeliť. Všade, kam prídem, mám veľa priateľov. Dievčatá, s ktorými hrám v tíme, nie sú len moje spoluhráčky, ale aj priateľky na celý život.“
V čom je zásadný rozdiel medzi Amerikou a Európou?
„V životnom štýle a ľuďoch. Väčšina mojich priateľov by v Európe či na Slovensku asi nedokázala žiť.“
Prečo?
„Amerika je multikultúrny štát, Američania sú viac otvorení voči iným kultúram, či národnostiam. Spočiatku som mala dosť nepríjemný pocit, že keď som sa niekde objavila, či na ulici, alebo v reštaurácii, všetci na mňa upierali pohľady ako na zjavenie. Nie každý by sa dokázal s tým vyrovnať.“
Je veľký rozdiel v mentalite?
„Určite. Mám pocit, že Američania viac držia spolu. Keď sa niekomu niečo zlé stane, vnímame to, akoby sa to stalo všetkým. Mám taký pocit, že na Slovensku skôr platí: Čo ťa netrápi, nehas!“
Necítite sa na Slovensku osamelá?
„Samozrejme, chýba mi rodina. Ale som obklopená množstvom priateľov aj mimo basketbalového ihriska. Keď sa cítim byť osamelá a mám voľný deň, sadnem na vlak a cestujem za nimi trebárs do Popradu. Tam som sa zoznámila s dievčatami, ktoré tancujú hip-hop.“
Je hip-hop vaším hobby?
„Milujem tanec a spev. Dokážem sa pri tom neskutočne odviazať. Rada chodím medzi veselých ľudí. Mojím najväčším koníčkom je žiť život naplno, so všetkým, čo prináša.“
V slovenskej extralige hrá viacero Američaniek. V majstrovskom tíme Kositu je to Janel Mc Carville, v Ružomberku vaša menovkyňa Lindsey Wilson. Ste v kontakte?
„Musím sa vrátiť do minulosti, keď som hrala v Nemecku. Akonáhle sa tam stretli dvaja Američania, už boli kamarátmi. Možno to nevyznie najlepšie, ale niektoré americké hráčky na Slovensku si myslia, že sú čosi viac, že sú superstar, že nikto na nich nemá. Samozrejme, s dievčatami, ktoré tu hrajú ligu, sa pred zápasom či po ňom porozprávame, ale neviažu nás nejaké hlbšie vzťahy. Je to aj tým, že sme všetky dosť zaneprázdnené tréningmi a zápasmi, niektoré družstvá, napríklad Kosit či Ružomberok, hrajú okrem extraligy aj ďalšie európske súťaže.“
Nerobilo vám problém prispôsobiť sa?
„Som prispôsobivý človek. Navyše som zvyknutá na zmeny, dokážem sa v novom prostredí rýchlo adaptovať. Od detstva som cestovala s basketbalovým tímom. Z domu som odišla v sedemnástich. Našťastie, moja mamka sa nikdy nesnažila držať ma pri sukni, podporovala ma v cestovaní i v basketbale. Naučila som sa byť samostatnou, spoliehať sa na seba.“
Čo vás prilákalo na Slovensko?
„Moja agentka. Hrala som v Nemecku a hľadala som nové angažmán. Záujem mali dva tímy - jeden v Španielsku, druhý u vás. Dala som na jej radu. Odporúčala mi Cassoviu.“
Vedeli ste, kam idete?
„Nemala som absolútne žiadne informácie. Bol to krok do tmy. Väčšina Američanov vie, kde je Československo, ale ani netušia, že sa rozdelilo, evidujú skôr len Českú republiku. Keď mi povedali, že idem na Slovensko, pýtala som sa, kde to je? Ani moji priatelia nemali poňatia, kde Slovensko leží. Pýtali sa ma, preboha, kde vlastne si? Od agentky som sa akurát dozvedela, že je to vnútrozemský štát. Musela som si ho vyhľadať na mape.“
Váš prvý dojem na Slovensku?
„Prišla som rovno do Košíc. A hovorím si, hm, aké malé mesto. Bolo horúce leto, všetko sa zelenalo. A keďže som z Južnej Karolíny a mám rada slnko a teplo, bola som spokojná.“
Prvá skúsenosť v tíme?
„Mala som pocit, že dievčatá boli nadšené, že do tímu prišla mimoeurópska hráčka. Basketbalistiek inej pleti na Slovensku nehrá až tak veľa. Bola som pre nich exotická.“
Čo vás príjemne a čo nepríjemne prekvapilo?
„Až do tej osudnej nedele som nemala žiadnu nepríjemnú skúsenosť. Bola som príjemne prekvapená, ako ma v klube prijali. Vlaňajšie Vianoce som trávila doma, v USA. A ani na chvíľu som nezapochybovala, či prídem späť do Košíc.“
Vrátite sa?
„Ešte neviem. Musím si veci nechať uležať.“
