Keď baletný sólista Mário Radačovský nastúpil pred rokom a pol do svojej novej funkcie šéfa Baletu Slovenského národného divadla, okrem iného sľubil, že sa bude snažiť privážať do Bratislavy veľké tanečné osobnosti a že bude využívať svoje kontakty. Sľub celkom svedomito napĺňa a vďaka tomu nie sú baletné večery v SND len stretnutím tanečnej komunity. Najnovšie to dokázal s pražským Baletom Národního divadla.
V novom Slovenskom národnom divadle si už divák zgustol na svetovom súbore Nederlands Dans Theatre Jiřího Kyliána. A najnovšie, vo štvrtok, sa zaplnilo hľadisko pri hosťovaní Baletu Národního divadla Praha. Jeho šéf Petr Zuska ponúkol predstavenie Sólo pro tři, kde je autorom mnohých vecí – námetu, réžie, choreografie a dokonca aj toho krehkého plagátu s gitarou a padajúcim telom, ktorý sme mohli vidieť po Bratislave.
Aby sme to objasnili aj pre tanečných outsiderov – Mário Radačovský tancoval u Jiřího Kyliána v Nederlands Dans Theatre a s Petrom Zuskom sa spolu ako tanečníci dva roky stretávali v kanadskom balete v Montreale.
Amsterdamský prístav aj ruská duša
Veľký biely stôl a na ňom muž – dnes večer bude mať často sólo, bude Jacquesom Brelom, Vladimirom Vysockým aj Karlom Krylom. Aby to nebolo machistické, ale aj preto, aby to bolo pravdivejšie – bude ho tam sprevádzať jedna žena a jeden ženský hlas – matka, milenka, smrť, múza, láska, spravodlivosť, prehra a výhra. Spevák bude odhodlane tancovať – rapovať v trenírkach s veľkou červenou hviezdou, potom sa úzkostlivo hojdať na lampe.
Bude prosiť ženu, aby ho neopúšťala, aj odchádzať opačným smerom, lebo „tím víc jsme sami, čím víc jsme spolu“. Bude sledovať postavy, ktoré more zavialo do amsterdamského prístavu, bude pochodovať, vstávať a padať. A bude mať pri sebe bielu gitaru.
Silná hudba
Petr Zuska si vybral vyše štyridsať piesní od troch pesničkárov, ikon, idolov, legiend, ktorí dokázali spojiť hlboké slová s odovzdaným prejavom. Elektrizovali. Boli svojskí. Vladimir Vysockij má nálepku „srdce a hlas ruského národa“, Jacquesa Brela považujú za najväčšieho po francúzsky spievajúceho šansoniéra všetkých čias a Karel Kryl sa stal okrem symbolu nežnej revolúcie aj táborákovým hitmanom.
Každý proti niečomu bojoval – jeden proti flámskemu nacionalizmu, tí dvaja proti komunistickému režimu. A potom ich spojilo ešte niečo – smrť.
Výber silnej hudby pre tanečné predstavenie skrýva úskalie, že pohyb nedokáže naplniť rozsah hlasov ani význam bojovných viet, ktoré akoby len tak mimochodom dokážu rozochvieť. No vznikla mozaika skladieb a choreografií, kostýmov, tiel, ktoré vedia, o čom tancujú, a hlasov, ktoré prežívajú, čo spievajú. Preto je výborným príkladom toho, ako sa dnes môže robiť balet, ktorý nie je len pre odrastené žiačky tanečných umeleckých škôl. Svojou rečou zasahuje priamo tam, kam mieri. Nepovieme kam – hoci títo pesničkári sa nevyhnú afektu, Zuska pátos nemá rád.¶
Bez prekladu
V Prahe sprevádzajú tanec aj titulky, ktoré prekladujú tieto básne – pesničky z ruštiny a francúzštiny. U nás sme to mali bez prekladu, pretože SND chýba automatický titulkovač. Neprekáža, stačilo, že Zuska tým pesničkárom-básnikom rozumel sám. Do tanečných gest ich preložiť dokázal. Už teraz sme zvedaví na ďalšie Radačovského kontakty.
