Svojej zatiaľ poslednej zbierke básní dal Erik J. Groch meno Infinity. V tom názve sa dá vystopovať istá kontinuita s iným cudzojazyčným titulom jednej z jeho predchádzajúcich kníh: L’acinéma (2001). A možno aj náklonnosť v artistne znejúcich slovách-názvoch. Podobnú dvojičku titulov jeho kníh tvoria aj kratučké a tajomné To (2000) a Em (2006).
Ako slovenský ekvivalent k anglickému infinity sa v prekladovom slovníku uvádza nekonečnosť, resp. nekonečno. Ak však pri tomto slove zoberieme do úvahy jeho latinský pôvod a „in“ nebudeme chápať ako zápornú predponu, ale ako predložku „v“, vyjde nám z toho niečo pevnejšie a presnejšie než rozplývajúce sa a nijakou mierou nepostihnuteľné nekonečno.
Totiž bod, v ktorom sa všetko končí. Alebo inak, ale stále nie dosť presne – večnosť. Možno aj miesto, kam všetko smeruje. Teda nie koniec, ale miesto zavŕšenia.
Zadržiavaný rešpekt a nejasná bázeň
Keďže Groch je i autorom grafickej úpravy celej edície, možno aj ilustráciu na obálke považovať za integrálnu súčasť básnikovej výpovede. Je na nej obrázok Thomasa Otta The Champion. Znázorňuje, ako nejaký „šampión“ zápasí – a zdá sa, že úspešne – so smrtkou.
V porovnaní s ľahučko pôsobiacou momentkou mladého dievčaťa z obálky predchádzajúcej Grochovej zbierky Em vyznieva tento obrázok dosť temne, vari až morbídne, ale musíme uznať, že veľmi sugestívne. Pod dojmom z neho čítame aj básne tohto zošita akosi inak, s akýmsi zadržiavaným rešpektom, nejasnou bázňou.
Ani teraz tomu nemôžem uveriť
A tento zvláštny pocit sa ešte umocní, keď potom v titulnej básni zbierky narazíme na verše: „Chcel som ju streliť medzi prsia, / no ona sa natočila k dverám, / dostala to priamo do bradavky.“
A o kúsok ďalej: „Nemám čas na podrobnosti, / počujem dupot na schodoch, / musím sa rýchlo vypariť.“ Až príde posledná strofa: „Vidím ich v tme, hlbokej, ľadovej, / hlaveň mojej deviatky je útulnejšia. / Ani teraz tomu nemôžem uveriť.“ Básne tejto zbierky pramenia z autorovej hraničnej existenciálnej skúsenosti, z „hlbokej, ľadovej tmy“, ale ústia do tichého svetla. Osvietenia.
„Chodím z rohu do rohu, / chvíľu postojím, všetko ma bolí, / ľahnem si, hneď zaspím. // Vstanem, nikde nikoho, / na kolenách prosím Boha, / aby ma neopustil. // Nemám mu veľmi čo povedať, / rozprávam o vŕbovkovej vňati, o prostate. / Niekedy zahrmí, prostredníctvom mačky // postrkáva kamienok pred sebou, / vo dverách si napraví vrkoč, / predstaví sa Anička Bucáková.“ To je na strane 12.
Takí básnici nezomierajú
A na strane 21 (jednotka s dvojkou si len vymenia miesta) je už nádherne upokojujúca báseň Stmieva sa (v nej vidíme, ako sa tma zázračne mení na svetlo): „Stmieva sa, je tu teplo, / útulne, nikoho sa nebojím / - mám vanilkové koláčiky. // Ticho je, vesmír alebo / Boh je veľmi tichý. / Ty tu už dávno nie si. // Na pôjde mám tri sánky, // osie hniezda hneď vedľa lastovičích, // hovná vedľa hviezd.“
Keď prídeme k posledným dvom veršom, pokoj v nás už zostáva, hoci čítame: „Pozerám von oknom, / onedlho zomriem.“ Skôr už však veríme poslednej vete predchádzajúcej Grochovej zbierky Em, ktorá znie: „Odvtedy a nie a nie zomrieť.“
Takí básnici, odkedy píšu – nech si už píšu o zomieraní čokoľvek – totiž nezomierajú.
Recenzia
Erik Jakub Groch: Infinity.
OZ Slniečkovo. Zošity súčasnej poézie Veršeonline, Prešov 2008.
Autor: Rudolf Jurolek (Autor je spisovateľ)
