Mnohých fascinuje a šokuje¶ svojou originalitou, no ona tvrdí, že len opisuje realitu. Nadmieru usilovne, prakticky každý rok vydá nový román. Vychádzajú v mnohých svetových jazykoch vrátane slovenčiny. Belgická spisovateľka AMÉLIE NOTHOMB poskytla SME rozhovor počas knižného veľtrhu, ktorý sa konal v Paríži.
Spomínate si na prvé interview?
„Pamätám sa naň veľmi dobre. Bolo to v roku 1992, keď som vydala prvý román. Bola som unesená a celá som sa červenala. Rozhovor trval asi dve hodiny. Rozprávala som ako Cicero. Mala som pocit, že patrím do histórie. Išlo pritom iba o malý belgický časopis.“
Čo sa odvtedy zmenilo?
„Teraz to vnímam ako dialóg s príjemnými neznámymi ľuďmi. Zažila som však rôzne rozhovory. Kedysi som pozývala novinárov domov, ale to už nikdy neurobím. Niektoré stretnutia ma šokovali.“
Nepríjemnosti zažívajú známi ľudia aj s posadnutými fanúšikmi. Niekedy sú výsledkom mŕtvi i zranení. Aký bol váš najhorší zážitok?
„Takýto extrém som našťastie nezažila. Raz som však našla pred dverami nahého muža. Prišlo mi to smiešne. Momentálne ma znepokojujú listy istej nie úplne normálnej ženy, s ktorými som musela zájsť i na políciu.“
A čo veselé zážitky?
„Takých je mnoho a stávajú sa každý deň. Sú nimi stretnutia s čitateľmi alebo čítanie ich listov.“
Listom sa venujete niekoľko hodín denne.
„Dostávam ich veľa. Je to úžasné. Prichádzajú od rôznych ľudí. Viem, že by som sa im nemala toľko venovať, ale nedokážem to. Zaujíma ma ľudská bytosť. Aj nudní ľudia sú pre mňa svojím spôsobom fascinujúci.“
Čo vás v sedemnástich rokoch priviedlo k písaniu?
„Chcela som písať už skôr, ale necítila som sa byť oprávnená. V našej rodine bola literatúra posvätná. Čítala som veľkých autorov a nikdy mi nenapadlo, že by som mohla robiť to, čo oni. Keď som mala sedemnásť, odišla som od rodičov do Bruselu. Bolo to ťažké obdobie. Pociťovala som extrémnu samotu, moje telo bolo navyše zničené anorexiou. V tom čase som čítala Súmrak modiel od Friedricha Nietzscheho a Listy mladému básnikovi od Rainera Mariu Rilkeho. Nietzsche bol pre mňa elektrickým šokom, Rilke povolením k písaniu. Otázka totiž neznie či sa môžem porovnávať so Stendhalom alebo Dostojevským, ale či môžem bez písania žiť. Nemôžem!“
Ak ste spočiatku písali sama pre seba, prečo ste neskôr svoje knihy publikovali?
„Na publikovanie som najprv nepomyslela, bála som sa odmietnutia a poníženia. Názor som zmenila v Japonsku, kde som ako 22–ročná zažila absolútnu degradáciu vo firme, pre ktorú som pracovala. Vtedy som si uvedomila, že horšie poníženie už zažiť nemôžem. Tak som sa rozhodla ponúknuť svoje romány vydavateľovi.“
Hrdinka románu V ohromení a strachu, ktorý o tejto skúsenosti hovorí, to berie s humorom.
„Iba vďaka tomu, že som veci brala z komickej perspektívy, som prežila. Napokon, niekedy to bolo aj celkom komické, hoci som i veľmi trpela.“
Nechceli ste podať výpoveď?
„Nemohla som, tým by som u Japoncov absolútne stratila cenu. Chcela som si zachovať svoju česť.“
Potrebujete na písanie špeciálne podmienky?
„Píšem väčšinou doma, na pohovke, s papierom na kolenách a perom v ruke. Začínam písať skoro ráno, okolo štvrtej. Hneď ako sa zobudím, vypijem jedným dúškom pol litra veľmi silného čierneho čaju na prázdny žalúdok, sadnem si na pohovku, píšem a som dokonale nabudená...“
Čo všetko o knihe viete, než ju začnete písať?
„Niekedy neviem absolútne nič, iba cítim, že som ňou „tehotná“ – začínam písať, cítiac v sebe obrovskú silu. Je to úžasná skúsenosť. Ak idem písať autobiografický román, vtedy mám v hlave aspoň charaktery alebo príbeh.“
„Tehotenstvo“ vás postihuje asi trikrát za rok. Z kníh, ktoré zaň napíšete, však publikujete iba jednu. Ako sa rozhodujete, ktorú?
„Zväčša v zime znovu čítam všetky knihy, ktoré som počas roka napísala a jednu z nich vyberiem. Rozhodujem sa podľa jej vône. Je to sčasti inštinktívne, ale zvyčajne vyberiem taký román, v ktorom je čosi, o čo sa chcem s čitateľmi podeliť.“
Prečo sa nechcete podeliť aj o ostatné „deti“?
„Niekedy sú tie romány príliš intímne alebo divné.“
Čomu sa venujete, ak práve nespíte alebo nepíšete?
„Žijem úplne normálny život. Chodím do kina, počúvam hudbu, stretávam sa s ľuďmi, umývam riad, varím a cestujem metrom.“
Nechýba vám súkromie?
„Občas áno, ale nepociťujem to tragicky. Ak sa za mnou ľudia na ulici obracajú a hovoria o mne, je to ich problém, nie môj.“
Vaše knihy zväčša nepresiahnu 120 strán. Neuvažovali ste o napísaní „veľkého“ románu?
„Pre mňa nie je podstatné, či sú krátke alebo dlhé. Mám pocit, že sto strán je ideálna veľkosť mojich „detí“. Možno v budúcnosti sa moje telo rozhodne, že ich bude rodiť väčšie.“
Vaše knihy majú viacero spoločných čŕt. Napríklad postavy, ktoré nechcú dospieť. Je to aj váš prípad?
„Veľmi rada spomínam na detstvo, keď som mal dva roky a desať rokov, ale nie som si istá, či by som ich chcela žiť znovu. Nie som už ten istý človek a hoci život, ktorý vediem dnes, nie je až taký neobyčajný ako ten kedysi, vyhovujeme mi. Tým, že píšem, akoby som detstvo prežívala ešte raz.“
S detstvom sa viažu i životné priateľstvá. Kto sú vaši priatelia?
„Kočovný spôsob života, aký som v detstve mala, mi neumožnil mať veľa priateľov. Keď som sa po dvadsiatich rokoch stretla s bývalou kamarátkou, zistila som, že z nášho priateľstva neostalo nič. Bol to strašný pocit. Od sedemnástich mám dobrú priateľku, ktorá žije v Belgicku, takže sa často nevidíme. Mám pocit, akoby ani neexistovali ľudia, ktorí by mohli byť mojimi priateľmi. Občas sa objaví nejaká väzba, ale... Priateľstvo je ešte záhadnejšie ako láska. Je ťažké povedať, čo robí priateľstvo priateľstvom.“
Skúste ho definovať.
„Priateľ je človek, ktorý nezneužíva naše slabé stránky, nehodnotí nás a akceptuje nás takých, akí sme.“
Ďalšou črtou vašich kníh je vražedné finále.
„V skutočnom živote nemáme možnosť vraždiť, hoci si to niekedy veľmi želáme. Knihy nám túto možnosť dávajú. Takýto koniec knihy je dobrý koniec. Keď hlavný hrdina umrie, môžeme si byť istí, že kniha sa naozaj skončila. Napokon, je to uspokojujúce aj z estetického hľadiska.“
Vravíte, že máte vražedné chute?
„Samozrejme! Priznajme si to, niektorí ľudia sú skutočne zavraždenia hodní (smiech).“
Vo vašich románoch vystupujú extrémne škaredé a krásne postavy. Prečo?
„Moje postavy vyzerajú tak, ako ľudia, ktorých stretávam na ulici. Možno mám zvrátený pohľad na realitu, ale môj zrak priťahujú práve takéto extrémy. A je ich veľa. Moje oko asi nevníma priemer.“
City vašich postáv sú takmer vždy neopätované. Máte rovnaké skúsenosti?
„A koľko! Obzvlášť z detstva. Bol by zázrak, keby prvá láska bola sladká a perfektná. To sa nikdy nestáva.“
Dá sa z toho dostať?
„Musíte aspoň tisíckrát spadnúť na nos...“
Odhliadnuc od autobiografických románov, prečo vystupujete v niektorých vašich knihách ako postava aj vy sama?
„V románe Robert de noms propres to bola nevyhnutnosť. Je to reálny príbeh jednej anorektičky, ktorá sa stala mojou priateľkou. Keď ma požiadala, aby som o nej napísala knihu, neodmietla som, pretože ma fascinovala. Keď som román dopísala, cítila som, že náš vzťah sa stal príliš zväzujúcim. Na konci knihy ma hlavná hrdinka zabije. Je to symbol môjho oslobodenia sa od nášho priateľstva. Priateľke sa kniha páčila, súhlasila s jej publikovaním. Keď vyšla, naše priateľstvo som ukončila.“
Chceli by ste sa ako postava objaviť v knihe iného spisovateľa?
„Už sa stalo. Našťastie, tie romány nie sú známe. Ak by to bol dobrý autor a postava tiež, prečo nie. Mám však pocit, že ľudia ma vidia vo veľmi zvláštnom svetle. Ak vystupujem v niekoho románe, tak v ňom väčšinou požieram alebo robím iné nechutnosti.“
Písali ste o Japonsku a o Číne. Prečo ste nezasadili niektorý z románov aj do iných krajín, v ktorých ste istý čas žili?
„V Barme a Laose bola veľmi zlá politická situácia a rovnako som sa cítila aj ja. Trpela som anorexiou. Keď som mala pätnásť rokov, nekládla som si otázku, čo budem v dospelosti robiť, ale či vôbec budem žiť. Nedokážem oddeliť tento myšlienkový stav od krajiny, v ktorej som ho prežívala a preto o nej ani nedokážem písať.“
Ktorá krajina je vaším domovom?
„Na svete nie je miesto, ktoré by bolo mojím domovom. Musela som žiť veľa rokov, aby som to pochopila. Domov pre mňa neexistuje. Skúsme ale predpokladať, že domov je miesto, kde mám možnosť milovať, čítať a písať. Tieto tri možnosti sa momentálne stretávajú v Paríži.“
Ako by ste charakterizovali vášho čitateľa? Čo očakáva od Amélie Nothomb?
„Nemám rada, ak odo mňa čitateľ niečo očakáva. Predstavte si, že za mnou niekto príde a povie mi: Vrahova hygiena sa mi páčila, ale chcel by som, aby sa skončila ako Catilinaria a boli v nej postavy zo Životopisu hladu. Nech mi taký čitateľ prepáči, ale nie sme v reštaurácii. Uznávam demokraciu, nie však v literatúre. Literatúra je tyrania a ja som boss.“
Myslel som skôr na črty vašich kníh, trademark, po ktorom čitatelia idú.
„Mladí ľudia tvrdia, že sa im na mojich knihách páči cynizmus. Ja si pritom nemyslím, že sú cynické. Cynizmus neuznávam. Opisujem realitu takú, aká je. Nie je moja vina, že je cynická. Preto nezmením štýl písania. Niekomu sa moje knihy páčia, lebo ich považuje za vtipné. To oceňujem, hoci nemám pocit, že sú humorné. A iní si jednoducho myslia, že sú príšerné...“
Autor: Peter Scherhaufer (Autor je publicista)
