rečo tie hlavy nie sú v poradí, ale takto na pre­skačku? Ony, pravdaže, v knižke Ivana Kadlečíka Hlavolamy, idú pekne po poriadku, od prvej až po sto dvanástu, a potom ešte jednu úplne poslednú. Ale čítať ich možno samostatne, kde sa kniha otvorí, jedna hlava krajšia ako druhá. Krátka či dlhá, vo veršoch či dialógoch, iná akoby vytrhnutá z denníka, ďalšia zasa v žánri úvahy, glosy, fejtónu. O literatúre, histórii, mravnosti. Majstrovským jazykom, presným, vtipným, objavným, hravým. „Ma bolí, kotrba, hlavne v noci ako stoh hláv. Sto hláv, sto klobúkov. Stohlavie. Hlaveň, hlavica tvrdohlavá, dám ti ohlávku.“ A keď už je reč o stovke, práve tej stej hlave chýba poradové číslo, volá sa len tak prosto Hlava. A kto sa pýta prečo, odpoveď nájde práve v nej, hlave nečíslovanej: „Istá? Stá? Neistá?“