nihe Politika pro každého český spisovateľ Jan Procházka. Vyšla v roku 1968 a obsahuje príhovory, glosy a fejtóny popredného predstaviteľa Pražskej jari.
Hlavne byť pri moci
S mnohými jeho textami naozaj aj mnohí nesúhlasili, teda najmä tí, ktorí vnímali obrodný proces ako kontrarevolúciu a zradu komunistických ideálov. Aj Procházka bol komunista, spočiatku, ako veľa iných spisovateľov, presvedčený a nadšený, po konfrontovaní s pravdou o 50. rokoch sa však stal tvrdým kritikom režimu. A, samozrejme, po sovietskej okupácii už komunistom veľmi rýchlo nebol, zato sa ocitol medzi zakázanými autormi a prenasledovanými občanmi.
Ale o tom táto knižka nie je, jej posledné texty sú ešte z dní plných nádeje.
Slovko demokracia sa vtedy, po dvadsiatich rokoch od „víťazného februára“, opäť začalo vracať do médií i do slovníka verejnosti, hoci mantinely Pražskej jari ako obrodného procesu komunistickej strany boli zrejmé a pevné. Dokazujú to aj Procházkove slová, že „návrat k demokracii vôbec nemusí znamenať návrat ku kapitalizmu“. Vzápätí pripúšťa, že je sporné, či to vôbec musí byť návrat. Aj keď spôsob cesty bol nejasný, o jej cieli nemal pochybnosti. „Ak nám doteraz stačilo vedieť, kam nechceme, teraz sa musíme rozhodnúť, kam vlastne chceme. Mali by sme chcieť späť do Európy.“
Že s návratom k demokracii to nebolo jednoduché, svedčí aj jeho konštatovanie, že určití ľudia už na samom začiatku demokratizácie myslia na hranice demokracie. „Títo ľudia sú koniec koncov aj ochotní vládnuť demokraticky, hlavne aby to boli oni, čo budú vládnuť.“
Pšenica veľká ako cesnak
Procházka, autor viacerých kníh i filmových scenárov, podľa ktorých vznikli napríklad výnimočné snímky Kočiar do Viedne či Ucho, bol kultovým, mienkotvorným publicistom, na jeho texty v pravidelných rubrikách sa netrpezlivo čakalo. Vynikal vybrúseným štýlom, zmyslom pre humor, rozsiahlymi vedomosťami a schopnosťou vidieť veci v súvislostiach. „Nie každý môže byť filozofom, ale každý by mal vo svojom vlastnom záujme polhodinku v týždni premýšľať.“
Túto tému rád rozvíjal aj inými bonmotmi. „Človek je premýšľavý po chorobe alebo po rodičoch.“ Procházku k tomu priviedol otec, ktorý to stihol našťastie ešte skôr, než sa definitívne prestal zaujímať o politiku po tom, keď sa dočítal v novinách, že v Sovietskom zväze vyrástlo pšeničné zrno veľké ako cesnakový struk.
O čo viac sa v novinách písalo o podobných ohromujúcich úspechoch sovietskej vedy, o to prísnejšie (až do prvých mesiacov roku 1968) cenzúra strážila každý prejav slobodnej myšlienky, čo len náznakom spochybňujúcej oficiálnu propagandu. Procházka to ilustroval na príkladoch vlastných textov, kde vety, odstavce či celé články, pozastavené cenzúrou, vyznačil v knihe iným písmom. „Stráženie myšlienok je súčasťou tých systémov, kde sú strážení i ľudia, cenzúra totiž nie je len inštitúcia, je to duševný stav neslobodnej spoločnosti.“
O to úžasnejší bol ten krátky nádych slobodnejšieho života, keď sme sa, ako povedal, bez obvyklých inštrukcií ocitli uprostred celonárodnej diskusie, keď si kdekto dovoľuje hovoriť nielen, čo si myslí, ale aj pravdu.
