FOTO – ALAN HYŽA

Muž strednej postavy, s pestovanou bradou, úspornými gestami, nakrátko ostrihanými vlasmi – človek, ktorého si vieme skôr predstaviť ako manažéra úspešnej firmy, nie ako neohrozeného fotografa krvilačných šeliem. To je Frans Lanting, ktorého magazín Boston Globe nazval najvýraznejším fotografom súčasnosti zobrazujúcim divokú prírodu. Narodil sa v holandskom Rotterdame, v júli bude mať päťdesiat rokov a svoj druhý domov našiel v kalifornskom Santa Cruz. Pre prestížny National Geographic pracuje už vyše dvadsať rokov.

Ako všetci fotografi, aj Lanting sa vo voľnej prírode často dostáva do nebezpečných situácií a musí počítať s rizikom. Keď sa plazí medzi slonmi, alebo stojí po krk v močiari, kde žijú krokodíly, musí sa rýchlo rozhodovať a dúfať, že bude mať šťastie. To, že má zatiaľ všetky končatiny, považuje za svoj veľký úspech.

„Občas to bolo len o vlások,“ povedal v rozhovore pre Magazín SME Frans Lanting, ktorý je v týchto dňoch v Európe a otvára výstavy svojich fotografií v Nemecku a Belgicku. Súčasná Lantingova výstava je pod názvom Eye to Eye sprístupnená v Kultúrnom centre mesta Knokke v Belgicku. „Veľakrát som sa ocitol v situáciách, keď som si už myslel, že mám všetko zrátané. Keď som bol mladší, pomáhal mi hádam len Pánboh. Neskôr som si už pomáhal trochu aj svojimi skúsenosťami.“ Lanting vôbec nepreháňal. Jeho obrázky z bezprostrednej vzdialenosti nebezpečných šeliem, divých slonov, agresívnych vtákov a dravých krokodílov – často snímané v extrémnych klimatických podmienkach, hovoria za všetko.

„Samozrejme, často si pomáham automatickým fotoaparátom, ktorého spúšť aktivuje infračervený lúč. I tak sa mi napríklad za celý rok strávený pri rieke Okavango podarilo urobiť iba jedinú fotografiu leoparda. Niekedy však išlo aj o život. Zvieratá pred objektívom totiž nie sú vycvičené cirkusovou drezúrou, ale sú to prírodné tvory. Pochopiť ich denný rytmus a správanie mi pomohlo dlhoročné štúdium Konrada Lorenza, ktorý veľmi presne popísal ich chovanie. Nebol to však jediný problém mojej práce. Peniaze spomínať nebudem, lebo pomerne veľmi skoro sa mi pomocou fotografií podarilo slušne si zarábať na živobytie. Boli to klimatické extrémy, ktoré mi najmä v učňovských rokoch robili značné ťažkosti.“

Kvalitná fotografia je často výsledkom medzných situácií. Niekedy je to svišťanie guliek okolo hlavy, inokedy chladnokrvnosť pri pohľade na ľudské utrpenie a, samozrejme, nevyspytateľná náhoda. U Fransa Lantinga je to počasie a klíma. „Keď som fotil v Antarktíde tučniaky, skoro mi omrzli nohy. Bolo mínus tridsať stupňov, no nefúkalo, a tak sa mi zdalo, že mi nič nehrozí. Trochu som sa vzdialil od základného tábora a zrazu prišla náhla zmena počasia a mal som problémy. Tučniaky sa pritúlili k sebe, aby im bolo teplejšie, no ja som bol vystavený krutému mrazu. Zrazu sa vodca oddelil od klbka a išiel smerom ku mne. Nevedel som, čo mám robiť a len som stál. Potom sa pootočil, urobil niekoľko krokov nabok a vrátil sa medzi svojich. Pochopil som, že mi ukazuje smer, odkiaľ som prišiel. Zachránil ma. Po mesiaci liečby som si zachránil aj nohy. Chce to skúsenosti a poriadnu dávku šťastia. Stále sa však cí- tim začiatočníkom, ktorý nadšene objavuje všetko nové.“

Pri rieke Okavanga v Botswane fotografoval Lanting slony. Tam omrzliny síce nehrozili, no slony, aspoň ich samci, neboli také ústretové ako dobrácke tučniaky. „Mal som vyhliadnuté jedno napájadlo, kde sa pomerne veľké stádo slonov pravidelne podvečer chodilo napiť a osviežiť sa. Všimol som si jednu slonicu, ktorá čakala malé, a povedal som si, že počkám, kým sa narodí. Jedného dňa prišla aj so svojím menším – hoci tristokilovým – čerstvo narodeným potomkom. Boli niekoľko metrov od čriedy, pretože matka sa rýchlosťou prispôsobila malému. Išiel som teda k nim a začal som fotiť. Neuvedomil som si, že som dostal medzi nich a samca, ktorý si ma všimol a išiel zahnať votrelca. Neuveriteľná zhoda okolností chcela, že mláďa si vyhliadla za svoju potenciálnu obeť aj svorka hladných levov, ktorá poľovala neďaleko. Našťastie, samec ju zavetril takmer súčasne s mojou maličkosťou a rozhodol sa pre väčšie a, pravdepodobne, pre neho známejšie zlo. Nebolo mi viac treba a rýchlo som zmizol. Neskôr som nafotil aj toho samca.“

Frans Lanting získal takmer všetky významné ocenenia, ktoré vo svojom odbore mohol dostať. Vyhral World Press Photo, prestížnu cenu Ansela Adamsa, BBC ho vyhlásila za fotografa roka v oblasti divej prírody, holandský princ Bernhard ho pred mesiacom uviedol do rytierskeho stavu, čím sa Lanting stal prvým svetovým fotografom s týmto titulom. „Ocenenia sú príjemné a je to nezanedbateľná forma satisfakcie,“ hovorí Lanting. „Keď však stojím po krk v močarine a okolo mňa plávajú päťmetrové aligátory, na ceny ani zďaleka nemyslím. Dokedy to ešte budem robiť? Neviem. Asi dovtedy, pokiaľ udržím v rukách fotoaparát a príroda ma bude chcieť.“