Ľudia pracujúci pre National Geographic sú veľmi zvláštni. Sú to ľudia, ktorí divoké šelmy fotografujú z takej blízkosti, že cítiť ich dych. Šplhajú sa po kolmých žulových stenách vyšších než Eiffelovka, aby hory ukázali z nevídaného uhla. Inokedy si zase oblečú neoprén, na chrbát hodia bombu s kyslíkom a bez noža či harpúny, len s vodotesnou kamerou v ruke portrétujú žraloky, ktorým nikto predtým neobrúsil ich krvilačné zuby.
Šesťdesiat fotografií pochádzajúcich z klenotnice National Geographic z posledných dekád, ktoré sú do 29. apríla inštalované v pražskom Národnom múzeu, približujú aj ďalšie dobrodružstvá. Podpísali sa pod ne napríklad Michael Nichols, Joel Sartore, James L. Stanfield alebo Bill Curtsinger, vo svojom odbore hviezdy prvej veľkosti. Ich fotografie sa prezentujú v úctyhodných rozmeroch – 60x90 cm, alebo dokonca 120x160 cm. Ilúzia skutočnosti je dovedená do absolútna. Výstava sa volá Ďaleký svet na dosah ruky. Jej dotyk je doslova elektrizujúci.
Neuverejniť ani jednu hlúposť
Ak sa dá o nejakom časopise hovoriť ako o kultovom, bezpochyby to platí práve pre americký National Geographic. Aj preto nekončí v odpadových košoch alebo ako výzdoba toalety, ale v knižniciach medzi trvalými dielami – niekde medzi Salingerovým Kto chytá v žite a Márquezovými Sto rokov samoty. Nepotrebuje reklamu. Má natoľko výnimočnú povesť a postavenie, že si ho nikto nedovolí spochybňovať. Ostatné časopisy, ktoré sa mu zo všetkých síl snažia priblížiť, ho berú ako svoj vzor. Pravda, nedostižný. Vo svojom približovaní potom dopadajú asi podobne, ako keď sa šofér škodovky rozhodne vyškoliť na diaľnici ferrari. Márna snaha.
Kultové tajomstvo? Vyše storočná tradícia povedala večné „áno“ kvalite. Každému novému výtlačku sa redakcia National Geographic venuje s rovnakou pozornosťou, akoby išlo o prvé číslo. Platí tam sväté pravidlo: Nikdy neuverejníš žiadnu blbosť.
Samozrejme, chce to ešte jednu maličkosť. Chce to peniaze. Veľa peňazí, aby sa redaktori a fotografi mohli dostať tam, kde sa nelieta s cestovnými kanceláriami. Aby sme boli presní, na prahu tretieho tisícročia vyjde National Geographic jedna reportáž asi na 16 miliónov korún. Toľko stojí fotografovanie doposiaľ nevideného, toľko stojí otváranie okien iného vnímania. Časopis si obľúbilo 50 miliónov čitateľov. Za viac než sto rokov existencie National Geographic Society, spoločnosti ktorá časopis vydáva, sa uskutočnilo okolo šesť a pol tisíca projektov. Sú to čísla, ktoré berú dych. Z časopisu National Geographic urobili večne sviežu relikviu.
Titanic je len jeden
National Geographic nemohol chýbať ani pri objavovaní a fotografovaní najslávnejšieho vraku sveta, zvaného Titanic, ktorý po náraze na ľadovec klesol 14. apríla 1912 do hlbín severného Atlantiku.
V lete roku 1991 sa Emory Kristof pohodlne usadil do oceľového batyskafu v tvare malého balóna a ponoril sa do hĺbky asi štyritisíc metrov k pravdepodobne najnižšie položenému hrobu na svete. Bola to už jeho tretia cesta do oblasti, kde stroskotal Titanic. Na tento okamih sa pripravoval a túžil po ňom celých sedemnásť rokov.
Aby sa človek vôbec mohol ponoriť do takej hĺbky, potrebuje na to veľmi zložitú a drahú techniku. Ešte nám znejú v ušiach slová vedca z Cameronovho veľkofilmu, ktorý hovoril o tom, že v takej hĺbke pôsobí tlak o sile 3,5 tony na palec štvorcový (palec = 2,5 cm) a keby okenné priezory hrubé niekoľko palcov praskli, vedcov život by skončil za niekoľko mikrosekúnd. Ak tam chcel navyše Kristof vytvoriť podmienky na fotografovanie, musel čeliť takmer neprekonateľným prekážkam. Kristof sa však nedal odradiť. Keď mal pocit, že nastal ten správny čas, vymyslel plán a začal lobovať, aby získal podporu a techniku potrebnú na snímanie vraku.
Pomocou diaľkovo ovládaného fotoaparátu pripevneného na zariadenie, ktoré navrhol Kristof, urobili prvé snímky vraku lode. Svetlo reflektorov sa však odrážalo od miliónov mikroskopických nečistôt vo vode, takže snímky boli nejasné a slabo kontrastné. Bol to veľký úspech, ale Kristofovi to nestačilo. Potreboval zachytiť atmosféru. Spojil sa s ruským vedcom Anatolijom Sagalevičom a podarilo sa im zorganizovať expedíciu, pozostávajúcu z vedcov a filmárov, ktorí mali k dispozícii veľké 70-milimetrové filmové kamery IMAX, videokamery a fotoaparáty. Rusi poskytli plavidlo vybavené dvomi batyskafmi (Mir 1 a Mir 2) pre ľudskú posádku, ktoré boli schopné ponoriť sa do hĺbok, kam sa iné ponorky nedostali.
Počas trojtýždňovej expedície sa Kristof ponoril štyrikrát. „Nakoniec aj tak všetko záleží na stotine sekundy pri clone 4,“ hovorí. „A rýchlo sa musíte rozhodnúť, na čo tú stotinu sekundy využijete, pretože čas tam dolu je veľmi drahý.“ Expedícia bola nákladná, ale aj nebezpečná. Manévrovanie v troskách bolo zložité aj pre skúsenú posádku batyskafov. Pri jednej príležitosti dosadol Mir 1 s Kristofom na palube na hornú palubu, čo bolo výhodné miesto na pozorovanie okien prvej triedy. Batyskaf sa zošmykol po zábradlí a trvalo dvadsať minút, kým ho uvoľnili. Ale Kristof je presvedčený, že napriek všetkým nebezpečenstvám to stálo za to.
„Titanic – to je pre mňa čosi ako vizitka. Medzi všetkými legendárnymi vrakmi lodí je Titanic len jeden. Nespomínam si na žiadny, ktorého fotografia by mala väčšiu cenu.“
City a rozum – spontánnosť a manipulácia
City a rozum dnes hrajú vo fotografovaní prírody novú úlohu. Zobrazovanie prírodných krás prestalo byť jediným cieľom. Fotografie, ktoré vyžadujú redaktori časopisu National Geographic, musia spĺňať naraz tieto dve podmienky: poskytnúť čitateľom informácie a zároveň vyjadrovať fotografov vlastný pohľad. Od ľudí, ktoré pre National Geographic fotografujú prírodu, sa očakáva, že donesú autentické snímky na určené témy. Frans Lanting je presvedčený, že fotografi už príliš dlho zobrazovali zvieratá ako nevinné a čisté. Preto sa naopak snaží zachytiť boj, silu a niekedy aj brutalitu, s ktorými sa vo svete zvierat tak často stretáva.
Frans Lanting urobil svoju prvú fotografiu, keď mal 21 rokov – na cestu po národných parkoch Spojených štátov si požičal matkin fotoaparát. „Nerobí mi problém trochu zmanipulovať skutočnosť, ak nenarazím na situáciu, ktorú v prírode hľadám,“ hovorí Lanting. „Mohol by som do smrti sedieť v pralese na Borneu a nikdy by som sa nedočkal prirodzenej situácie, ktorá by mi umožnila bez akéhokoľvek umelého zásahu zachytiť žabu v skoku vysoko nad zemou.“ Tak si nachytal žaby a umiestnil ich tam, kde sa dostal so svojím fotoaparátom. Tým síce umelo vytváral podmienky na vyvolanie situácie, ktorú chcel odfotografovať, ale necháva aj dosť priestoru na spontánne správanie sa zvieraťa. „Zviera sa môže slobodne rozhodnúť, čo bude robiť, ja len reagujem,“ usmeje sa Lanting, keď odpovedá na otázku spôsobu fotografovania zvierat.
V priebehu rokov vyvolali niektoré fotografie diskusiu o tom, do akej miery je ešte manipulácia prijateľná. Šiesteho januára 1967 uverejnil časopis Life dvojstránkovú fotografiu Johna Dominisa, ktorá zachytáva leoparda útočiaceho na vystrašeného škriekajúceho paviána. Čitateľ nevedel, že leoparda práve vypustili z klietky. Bývalý fotograf magazínu Life a jeho obrazový redaktor John Loengard o dvadsať rokov túto fotografiu obhajovali tým, že zobrazuje len prirodzené správanie zvierat za daných okolností a leopard ani pavián nič nepredstierajú.
Obraz sveta pred objektívom je nepochybne ovplyvnený svetom predstáv jednotlivých fotografov. Názor na to, aký stupeň manipulovania je ešte prípustný, sa neustále posúva podľa zámeru fotografa, štýlu publikácie a stupňa vývoja technológie. Začiatkom osemdesiatych rokov časopis National Geographic publikoval fotografiu, na ktorej sa urobili počítačom drobné zmeny. Výsledky však fotografov sklamali a v budúcnosti už platil prísny zákaz prerábania fotografií elektronicky alebo chemografiou.
Hrdinovia svojej doby
National Geographic Society, najväčšia nezisková vedecko-vzdelávacia inštitúcia na svete bola založená roku 1888 s cieľom šíriť a propagovať geografické poznatky. Odvtedy podporuje vedecký výskum a sprostredkúva informácie deviatim miliónom svojich členov na celom svete. Pre milióny ľudí vydáva National Geographic Society časopisy a knihy, vyrába televízne programy, videokazety, publikuje mapy a atlasy, poskytuje granty na výskum, organizuje súťaže, semináre pre pedagógov a poskytuje moderné učebné pomôcky. Spoločnosť je financovaná z členských príspevkov a príjmov z predaja svojich výrobkov. Jej členovia pravidelne dostávajú časopis National Geographic, ktorý je oficiálnym periodikom spoločnosti, majú zľavy na niektoré ďalšie výrobky a majú aj iné výhody.
Niektoré z fotografií pre časopis National Geographic boli naozaj prelomové. S nimi spojené dobrodružstvá sa stali námetom pre rôzne umelecké diela, najmä pre filmy a, samozrejme, cestopisy.
S podporou National Geographic Society (NGS) sa mohol Robert E. Peary po viacerých neúspešných pokusoch, keď mu už nikto neveril a konkurenti sa mu posmievali, roku 1909 postaviť na severný pól. O dva roky neskôr objavil Hiram Bingham pri svojej expedícii v Peru Machu Picchu, mýtické mesto Inkov. V roku 1935 si Albert Stevens a Orvil Anderson zaumienili, že si pozrú Zem z vtáčej perspektívy. Pomocou teplovzdušného balónu Explo- rer 2 nakoniec vystúpili až do stratosféry – 22 km – do výšky, v ktorej nikdy nebol žiadny vták ani náhodou.
V roku 1940 sa William Beebe a Otis Barton poriadne nadýchli, nabrali odvahu a ponorili sa do oceánu. Odmenou im bol nielen svetový rekord v hĺbkovom potápaní, ale predovšetkým skutočnosť, že ako prví mohli na vlastné oči vidieť dovtedy netušené formy života. V šesťdesiatom siedmom sa Diana Fosseyová rozhodla, že skoncuje s jedným veľkým mýtom o nemožnosti komunikovať s horskými gorilami. Začala s nimi žiť. Podarilo sa. Fosseyovú, pro ktorú, ako sa ukázalo, omnoho väčšie nebezpečenstvo než gorily predstavovali ľudia, vo filme stvárnila Sigourney Weaverová.
Keby nebolo NGS, nenakrútil by James Cameron Titanic, ktorý sa stal komerčne najúspešnejším filmom všetkých čias. Najprv musel jeho vrak niekto v hlbinách Atlantiku vypátrať: bol to R. D. Ballard, slávny rekordman v skúmaní najtajomnejších oceánských hlbín pomocou dômyselných ponoriek.
O tom všetkom časopis dôkladne rozprával slovom i obrazom. V Národnom múzeu v Prahe rozprávajú fotografie.
