tórne testy ukazujú, že všetky čísla sú iné, než predpokladá norma.

A je to tak už desať rokov, vrátane malej úchylky v roku 1998. Je načase si priznať, že sa to tak skoro nezmení a že táto krajina žije v strese, ktorý však ona sama považuje za normálny stav. Veď aj tie posledné voľby boli len podvedomým, hoci dobre organizovaným pokusom tomuto stresu uniknúť. Lenže stres je silnejší než naša vôľa sa ho zbaviť, a vracia sa v nástojčivých číslach.

Len ľudia žijúci v neustálom strese a strachu môžu voliť Mečiara, Fica a Malíkovú. A je ich toľko, že títo traja by ich hlasmi mohli pohodlne vládnuť. Ten počet je už taký veľký, že sa dá hovoriť o národnom zúfalstve.

Nemá zmysel tých ľudí obviňovať z toho, že nám svojou voľbou berú možnosť stať sa normálnymi Európanmi. Nemá dokonca ani veľký zmysel obviňovať túto vládu za to, že podcenila hĺbku národného zúfalstva. Vyviesť z neho krajinu by dokázali len výnimoční politici, a takí sa v dnešnej vláde nenachádzajú.

Má však zmysel si priznať, že historický strach z Maďarov a chudoby je v spoločnosti taký silný, že zvíťaziť nad ním sa dá iba terapiou. Má zmysel si priznať, že Česi by s nami nevydržali v jednom štáte, lebo ich blbá nálada je čosi celkom iné, než naše národné zúfalstvo.

A keď si to priznáme, môžeme sa začať liečiť. Lenže kde je terapeut? Peter Zajac pochopil, že ním nie je, lebo on je kantor. Preto odišiel prednášať literatúru. Nie je ním ani Ivan Mikloš, hoci inak je jeho krvný obraz v poriadku. Ostatní sú viac či menej len politici, nehovoriac o tom, že mnohí z nich sú sami pacientami.

Je načase si to priznať.

MARTIN M. ŠIMEČKA