Predstavujem si, že som herečkou, s pekným angažmánom v Štátnom divadle v Dagestane a na premiéru hry o teroristickom útoku v moskovskom divadle z roku 2002 mi príde pán prezident Muchu Alijev. Rozlúčim sa s deťmi a manželom, dám posledné pokyny rodine a oznámim jej, kam som skryla rodinné zlato. V ruskej kaukazskej republike totiž panujú aspoň v niektorých veciach podobné pomery ako kedysi za Stalina. Ten rád chodil do divadla a hercom tým spôsoboval dramatickú hnačku. Pravda, vtedy nespokojnosť diváka Stalina mohla znamenať i popravu bez súdu, v lepšom prípade doživotie v sibírskom gulagu. Dnes nič podobné nehrozí.
Dobráčisko prezident Mucha Alijev, obdivovateľ a verný služobník ruského prezidenta Vladimira Putina, bol zhovievavý a hru o čečenských teroristoch, ruských tajných službách a hromadách mŕtvol iba zakázal. Britská autorka ruského pôvodu Natália Pelevinová si dovolila v hre Vo svojich rukách vyjadriť domnienku, že napríklad pri oslobodzovacej akcii ruských špeciálnych jednotiek nemuselo zahynúť 130 civilistov, rukojemníkov.
Hlavné hrdinky, teroristka
a novinárka, ktorá sa náhodou ocitla v divadle, a teda v zajatí banditov, sú obe ženy a obe vyvolávajú isté sympatie a zamyslenie. To je asi ten pravý dôvod, prečo mala hra v dagestanskej Machačkale svoju ruskú premiéru a zdá sa, zároveň i derniéru. Potom vraj ochorela predstaviteľka hlavnej úlohy. Radšej. Môže byť rada, že sa jej výkon obišiel s obyčajnou chrípkou. Prezident Alijev mal asi predsa len dobrú náladu.
