Ležal doma v horúčke s tri týždne sa nevzdávajúcou chorobou, keď mu Herecká asociácia udelila Cenu Thálie pre herca do 33 rokov. Bolo to v marci 1999, pár mesiacov pred Kristovými rokmi. Priateľ, profesionálny vzor a tak trocha aj spriaznená duša Boris Rösner, ktorý slávnostný večer moderoval, ho predsa len poprosil, aby sa odovzdávania cien zúčastnil osobne. Hoci na margo ocenenia Jiří Langmajer (1966) povedal, že ho nevníma iba za Caligulu, ale ako satisfakciu za predchádzajúcich šesť rokov driny. Ale ako krutovládca dodnes prekvapuje hereckou virtuozitou. Cisárov bytostný cynizmus a zvrhlosť odsúdeniahodne servíruje každým svalom caligulovsky nehanebne obnaženého tela. Jeho animálnosť predvádza s rozkošou ako striptér na bíne. Sexuálnu zvrátenosť predostiera v prestrojeniach baleríny či Venuše. A predsa: introspektívne s ním dokonale splýva v bode osamelosti. Ani zďaleka to však nebola a ani nie je jeho jediná životná rola. Čím väčšia rozorvanosť, tým lepšie pre herca

Narodil sa v znamení Blížencov a detstvo strávil v rodnej Plzni. Už v pätnástich rokoch odišiel z domu do Prahy, aby študoval dramatický a hudobný odbor na Pražskom konzervatóriu. Práve k hudbe mal spočiatku o čosi bližšie. Hudobné korene rodiny siahajú k dedkovi.

Rozhodujúci vplyv naňho malo zrejme spojenie hudby a divadla v profesii otca, ktorý spieval v plzenskej opere. Hoci sa za to ako chlapec hanbil, aj sedem rokov hry na husle sa podpísalo na jeho, na herca až priveľkom hudobnom vzdelaní. Z toho, že sa naučil počúvať hudbu, čerpá hlavne vo chvíľach relaxu dodnes. Zo všetkého najradšej má džez. Na konzervatóriu sa rýchlo ukázalo, že sa s voľbou budúcej profesie neminul ani o milimeter. Rovnako rýchlo sa vďaka televíznym seriálom Tretie poschodie a Bolo nás päť a najmä kultovému filmu osemdesiatych rokov Prečo? stal populárnym hercom.

Je to však predovšetkým divadlo, ktoré preňho dnes predstavuje popri deťoch jednu z najdôležitejších istôt, pre ktoré žije.

Aby sa mohol plne sústrediť na prácu, vyžaduje okolo seba maximálny pokoj. Aby však mohol pracovať, potrebuje byť milovaný a cítiť okolo seba lásku. Preto do partnerstva obvykle prináša ten istý nepokoj, ktorý nosí v sebe. Je sebakritický a otvorene priznáva, že je egoista. Žije ponorený vo vlastnom svete a častokrát si ani neuvedomuje, že existujú okolo neho ľudia, ktorí potrebujú o ňom vedieť.

„Nikdy som o tom doteraz nepremýšľal, ale mám pocit, že práve kombinácia Blíženca a umelca vo mne všetko ešte viacej komplikuje. Ale pretože som si v živote zvolil herectvo, myslím, že to nakoniec padá na úrodnú pôdu. Čím väčšia rozorvanosť, tým lepšie pre herca. Všetci vynikajúci herci boli vnútorne rozorvaní. Rozorvaný som naozaj dostatočne. Jedno ‘ja‘ vo mne urputne niečo chce, druhé to kategoricky odmieta.“

Chcem byť „iba“ najlepší!

Otec mu odmalička vtĺkal do hlavy, že nestačí, ak bude dobrý, musí byť najlepší. V Caligulovi stojí uprostred forbíny zoči-voči divákom a hovorí: „A obecenstvo chcem mať svoje!“

„Veľa ľudí prichádza do divadla s čiernym svedomím a ja by som chcel – cez autora a seba – prinútiť ich siahnuť si doň. Dnešní ľudia sú strašne cynickí, preto im to herec musí podávať expresiou a cestou vlastného zážitku. Mám možno neskromný pocit, že im to dokážem odovzdať tak, až mi uveria. Vždy, keď sa to podarí, je to moment, keď sa môj život stretáva s mojou prácou a to ma neuveriteľne napĺňa.

Do nášho divadla chodia aj mladí ľudia. Keď ma tie dievčatá vidia v parochni alebo inak spotvoreného, musím urobiť všetko pre to, aby pochopili, prečo to tak je, aby sa prihlúplo nesmiali. Skrátka, dostať ich! Mám sluch ako pes a počujem každé šuchnutie do desiateho radu. Nevidím to, ale všetko dokážem zaznamenať a šialene trpím. Akonáhle zistím, že niekto stráca pozornosť, tak sa tým smerom zameriam, až je to odo mňa kruté. Práve v Caligulovi si môžem dovoliť zastaviť sa, mlčať a pozerať sa do hľadiska dovtedy, kým si celé divadlo neuvedomí, že predo mnou niet úniku. Kým všetci diváci do jedného nepochopia, že to nie je iba hra, ale že v tej chvíli je to skutočnosť, že je to sám život. Moja ctižiadostivosť je veľká, a nie iba preto, že ma k nej viedol otec. Mám ju v sebe prirodzene zakódovanú, pravdepodobne práve po ňom. S túžbou po sláve alebo peniazoch to však nemá nič spoločné. Naozaj by som chcel byť ‘iba‘ najlepší! Nie ako známy ‘ksicht‘ z filmu, ale ako herec na javisku. Aby si divák po každom predstavení povedal, že tento človek dokáže nevídané veci, niečo, na čo sa nedá len tak zabudnúť. Aby sa vracal do divadla na Langmajera, pretože vie, že ten ho nikdy nesklame.“

Divadelník

Po vojenčine vystriedal niekoľko pražských divadiel, kým vďaka režisérovi Petrovi Kracikovi nezakotvil v Divadle pod Palmovkou. Jeho dôveru a danú príležitosť potom už iba znásoboval: od Peera Gynta, ktorý sa drží na repertoári už deviatu sezónu, až po najnovšieho Amadea. Avšak jeho divadelné majstrovstvo už viackrát zažiarilo aj za portálmi domovského divadla. Svedčí o tom niekoľko hosťovačiek v iných pražských divadlách a tiež krátkodobé angažmán v Divadle na Vinohradech v rokoch 1998–1999. Tu okrem iného vytvoril aj postavu kniežaťa Zvjozdiča v Lermontovovej Maškaráde v réžii slovenského režiséra Vladimíra Strniska. Uprostred 90. rokov ho neobišiel muzikálový boom a v Hudobnom divadle Karlín pohostinne stvárnil hlavnú rolu v titule Prezidentom ľahko a rýchlo.

Pred rokom mal začať hrať aj v Divadle Na zábradlí. Režisér Petr Lébl sa roky chodieval naňho dívať. Pripravovaný kus Biják mal byť ich prvou spoluprácou. K premiére nedošlo, pretože kamarát Petr, s ktorým ho zbližovala rovnaká droga – divadlo, si nečakane zobral život.

Langmajerovo herectvo najviac prekvapuje v miestach „zrenia“, čiže v prechodoch zo spontánnej chlapčenskosti do polôh hlbokého morálneho spytovania duše. Mnohé z jeho divadelných postáv majú spoločného menovateľa – najskôr žijú v hriechu a potom sa kajajú. Pokánie však prijímajú s hrdosťou.

„Zaplaťpánboh, že môžem robiť práve prácu, ktorá mi prostredníctvom rolí umožňuje vnútorne si priznať vlastné chyby a potom to dať zo seba von. Úplne fantastické je to napríklad vo Vláde tmy, aj keď na druhej strane mi to dáva psychicky poriadne zabrať. Je to príbeh mladého muža Nikitu, ktorý splodí s nevlastnou dcérou dieťa a potom ho musí zabiť. Jeden z kritikov po premiére napísal, že budem mať asi problém s reprízami, aby som to psychicky vydržal. Vtedy som si hovoril, čo je to za blbosť, prečo by som to nemal vydržať? Ale už som pochopil. Keď to do seba vpustím príliš hlboko, keď odžijem hrôzu chlapca, čo zavraždí dieťa, som z toho na samovraždu. Strašne to prežívam a ničí ma to. Niektorí kolegovia mi už dokonca dohovárali, že takto sa divadlo robiť nedá, lebo skôr či neskôr sa z toho zbláznim. V poslednom čase sa v mnohých rolách už učím vytvoriť si určitý nadhľad, ale sú postavy, ako práve Nikita, v ktorých to jednoducho nejde.“

Na prahu zrelosti

Je až zarážajúce, koľko toho majú Amadeus a jeho predstaviteľ v poslednej inscenácii Divadla pod Palmovkou spoločného. Obaja sa ocitajú v rovnakom veku na prahu zrelosti: Amadeus v Shafferovom fiktívnom príbehu vo vrcholnom období života (zomrel v tridsiatich piatich rokoch), Langmajer krátko pred vlastnou tridsaťpäťkou. Ďalej je to maximalizmus, ambicióznosť, nonkonformita a od nej sa odvíjajúce slasti, strasti i neresti. Kvôli Amadeovi sa herec učil hrať na čembalo, s ktorým sa dovtedy nestretol, a driloval dirigovanie, ktoré na predstavení predvádza ako profesionál.

„Každú voľnú chvíľu som chodieval do riaditeľne divadla, kde je video. Púšťal som si videokazetu, na ktorej je Vojtěch Spurný. Geniálny človek, o niečo mladší odo mňa, dirigent, čembalista, režisér a mozartológ v jednej osobe. Postavil sa pred kameru, nechal si pustiť všetky nahrávky Mozartovej hudby, ktoré v predstavení odznejú, a dirigoval ich. Nespočetné množstvo hodín som sa na to pozeral a snažil sa to od neho naučiť. Stala sa mi ale strašná vec. Keď už som to ako-tak vedel, Aleš Březina, ktorý robil hudobnú spoluprácu, priniesol zrazu iné nahrávky, v ktorých boli síce použité originálne dobové nástroje, ale v inom tempe a v inej nálade. Napriek tomu, že som už mal pracne vychytané všetky nástupy a pauzy, osvojené tempo, musel som začať odznova. Doteraz nie som celkom spokojný ani s hrou na čembalo, ani s dirigovaním. Oboje zostáva pre mňa výzvou robiť na tom ďalej.“

Nabíjam sa z dcériných pohľadov

Napriek mnohým náznakom umeleckého nadania si počas základnej školy ani on, ani jeho rodičia nevedeli predstaviť, v čom by mohlo byť prvorodené z ich troch detí v budúcnosti užitočné. Preto bolo hudobno-dramatické konzervatórium v Prahe nádejou pre všetkých, ako usmerniť jeho nadbytočnú energiu.

Dnes v profesii vyniká s takou oddanosťou, že by bolo opäť ťažké odhadnúť, čomu inému by sa mohol rovnako naplno venovať.

„Dokážem si celkom dobre predstaviť, že by som pracoval v nejakej nadácii. Pravdepodobne zameranej na deti, pretože som od detí až chorobne závislý. Sám mám dve dcérky, jedenásťročnú Terezku a trojročnú Julinku, a som na ne nesmierne fixovaný. Navyše si myslím, že práve preto mám dcéry, lebo v mojom prípade je všetko hlbšie previazané na ženský pól. Aj ony sú závislé odo mňa a potrebujú cítiť zasa mužský svet. Bezmedzne ich milujem a veľa pre mňa znamenajú. Keby som ich nemal a necítil ich lásku, asi by som nedokázal ani pracovať. Bohužiaľ, momentálny spôsob života mi neumožňuje byť s nimi častejšie. Napriek tomu ma ich pohľady dokážu nabiť na niekoľko dní dopredu. To, čo mi v nich odovzdajú, mi vystačí na päť predstavení. Keď si vybavím ich oči, môžem hrať.“

Neobjavený Langmajer

Jiří Langmajer pôsobí ako tvrdý, sebavedomý frajer s plamenným pohľadom, alebo ako typický záporný hrdina. Kto má v pamäti grázla Jirku z filmu Prečo?, Emila z Návratu idiota či rozprávkového zradcu Ivera zo Sokoliara Tomáša, určite o tom nezapochybuje. Príjemným zistením potom je, že ten istý Jiří Langmajer má v civilnom prejave mäkký úsmev, ktorý filmári zatiaľ neobjavili.

Jeho vzhľad je naozaj trocha mätúci. Štíhle, vytiahnuté telo dokáže prezradiť o jeho duši oveľa viac na javisku. A to preto, že k sebaodhaľovaniu potrebuje „cítiť“ nielen absolútne odovzdané publikum, ale aj perfektne pripravených spoluhráčov. Dokonalú hereckú súhru s partnerkou prirovnáva k najintímnejšiemu aktu, k milovaniu.

„To, že navonok pôsobím ako frajer a v očiach mnohých sa tak asi aj správam, vyviera skôr z určitej neistoty, ktorú potrebujem maskovať. Najlepšie niekde v krčme, v zaľudnenej spoločnosti. Je to niečo ako obal, pod ktorým sa skrýva niekto úplne iný. Niekto, kto v sebe nosí množstvo snov a ilúzií, a keď o ne náhodou prichádza, je to s ním ťažké. Ale v poslednej dobe sa to trocha zmenilo. Kedysi som si ani len predstaviť nevedel, že by som mal byť päť minút sám. Dnes sa tomu programovo učím, aby som ľudí, ktorí ma majú radi, toľko netrápil. Zrejme práve preto sa na mnohých miestach vnútorne stretávam so svojimi divadelnými postavami.“ ĽUBICA KRÉNOVÁ

FOTO – ARCHÍV