Posledných pár mesiacov sa slovo víkend vytratilo z môjho slovníka, zato sa tam hojne nachádzajú slová termín, skúška a od rána do večera.
Pracujem totiž ako spoluautorka scenára a režisérka na autorskom divadelnom predstavení Slávky Halčákovej Esencia divokej ženy, ktoré bude mať premiéru v Štúdiu L+S. Ocitla som sa v tíme nesmierne tvorivých a inšpiratívnych ľudí, s ktorými je pri práci zábava.
Okrem mnohými talentmi obdarenej herečky Slávky Halčákovej, ktorá je aj moja kamarátka a astrologické dvojča (to znamená, že sa narodila presne v tom istom okamihu ako ja) je v ňom napríklad úžasný tanečník a choreograf Milan Kereš, skvelá choreografka Jitka Kerešová alebo neuveriteľný hudobný skladateľ Marián Čekovský. S nimi nerozlišujem medzi pracovnými dňami a víkendom, s nimi je každý deň nedeľou.
Mám víkendy rada, sú to akési koncentráty voľného času, extrakty dovoleniek, živé spomienky na časy prázdnin. Ideálny víkend v mojom ponímaní by mal byť ako dovolenka: mal by trvať minimálne dva týždne, malo by byť konštantne dobré počasie, zaujímavé prostredie, plná penzia. Mala by som mať so sebou svojich najbližších, ale nijako sa navzájom neobmedzovať v tvorivom nasadení.
Na víkend by sme cestovali menšou dodávkou, aby som si so sebou mohla zobrať všetky za posledných päť rokov rozpracované a zatiaľ nedokončené projekty. Dve rozpísané knihy, tri rozpletené šály, osem pletených mačiek bez vyšitých očí, morskú pannu bez vlasov, pätnásť rozmaľovaných vyrezaných drevených anjelov a drevenú zásuvku, z ktorej sa jedného dňa stane polička na čaje. Zvyšok miesta by zaberali rôzne hudobné nástroje a kombá, aby si prišiel na svoje aj môj muž, každou bunkou tela muzikant.
Na víkend by s nami cestovala aj naša neoddeliteľná súčasť, päťročný syn Oliver. Je ho všade plno, večne dobre naladený, správny parťák na čokoľvek, píše si svoj vlastný blog, maľuje, učí sa hrať na bicích a vydáva o päť decibelov hlasnejšie zvuky, než sú schopné vydržať naše nervy. A správny víkend by nebol ani bez najbližšej rodiny a kamarátov. Dá sa nimi tvoriť aj relaxovať, šliapať na túry aj ležať na gauči. Na ideálnom víkende by sa určite zúčastnila aj kamarátka Marcela, ktorá by pricestovala z Prahy so svojou sučkou wiemarského stavača, dobrou náladou, zásobami labužníckych pokrmov a strategickými spoločenskými hrami.
Najdokonalejšou kombináciou relaxu aj zábavy, maľovaných obrázkov, pletených zvierat, hudby a priateľov by bol určite víkend, keď doma organizujeme vernisáž. Koná sa v našej vstupnej chodbe, z ktorej sme vyhádzali haraburdy a upravili ju na galériu s veľmi príznačným názvom galéria Koridor. Väčšinou je egomaniacky zameraná na moju tvorbu (ale kto chce, pridá sa) s ručne vyrábanými šperkami, fotografiami, obrazmi, maľbami na sklo alebo vlastným receptom na mojito.
Niekedy je nás v našej malej záhradke a dvojizbovom dome aj štyridsať, ale ako sa hovorí, dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Vydržíme hrať aj do tretej ráno (vďaka tolerantným susedom, ktorí sa niekedy cez plot pridajú), a tak by bolo skvelé, keby po vernisážovom víkende nasledoval víkend ležania v posteli, s knihami alebo zásobou dobrých filmov. Alebo víkend na chate, s grilovaním, hrabaním lístia a súťažou, kto najrýchlejšie a najnebadanejšie odstráni zavŕtaného kliešťa.
Kým však taký víkend nastane, žijem víkendy plné divadla, tanca a hudby, s projektom, do ktorého sa nedalo nezamilovať a ktorý, pevne verím, učaruje aj našim divákom.
A večer, keď padám do postele ako kaskadér z motorky a môj syn si spieva pesničku z predstavenia: "Som roztopašná diva, trochu plachá, trochu divá...", hovorím si, že aj tento víkend stál za to a že ideálnejší už ani nemôže byť.
(zš)
