Sobota, 16. január, 2021 | Meniny má KristínaKrížovkyKrížovky

spisovateľ Andrzej Stasiuk: Hľadieť na Slovensko znamená zanechať večný spor Východ - Západ

Andrzej Stasiuk, dnes najprekladanejší poľský spisovateľ, píše často o Slovensku. Už dvadsať rokov žije v bývalej rusínskej dedine na poľsko-slovenských hraniciach - bez mobilu a internetu. Keď čaká návštevu, ide si kúpiť modranskú modrú frankovku na ...

Andrzej Stasiuk (1960) - prozaik, básnik, esejista. Narodil sa vo Varšave, ale od roku 1987 žije v dedine blízko slovenských hraníc. S manželkou Monikou Sznajdermanovou vlastní vydavateľstvo Czarne, v ktorom vydáva diela autorov zo strednej Európy. Je autAndrzej Stasiuk (1960) - prozaik, básnik, esejista. Narodil sa vo Varšave, ale od roku 1987 žije v dedine blízko slovenských hraníc. S manželkou Monikou Sznajdermanovou vlastní vydavateľstvo Czarne, v ktorom vydáva diela autorov zo strednej Európy. Je aut (Zdroj: SME - MILAN DAVID)

Andrzej Stasiuk, dnes najprekladanejší poľský spisovateľ, píše často o Slovensku. Už dvadsať rokov žije v bývalej rusínskej dedine na poľsko-slovenských hraniciach - bez mobilu a internetu. Keď čaká návštevu, ide si kúpiť modranskú modrú frankovku na slovenskú stranu - do Bardejova. Na druhý deň odvedie svojich priateľov na prehliadku Múzea moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach. Má rád pocit, ktorý ho premkne na našom území, že sa približuje k Stredozemnému moru. Narodil sa vo Varšave, v 80. rokoch sa stal aktivistom mierového hnutia a keď dezertoval na tanku z poľskej armády, musel ísť na poldruha roka do väzenia. Odvtedy nestráca čas. Píše eseje, črty, básne a beletriu na mieste, kde práve žije - dedinke Voloviec. "Svet je taký komplikovaný a zaujímavý, že do konca života si s ním neporadím - neopíšem ho, nepochopím," hovorí pre SME Andrzej Stasiuk.

Prečo hovoríte o našich krajinách, že sme secondhandom Európy?

Trochu provokujem. Ironizujem tým náš postoj k Západu. Náš komplex zo zjednotenia Európy, lebo z určitého pohľadu v podstate nešlo ani tak o zjednotenie, ako o to, že západná Európa nás prijala do svojho spoločenstva. A je to aj výzva proti nášmu pocitu menejcennosti zapadákova, provincie, vidieka. Na tom staviam svoju literatúru. Keď o týchto veciach hovoríme, akoby prestali existovať - nie sú už natoľko dôležité, zvykneme si na ne. No v konečnom dôsledku Európa je len jedna - napriek tomu, že sa nevyhneme komplikovanosti, keď to je aj nie je pravda, keď ide o komplex aj o jeho absenciu.

Ako sa dá zbaviť takého komplexu? A je to vôbec nevyhnutné?

Myslím si, že nie. Európu tvoria a determinujú rozdiely medzi krajinami - jedny sú bohatšie, iné sú menej rozvinuté, sú tu krajiny s dlhou históriou aj také, ktoré sa len nedávno vynorili z histórie, ako napríklad Slovensko. A to je na Európe čarovné - ako sa mení a aká je rozmanitá. Komplexom Západu je zasa to, ako nástojčivo presadzuje za normu vlastnú tradíciu. Napríklad Francúzi majú raz a navždy danú bohatú a ustálenú históriu. Nedokážem si predstaviť život v takejto nemennej istote. Musí to byť nesmierne nudné. Za nič na svete by som to nechcel. V takej Škandinávii sa podľa mňa nedá žiť. Ak Škandinávci zbadajú niečo staré a zničené, potrebujú to hneď opraviť. Podľa nich veci nemajú byť pokazené a nefunkčné. My sme iní.

Možno preto nás Západ nevníma ako strednú Európu, ale ako východnú.

Koncepcia strednej Európy je západný vynález. Vznikla, keď Nemecko chcelo ovládnuť všetky regióny stredu Európy. Napokon sme si tento koncept osvojili aj my. A Západ? Na východ od Labe sa pre nich prakticky začína Rusko. Veď ktorýsi politik v 19. storočí povedal, že Ázia sa začína na predmestí Viedne. Ale ak by som sa mal vrátiť ku Škandinávii, ktorá je akoby oddelená od Európy, aj tá bojovala s komplexom "neoprávneného" európanstva. Dlho dokazovala Nemcom, že je tiež európska a dokonca nemecká. Ak by sme si chceli predstaviť nejaké hranice, môžeme ich zbadať kdekoľvek, lebo historicky naozaj existovali.

Svojím životom akoby ste hľadali stredoeurópsku identitu na horskom chodníku na slovensko-poľskej hranici. Nachádzate ju tam?

Usilujem sa nepoužívať pojem stredná Európa. Moja Európa je môj súkromný svet, môj štát, moje cisárstvo. Som kráľom vo vlastnej predstavivosti, ktorá je bez hraníc, no zhodou okolností v slovensko-poľskom pohraničí, lebo tam žijem a práve odtiaľ sa pozerám na svet. A akosi sa stalo, že sa pozerám skôr na juh a východ ako na sever a západ. To je tá magická hranica krajín - Poliaci sú ľudia severu, izolovaní od slnka Karpatami a preto ich priťahuje tá druhá strana. Slovensko - to je pre mňa takmer Stredozemné more. Tejto svojej skúsenosti sa už nezbavím. U vás je slnko, teplo, rastie tu vinič a je to jediná hranica Poľska, o ktorú sa neviedli spory. Hľadieť na juh a na Slovensko je v konečnom dôsledku spôsob, ako zanechať večný spor Východ - Západ. Poliak je ohlúpnutý z tohto sporu, ktorý spôsobuje komplex menejcennosti voči Parížu. A juh - to je otvorenosť, Poliaci nemajú komplex voči juhu. Mám rád juh - prináša iné svetlo, iný lesk, inú teplotu. Keď idem na juh k Jadranu, u nás je ešte chladno, ale vy tu už máte jar. Je fascinujúce žiť na mieste, kde môžete nasadnúť do auta a za desať hodín ste pri Jadrane. Aj som to urobil na Bielu sobotu, keď som s priateľom vyrazil na jeden deň do slovinského Piranu. No ale zatiaľ nám nikdy nezišlo na um ísť na jeden deň do Viedne.

Ako vnímajú Poliaci Slovensko cez vaše texty? Sú zvedaví?

Bývam na samote a nepoužívam internet, takže nemám o tom presnú predstavu. No dozvedel som sa, že niektorí moji čitatelia chodia na miesta, ktoré vo svojich knihách spomínam, aby si overili, či je to pravda. Samozrejme, že to nenájdu, lebo je to vyslovene moja fantázia. Napriek tomu Slovensko niekde v tých textoch predám - pozbierajú sa niektoré knižočky. Mám v Poľsku veľa čitateľov, takže musia čítať aj o Slovensku, nemajú inú možnosť.

Prečo nemáte internet?

Internet používame len vo vydavateľstve, ktoré patrí mojej manželke. Ona je teda "zosieťovaná" a ja do toho iba investujem. Doma to mať nepotrebujem. Mám starosti s reálnym svetom, a ešte by som si k tomu mal pridať aj internet? Nie, ďakujem.

Aké starosti máte s reálnym svetom?

Je taký komplikovaný a zaujímavý! Do konca života si s ním neporadím - neopíšem ho, nepochopím. Nepotrebujem ho rozširovať ešte aj o virtuálny svet. No nie sú to starosti v negatívnom slova zmysle, ide len o to, že náš reálny svet je príliš veľký na to, aby sme mu porozumeli. Neviem si predstaviť, že by som sedel pri internete, pozeral si virtuálne stránky a zatiaľ by sa mi za chrbtom diali skutočné veci. Možno som pristarý, ale táto predstava sa mi nepáči. Našťastie moje deti internet tiež vnímajú skôr ako poštu, nie ako svet.

Nevyhovuje vám ani ako zdroj informácií?

Na to mi stačí rádio, ktoré mám stále pustené, a dva denníky - pravicový a ľavicový. Šesť rokov nemám televízor a som šťastný človek. Keď prídem k priateľom, ktorí majú zapnutý televízor, zisťujem, že ho už vôbec nedokážem sledovať. Kedysi bola televízia pomalá - väčšina programov trvala polhodinu - hodinu, ale dnes je všetko také dosekané, že sa na vás z obrazovky sunie jedna jednoliata zvukovo-obrazová čiara.

Podľa vás teda pojem stredoeurópanstva nie je opodstatnený? Je to len akási mystifikácia?

Opodstatnený asi je - naozaj máme veľa spoločných čŕt, ale radšej ho nepoužívam.

Napriek tomu: v čom cítite jeho opodstatnenosť?

Istým spôsobom zastrešuje územie prinajmenšom troch-štyroch cisárstiev, ktoré vždy niekto delil a obsadzoval. Či už to boli Rakúšania, Rusi, alebo Turci, ktorí hrali v dejinách tejto časti Európy dôležitú úlohu. Kľúčové tu nie sú jazykové rozdiely, ale hranice, ktoré sa tak často v dejinách menili a posúvali. Všetci máme problém s dejinami, ktoré veľmi podobne oplakávajú Maďari, Česi, my Poliaci, ale aj mladá slovenská krajina, keď spomína na Veľkú Moravu či na Andreja Hlinku. Ak sa pozriete na potrianonské Maďarsko a napokon na Balkán, historickosť, ktorá pramení z posúvania hraníc, pôsobí dodnes. Na Západe sú hranice viac-menej dané a jazyky vymedzené - nič sa tam nemieša.

Ako vnímate slovanský živel v súkolí rôznych európskych kultúr?

Keď vidím Slovanov v Nemecku alebo keď sa vyberiem na východ Ukrajiny, ktorý sa vzďaľuje Západu asi najviac, stále ma to zabáva. V slovanskosti máme niečo veľmi príjemné, s čím sa môžeme identifikovať, a je to niečo väčšie ako my. Najhoršie sú na tom Maďari, ktorí sa s nikým nedohovoria. A dokonca aj Rumuni, ktorí sa považujú za dedičov starodávneho Ríma, majú vlastne z jednej tretiny slovanskú krv a slovanský jazyk. Pocit, že v tomto naše krajiny nie sú osamotené, je dobrý. Raz som sa na tom zabával až natoľko, že som napísal hru, ktorá sa volala Slovansko-germánska trojfraška... Ale existuje takáto slovanskosť, o ktorej tu hovoríme, aj pre Rusko?

O čom bola vaša hra?

O veľmi bohatom Nemcovi, ktorý potrebuje transplantáciu srdca a jediné srdce, ktoré je k dispozícii, patrí poľskému zlodejovi áut. Toto srdce Nemcovi úplne zmení doterajší život. Vystaval som okolo toho celú drámu, ale vyšla mi z toho komédia, groteska, na ktorej sa smejú Poliaci aj Nemci.

Svoju najnovšiu knihu Deutschland ste napísali s rovnakým humorom?

Mám pocit, že je to veselá kniha, ktorá by sa páčila aj Slovákom. Dosť veľa času trávim v Nemecku, lebo mi tam povychádzali všetky knihy a párkrát do roka tam jazdím na besedy. V tejto knihe som teda opísal zážitky spisovateľa na cestách. Bol som vari v sto mestách a vlastne nič si z nich nepamätám - len výhľad z hotela, stanicu a publikum. A na tomto základe som napísal rýchly román o nemeckých hoteloch - je to moja súkromná história poznávania Nemecka, ktorá "zaváňa" stereotypmi nemeckosti, slovanskosti, poľskosti - tomu sa nedá vyhnúť.

O Nemcoch je známe, že podrobne sledujú literatúru bývalého ostbloku. Vydávajú knihy prekladov našich autorov, organizujú besedy a často robia podujatia, aké ani my Slováci nedokážeme zorganizovať pre našu vlastnú literatúru. Ako si vysvetľujete ich zvedavosť?

Keď som prvý či druhý raz išiel do Albánska, jediní ľudia zo Západu, ktorých som tam stretol, boli Nemci. Je to taký vandrovný národ a zvedavosť je ich dobrou vlastnosťou. Zvedavosť a potreba zúčastňovať sa na dianí vo svete. Je im tesno obsedieť na jednom mieste. Vždy sa niekam vyberú. Navyše, je to národ slova. Pre nich je slovo niečím svätým, aj preto veľa prekladajú. Keď som na besede v Nemecku, publikum moje texty počúva tak sústredene, akoby sme boli na omši. Nemci prichádzajú na takéto stretnutia ako do kostola. Sú bohatí a môžu si dovoliť kultúru, lebo kultúra je v istom zmysle luxus. Okrem toho si myslím, že sú to dôsledky výčitiek svedomia po tom, čo urobili s Európou počas druhej svetovej vojny, tak to skúšajú vylepšiť cez kultúru.

Nestretávate sa v Nemecku s reakciou na tieto výčitky?

Nepoznám, samozrejme, všetkých Nemcov, navyše rozdiel medzi západným a východným Nemeckom je priepastný. Rozhodne je to zaujímavý, komplikovaný národ. Najlepšie sa cítim medzi mladými ľuďmi na východe, ktorí sú akísi otvorenejší. Komunizmus na nich zanechal stopy slovanskosti. Tie rozdiely sú dokonca antropologické - slovanské črty majú v tvárach. No súčasne sa práve tam na východe objavuje nemecká xenofóbia.

O bratoch Kaczynských ste napísali, že vám boli sympatickí, ako otvorene hovorili o svojich frustráciách a pocitoch strachu z Nemecka. Ešte stále v Poliakoch prežíva tento strach?

Samozrejme! Ale skôr u jednotlivcov a viac pred nemeckou finančnou prevahou ako čímkoľvek iným. V zmysle - Nemec príde a kúpi, príde a dá viac peňazí. Nemec je akoby reprezentantom predstavy bohatého Západu, ktorá dominuje v týchto chudobných krajinách. Je to reálny problém a Kaczynskí to využili. Hovorili ľuďom: "Dočerta, bojujme za nezávislosť, bojujme za svoje hospodárstvo!" Svojou nechuťou voči Nemcom akoby vyslovovali zaklínadlá proti akejsi "zlej moci" Západu. Dvojičky sú vynikajúcimi psychológmi a so svojím zmyslom pre divadlo a dramatické oblúky to využili výborne. Súčasná vláda je absolútne bezfarebná, bez chuti, a tým pripomína vlády západné. Bratia Kaczynskí boli plní strachu, nenávisti, posadnutí túžbou po moci, a je správne, že sa ich vláda už skončila. Ale odvtedy vládne v novinách nuda, nič sa skrátka nedeje. Kaczynskí dokázali uspokojiť túžbu ľudu po senzáciách. Kedysi ľud zabával kráľa a teraz sa ľud stal kráľom a zabáva ho vláda.

Raz ste povedali, že odkedy sa z človeka stal homo politicus a rezignoval na to, že je bytosťou umeleckou a divadelnou, ide to s ním dolu vodou. Prečo teda dovolíte politike vyrušovať váš svet literatúry?

Snažím sa politikov ignorovať, lebo sú vampírmi a v skutočnosti existujú len natoľko, nakoľko si ich všímame. To si musíme uvedomiť, lebo politika nie je to najdôležitejšie v živote, najdôležitejší je život sám. Svet by celkom dobre existoval aj bez politikov, ktorí iba snívajú o tom, že sú nezávislí a veľmi potrební. Ale bez nich by život išiel pokojne ďalej - ľudia by sa už nejako dohodli, možno by vznikli nejaké miestne samosprávy. Politici sa síce pokúšajú hľadať isté pravdy, ktoré by uspokojili ľudí, ale napokon to takmer nikdy nedokážu. Kaczynskí tu boli dva roky, ale naozaj nič neurobili. Vláda síce niečo uskutočnila, ale dvojičky nič, lebo spoločnosť sa zariadila po svojom. Život rozhodol. Nie politika, ale ľudia si vybrali, že ich žiadne lustrácie nezaujímajú.

Vo svojej autobiografii hovoríte, že ste v 80. rokoch patrili k poslednej generácii ľudí, ktorým ani na um nezišlo poškvrniť sa ziskom. Viac vám išlo o straty...

Je to tak - boli sme posledné pokolenie, ktoré sa nezúčastnilo na takzvaných pretekoch chrtov. V Európe to dobre poznajú, ale rovnako dobre vedia, že to nie je jediné riešenie. Napokon, tá kniha je socio-auto-ironická. Veľa v nej žartujem.

Žartovali ste, aj keď ste napísali, že ste sa vtedy chceli stať Čechmi?

Pestovali sme si akýsi kult Čechov, Československa. O Slovensku sa vtedy ešte nehovorilo... Kolovala medzi nami legenda, že ak na penu českého piva položíte päťkorunáčku, neprepadne sa na dno. Čechy sa pre nás stali legendárnou mýtickou krajinou, veľmi blízkou, a zároveň veľmi zábavnou. Haškov Švejk bol literárnou postavou na každý deň. Poliakom pomáhal prežiť každodennosť, hoci to bolo úplné bláznovstvo. Švejk je v Poľsku takmer národným hrdinom, veď má aj pomníky. A táto jeho popularita trvá dodnes.

Poznáte texty vašich kolegov spisovateľov z krajín strednej Európy?

Ak sa mi dostanú do rúk, snažím sa ich čítať. Napokon s manželkou vydávame edíciu balkánskej literatúry. Vydali sme aj nejaké rumunské knihy, ale momentálne je literatúra v Rumunsku akosi ticho. Nedávno náš známy novinár Mariusz Szczygiel vydal zbierku výborných reportáží o živote v Čechách v čase komunizmu s názvom Gottland a predalo sa jej 30-tisíc kusov. Je to ďalší dôkaz toho, ako sú Poliaci stále zamilovaní do Čechov. Pozeráme sa na nich s obdivom aj závisťou.

Ale Česi naopak hovoria Poliakom, že sú príliš patetickí.

To je naozaj typická črta nášho národného charakteru - Poliaci sú patetickí a heroickí. Možno odstup a nadhľad je práve to, čo Poliak hľadá u Čecha.

Z okolitých krajín práve Poľsko najviac podporilo oranžovú revolúciu na Ukrajine. Aj dnes Poliaci pozorne sledujú, čo sa odohráva v tejto susednej krajine?

Kedysi to bolo tiež Poľsko.

Ide o nostalgiu?

Je to komplikovaný vzťah, ale generácia, ktorá stále vnímala Ukrajinu ako kúsok Poľska, už vymiera. V istom zmysle to však stále Poľsko je, lebo Poliak sa s Ukrajincom dohodne bleskovo. Keď chce Poliak vyjadriť svoje najhlbšie slovanstvo, obráti sa na Ukrajinca. A oranžová revolúcia - to bolo niečo úžasné! Išli tam mladí ľudia, ktorí nemali nič spoločné s historickými krivdami a nacionalizmom. Poliaci vždy idú tam, kde sa niečo deje. Asi tu musí byť taký národ, ktorý ide tam, kde je to nebezpečné. Ukrajina s Poľskom sa úžasne prelínajú. Napríklad aj moje priezvisko Stasiuk je ukrajinské. Môj otec je Poliak, ale pred dvesto rokmi jeho dedina bola ukrajinsko-bieloruská v pohraničí. Keď potom Katarína Veľká zaviedla úniu a obracala všetkých na pravoslávie, moji prastarí rodičia sa radšej spolonizovali, aby nepodľahli Rusku. Východná hranica je dodnes taká, že sa nedá presne určiť, kde je Poľsko, kde Ukrajina a kde Bielorusko. Ukrajinskosť je odpoveďou na to, že Poľsko je krajinou Západu, aj keď nie celkom. A Ukrajina je úžasnou krajinou Východu. Ukrajinská literatúra teraz v Poľsku prichádza do módy. Dokonca už konkuruje americkej literatúre. Aj keď cestovať na Ukrajinu - to je niečo strašné. Dodnes musíte stáť na hranici desať hodín.

Ako hodnotíte tvrdenia, že slovanská mentalita ešte nepovedala posledné slovo a raz vráti Európe údajne stratenú duchovnosť?

Je to ďalší z obyčajných stereotypov, že Slovania sú nejako špeciálne zduchovnení. Dlhodobo boli ekonomicky pozadu, a tak si vymysleli duchovno. Pričom západná kultúra mohla vzniknúť a napredovať práve vďaka vlastnej duchovnosti. Väčšina náboženstiev a duchovných smerov vzniklo práve na Západe. Napríklad ak sa pozriete na duchovnosť v Poľsku - tu nebolo jediného kacíra, tiež to niečo hovorí o reálnej úrovni duchovnej práce. Nie sme nejako výnimočne zduchovnení - sme obyčajné, úplne normálne národy so svojou históriou. To už naozaj skôr Česi so svojím husitstvom sú špeciálne zduchovnení. Poľská duchovnosť bola vždy spojená s históriou, s politikou. Katolicizmus nám pomohol v najhorších časoch, ale v časoch slobody sa už tak veľmi nehodí. Spomínaná "duchovnosť" je skôr ruský vynález. Vlastne takmer ktokoľvek je viac duchovný ako sme my Poliaci. Hoci takí Američania - aj u nich je to hlboké. Tie ich všetky sekty a kázania... Poliak? Ten ide do kostola, tam sa pomodlí a to je celá jeho duchovnosť. Západnému svetu skôr imponuje slovanská emocionalita, ktorá je dajme tomu väčšia. Ale tá väčšia citovosť je akási plačlivá. Očividné je to v jazykoch - germánske reči sú napríklad oveľa presnejšie, vecnejšie ako slovanské.

O Dunaji ste raz napísali, že tečie opačným smerom. Keď ste nastúpili na loď v krajine liberálnej spoločnosti a doplavili ste sa do krajín, kde nedávno tiekla krv - prirovnali ste to k nekončiacej svätej vojne. Naozaj ide o vojnu svätú?

To sa spisovateľom stáva, že ich premknú podobné asociácie. Pozrieme sa na skutočnosť a vidíme niečo úplne iné. (Smiech.) Môj život je viac spojený s Dunajom než s Vislou, lebo čiastočne žijem tu, v podunajských krajinách. Je to krásna rieka. Keď idem na juh, do delty Dunaja, cítim sa tam skoro ako v Afrike. Tam už akoby vytekala z minulosti.

Geograficky a najnovšie aj politicky sme všetci súčasťou Európy - aj Bulharsko a Rumunsko. Napriek tomu krajiny bývalého ostbloku stále pochybujú o tom, či sú Európanmi. Prečo je to tak?

Neviem, či sa Bulhari a Rumuni vlastne mali stať súčasťou únie... Minulý rok som sa ocitol pri Dunaji na úplnom pohraničí Bulharska a Rumunska, až pri Čiernom mori. Prechodili sme tam pár dní, stretli sme tri autá a videli sme obrázky ako spred tisíc rokov - strom, pod ním ženušku, starú vyschnutú babičku ako sedí napoludnie v tieni... Sú to akési archaické časti nášho kontinentu.

Európa je stále vnímaná ako Paríž, Berlín, Amsterdam, Rím. Napriek tomu - nevšimli ste si skrytý vplyv strednej Európy napríklad v tom, že kancelárka Angela Merkelová je z bývalej NDR a francúzsky prezident Nicolas Sarkozy je synom emigrantov z Maďarska?

Na pani Merkelovej je to vidieť - dokáže sa s Rusmi rozprávať ako tí, čo kedysi v NDR vládli. Sarkozy je už síce produktom francúzskeho kapitalizmu, ale možno si ešte niečo pamätá z rozprávania rodiny... No spisovateľ by mal opisovať svet taký, aký je, nepotrebuje sa hrať so Západom.

Ako cítite súčasnosť? Majú na vás nejaký vplyv rôzne apokalyptické vízie?

Čím som starší, tým som pokojnejší. Mladí ľudia majú skôr sklon k apokalyptickým víziám. No ja teraz vidím, že náš svet sa nejako drží. A ak by sa skončil, stalo by sa to iba kvôli nám. Znamenalo by to, že sme si ho nezaslúžili. Musíme sa hlavne snažiť udržiavať daný stav, nedvíhať úroveň zla - a je to. Keď niekde prepukne druhá oranžová revolúcia, treba tam ísť. Musíme robiť jednoduché veci - ak je v inej krajine dobrá literatúra, mali by sme ju vydávať, a netrápiť sa apokalypsami. Keď som bol mladý, naozaj som bol apokalyptik. Teraz vidím, že to bola zbytočná obava a strata času.

Ste teda šťastný človek?

Som šťastný, lebo som pokojnejší. Musíme sa zmieriť so svetom, lebo iný nie je. Nemôžeme s ním predsa celý čas bojovať. Mám rád svet, mám rád skutočnosť.

FOTO SME - MILAN DAVID

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Nakupujete online? Toto potrebujete vedieť
  2. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  3. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  4. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  5. Zákazníkov čoraz častejšie zaujíma pôvod výrobkov, ktoré kupujú
  6. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku
  7. Už iba dnes si môžete predplatiť SME.sk na rok len za 28 eur
  8. Historická revue: Kam sa podeli Kumáni, Valasi a iné etniká?
  9. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie
  10. Oktagon 20: Pikantné súboje prinesú aj zápas o titul!
  1. Fokus očná optika sa stala exkluzívnym partnerom značky Nikon
  2. Turizmus za účelom estetickej chirurgie v čase pandémie
  3. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  4. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  5. Akčný výpredaj v PLANEO Elektro – to sú ceny nižšie až o 60 %!
  6. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  7. Ohlúpli sme počas Covid roka?
  8. Zákazníkov čoraz častejšie zaujíma pôvod výrobkov, ktoré kupujú
  9. TOMRA víta kľúčový krok k spusteniu systému zálohovania
  10. Slovaktual umožní všetkým zamestnancom bezplatné testovanie
  1. Už iba dnes si môžete predplatiť SME.sk na rok len za 28 eur 19 862
  2. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 13 668
  3. Historická revue: Kam sa podeli Kumáni, Valasi a iné etniká? 11 707
  4. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 8 354
  5. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 8 214
  6. Kuba si turistov omotá okolo prsta. Miesta, ktoré musíte vidieť 7 663
  7. Riaditeľ VÚB: Udržateľnosť chceme vsadiť do DNA nášho podnikania 6 806
  8. Kvalitnej hydiny je na pultoch stále menej. Čo vlastne kupujeme? 6 734
  9. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 6 701
  10. Nakupujete online? Toto potrebujete vedieť 5 088
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu