Po mori sa plaví viac ako tri desaťročia. Začínal na malých slovenských lodiach v Stredozemnom mori, dnes je kapitánom na niekoľkonásobne väčších, ktoré vozia tisíce ton nákladu po celom svete. Bradatý, ošľahaný vetrom, už na prvý pohľad - námorník. Kapitán Juraj Lipka.

Prečo ste sa rozhodli ísť študovať námornú školu, keď na Slovensku more nemáme?

Po maturite som čítal oznam Dunajplavby, že hľadá maturantov na námornú školu do Poľska.

Takže ste sa námorníkom stali na inzerát?

Tak akosi. Absolvovali sme psychologické testy, vstupné zdravotné prehliadky. Dunajplavba mala v pláne kúpiť lode a nemala na ne posádky, tak si ich musela vyškoliť. V tom čase existovala veľká Československá námorná plavba v Prahe a v Bratislave Dunajplavba, ktorá mala len dve lode. Išla kúpiť ďalšie tri, na ktoré potrebovala zhruba deväť dôstojníkov, vybrali nás dvanásť. Boli sme historicky druhý ročník, ktorý študoval v poľskej Gdyni.

V rodine nebol nikto námorníkom?

Absolútne nie.

Ani ste sa neplavili na menších loďkách?

Nie. Len ako stredoškolák som raz cez prázdniny bol na plavbe z Neapolu na Capri. Pamätám sa, že mi bolo strašne zle, bola búrka, koniec sveta. Nevedel som si predstaviť, že by som niekedy robil takú robotu. Ale zvykol som si. A navyše na veľkých lodiach tak nehojdá.

Bolo štúdium náročné? Ako vyzerala prax?

Študium trvalo 4,5 roka, z toho bola ročná prax na školskej plachetnici. Tam sme robili astronavigačné merania - jeden ročník, sto ľudí sme sa na nej plavili cez Atlantik.

To bola taká veľká?

Mala hádam sto metrov, tri obrovské stožiare 42 metrov vysoké, každý deň sme museli stáčať horné plachty.

Nemali ste strach?

Vtedy nie, dnes by som už asi mal. Ked sa človek pozrie zhora, je to hrozné, tenučká lodička, kýve sa, raz si nad vodou z jednej, raz z druhej strany. Jeden alebo dvaja odišli, nemohli tam vyliezť. Bola to kandidátska plavba, ukázala našu zdatnosť. Dnes je z našej plachetnice múzeum - Dar pomorzansky.

Kde sa dnes študuje za námorného dôstojníka?

Viem, že deti niektorých kolegov študujú v Poľsku, okrem vysokej námornej dnes existujú súkromné školy, ktoré skracujú čas štúdia a predlžujú prax. Najprv ide budúci uchádzač na prax, plaví sa dva roky ako námorník, keď sa presvedčí, že ho to bude baviť, ide do školy, študuje a zas ide na prax, a takouto formou si postupne zvyšujú kvalifikáciu. Najprv dostane papiere na tretieho, druhého dôstojníka, prvého až na kapitána.

Kedy sa človek stane kapitánom?

Záleží to od praxe. Kadet má povedzme odplávané dva roky, oficier ďalších dva a pol roka, 1. dôstojník zase dva roky - čistého času na mori. Ako intenzívne je na mori, tým skôr teoreticky získa dekrét kapitána. To že má dekrét, však ešte neznamená, že ho bude vykonávať. Mám kolegu, ktorý hoci je kapitánom, sa stále plaví ako prvý dôstojník, nemá ambície byť kapitánom.

Začínali ste na Dunaji alebo hneď na mori?

Začínal som síce v Dunajplavbe, ale na Dunaji som sa nikdy neplavil, nemám kvalifikáciu na Dunaj. Teoreticky lode, na ktorých som sa plavil, boli riečno-morské, ale asi len raz v histórii boli v Bratislave, pretože ponory na Dunaji nedovoľovali zaťažiť ich v rozumnej ekonomickej miere a boli problémy podplaviť sa pod mostami. Most v Novom Sade, ktorý zvalili počas vojny, bol veľmi nízko, musel sa demontovať mostík na lodi, čo bolo veľmi náročné. My sme sa plavili do Rumunska, tam sme presadli z riečnych lodí na morské a tovar sme viezli ďalej - vtedy sme sa plavili najmä po Stredozemnom mori.

Plavíte sa tri desaťročia. Aké sú rozdiely medzi vtedajšou a dnešnou plavbou?

Prevádzkové rýchlosti lodí, ich prepravné kapacity a prekladné možnosti v prístave sa neporovnateľne zvýšili. Celá prevádzka je strašne rýchla a vzhľadom na to, že sa všade šetrí s ľuďmi, kedysi plávalo na neporovnateľne menších lodiach dvadsaťosem ľudí, dnes sa to na veľkých znižuje na osemnásť, pätnásť, na menších lodiach na šesť. Posádky sa minimalizujú, a pomáha najmä počítačová technika, ktorá niektoré úkony čiastočne nahradila, ale aj tak nároky na človeka stúpajú. Ten pokoj, pohoda, čo boli v minulosti, sa už nedá porovnať so súčasnosťou.

Môžete nám to ilustrovať na číslach?

Kedysi sme plávali takých 15 uzlov, čiže necelých 30 km/h, a dnes 22 uzlov, teda 40 km/h, a loď kedysi viezla päťtisíc, desaťtisíc ton a dnes 25-, 50-, stotisíc ton. Nároky na riadenie lode neustále rastú, keďže sú väčšie ponory, hrozí aj väčšie nebezpečenstvo nasadnutia na plytčinu.

Ako je to so zaužívanou predstavou, že námorník má v každom prístave má dievča?

Aj to je minulosť - vtedy boli námorníci telom aj dušou, nemali domov, boli to ľudia, ktorí žili na lodi. Dali sa najímať rôznymi organizáciami, ktoré fungovali vo veľkých prístavoch ako Hongkong, Singapur, Hamburg, Brémy. Tam chlap podpísal zmluvu, že ide pracovať ako mladší alebo starší námorník - napríklad na pol roka. Začal v Hamburgu, plavil sa krížom krážom, po polroku sa mu skončil kontrakt a bol v Hongkongu. V tých časoch bola sieť námorníckych ubytovní, aj rôzne námornícke misie pri kostoloch, ktoré pomáhali nájsť lacné ubytovanie. Tí ľudia skončili plavbu plnú stresov, ktorá vtedy trvala trebárs cez Indický oceán dva týždne. Ak bolo zlé počasie, dva týždne boli zavretí v podpalubí. Námorník prišiel do prístavu, mal peniaze, išiel sa odreagovať, do krčmy, vypil niečo, posedel. A pri týchto krčmách sú niekedy dámy, ktoré robia najstaršie remeslo. A v námorníkoch videli istý zisk. Väčšinou tí ľudia nemali ani rodinu, boli to takí celoživotní tuláci. Sú to extrémne prípady - o nich sa však píše v knihách, tak sa do povedomia dostali ako prototyp námorníka. Dnes je ich oveľa menej, spoločnosť je iná ako kedysi. Aj obavy z rôznych chorôb k tomu prispeli.

A existujú aj dnes námornícke ubytovne ako kedysi?

Fungujú dodnes, sú však luxusnejšie. Napríklad v Singapure je krásny námornícky hotel.

Môžu doňho len námorníci?

Človek musí mať námornícku knižku. Ceny sú tam iné ako v meste. Sú to apartmány - kuchyňa, obyvačka, spálňa - môže tam určité obdobie bývať celá rodina.

A ako je to s alkoholom? Knísajúca sa postava, to je tiež vžitý obraz námorníka.

Dnes je už takmer nemožné vypiť si počas plavby. Je množstvo rôznych kontrol. Napríklad prístavné kontroly, najmä v Spojených štátoch. Stali sa dokonca prípady, že kapitán šiel so svojím strojníkom na vychádzku po meste - mali tri-štyri hodiny času, kým loď stála v prístave - a sadli si na terasu kaviarne, kde si dali dve trojdecové pivká. Nakrútili ich na video a dokumentovali im, že požívali alkohol a ako chcú riadiť loď. Ďalší sú cost guard - akási vodná polícia - ráno prídu na dychovú alebo močovú kontrolu, či niekto nepožíval alkohol alebo drogy

Celú posádku skontrolujú?

Môžu. Veľa spoločností v súčasnosti vyžaduje podpis na protialkoholové a protidrogové vyhlásenie, že nebudem požívať a vytvorím podmienky, aby posádka nepožívala alkohol. Ani keby sme to nepodpisovali, nemáme na popíjanie čas. Kedysi, ak bol raz za štyri dni prístav, aj to už bolo veľa, teraz je na kontajnerovej lodi každý deň prístav. Denne musíme byť absolútne fit, v prístave stojíme šesť-sedem hodín a obrovské žeriavy gentry crain všetko vyložia. Kedysi, keď sme prekladali v Rijeke, jedna pracovná brigáda naložila za osem hodín tristo ton. Dnes nakladá jeden portálový žeriav 25 až 30 kontajnerov za hodinu, každý z nich môže mať dvadsať ton, to je šesťsto ton za hodinu. Z toho vidno, ako sa zvýšila manipulačná rýchlosť. Je to neporovnateľné, čo sa kedysi robilo osem hodín, dnes urobia za dvadsať minút! Bez počítača je to nemožné. Lode sú veľmi drahé, prevádzka, premávka, všetko je vyrátané na minúty - ako na pretekoch.

Aj v prístavoch tak pribúda lodí?

Určite, preto musí byť manipulácia taká rýchla.

Preprava tovaru kamiónmi prudko narastá, je to podobne aj s loďami?

Možno ešte viac. Je to zrejmé, keď si uvedomíme nárast globálnej ekonomiky. Koľko tovaru sa kedysi robilo v Číne a transportovalo do Európy a USA? Nič. Čína bola uzavretá, India tiež, žili tam na úrovni 15. storočia a nič nevyrábali, okrem rudy, dreva a nejakých poľnohospodárskych produktov odtiaľ nešiel žiaden export. Dnes je gro produkcie na Ďalekom východe a konzument je buď v Európe, alebo v Spojených štátoch. A všetky tie obrovské objemy čínskeho materiálu, čo vytvorí bilión ľudí, treba previezť cez Atlantik alebo Pacifik.

Dnes je taká situácia, že na desať rokov dopredu je predaná kompletná produkcia lodí. Kto chce novú loď, nemá ju kde kúpiť. Všetky lodeničné kapacity sú vyčerpané na desať rokov.

Aká je najväčšia kontajnerová loď?

Vlani to bola Ema Mercks, ktorá mohla odviezť vyše 12 000 dvadsaťstopových kontajnerov. Taký kontajner má rozmery 2,5x2,5x6 metrov.

Na akej najväčšej lodi ste sa plavili vy?

Ja som bol na lodi, ktorá mala 250 metrov. To je dnes už malá lodička, vozili sme dva a pol-tritisíc kontajnerov. A oni majú štyrikrát viac.

Ako sa taká loď manévruje? A najmä v prístave?

V prístave sú pomocné remorkéry, v poslednej fáze ťahajú, tlačia, usmerňujú. Dnes majú lode ?boat...? dokormidlovacie zariadenie, propeler vpredu môže špicu aj bez kormidla odtlačiť vľavo, vpravo, aj zadné ?transfery? - loď môže ísť úplne kolmo k brehu. Technika sa úžasne rozvíja.

Je námorníctvo dnes ešte romantika?

Vôbec. Dnes je to už len tvrdá práca plná stresu.

A uniformy, na ktoré letia dievčatá, ešte nosíte?

Spoločnosti sa snažia udržať imidž námorného dôstojníka a vyžadujú uniformy v služobnom styku - pri vjazdoch do prístavu, výjazdoch, jednaní s predstaviteľmi prístavu, colníkmi, pasovákmi. Vo voľnom čase ich nenosíme.

Ako sa dnes námorník zamestnáva?

Sú rôzne agentúry, ktoré sa zaoberajú tým, že zabezpečujú posádky na lode. Sú na celom svete a možno s nimi komunikovať.

Cez internet?

Aj. Dajú sa nájsť na internete, alebo telefonicky.

A keby chcel ísť na more niekto, čo nemá žiadne skúsenosti?

Na Slovensku organizuje dôstojníkov, posádky agentúra Tatra marine. Každý, kto o to má záujem, s ňou môže komunikovať. Aby však dnes mohol ísť na more, musí splniť minimálne kvalifikačné podmienky - musí absolvovať základné kurzy, najmä bezpečnostné, ako sa správať v krízovej situácii. Musí nimi prejsť každý, či je to steward, kuchár, oficier, kapitán - a pravidelne, každých päť rokov sa musia obnovovať, aby človek vedel, čo sa nové vyvinulo, aká nová technika je na lodi.

Ako spolu vychádza posádka? Sú v nej rôzne národnosti a ste spolu dlho zavretí na malom priestore.

Dnes sú moderné vlajky typu Libéria, Cyprus, Makao, nepláva sa pod národnou vlajkou, preto ani posádka k nej nemá vzťah. Majiteľ lode môže byť Nemec, Angličan či Slovák, a posádku si vyberá, aby ho to vyšlo čo najlacnejšie. V posádke dnes bývajú prevažne ázijskí námorníci, vzhľadom na cenové relácie. Aj ja sa s takými plavím.

Ako sa dorozumievate?

Rozpráva sa po anglicky, každý z námorníkov musí pri prijímaní preukázať schopnosti komunikovania v angličtine. Veľké spoločnosti, ktoré sa zaoberajú organizovaním posádok, majú dokonca tréningové centrá, kde ich školia, pretože kvalita vzdelania v krajinách ako Filipíny, Barma, Vietnam je rôzna. Nemusí zodpovedať štandardom, ktoré očakávame.

Bývajú na lodi konflikty?

Ak je väčšia časť posádky Filipíncov alebo ľudí z Barmy, dáva dobrá spoločnosť inštrukcie pre veliteľov, čo je pre týchto ľudí dôležité, aby ich človek neurazil. Čoho sa v týchto kultúrach, náboženstvách vyvarovať. Je to veľmi citlivá vec. Ak sa k Aziatovi správa veliteľ nesprávnym spôsobom, ani to nemyslí zle, on to môže veľmi zle prijať. Tvrdí, že stratil tvár. Nesmiem ho trestať na verejnosti, nesmiem na neho kričať, to je dehonestujúce. Ak ho tak dôstojník potupí, je ochotný sa pomstiť. Akýmkoľvek spôsobom.

Kapitán teda musí byť aj psychológ.

Psychológ a dobré je si to prečítať. (Smiech.) Keď niekoho priateľsky poklepkáte po pleci, považuje to za urážku. Dotknúť sa rukou je urážka, ukázať niečo nohou je nepredstaviteľná urážka. Je však pravda, že mladí kadeti, ktorí dnes prichádzajú z Ázie, už trochu upúšťajú od svojej pôvodnej kultúry, globalizácia ide aj tam, už to nie je také striktné.

Ako sa vedia pomstiť?

Niekedy môžu nastať nebezpečné situácie. Stáva sa, že posádka, s ktorou kapitán zlým spôsobom manipuloval, ho vyhodila z lode na oceáne. Dostaneme o tom bezpečnostnú správu. Musia to nahlásiť všetkým lodiam v rajóne, lebo loď príde do ďalšieho prístavu bez kapitána. A tiež aby sme dávali pozor, možno ho vylovíme.

Vysadia ho v nejakom člne?

Nie, hodia ho rovno do vody. Nevedno, či živého či zabitého. Niektorých už nenašli. Nepomohla ani záchranná akcia.

To vyzerá ako vzbura z nejakého starého filmu.

A stáva sa to každý deň. Keď je niekto veľmi tvrdý. Keď loď vypláva na Indický oceán - plavba trvá desať-dvanásť dní, po šiestich dňoch námorníci vedia, sme v strede, tam nie je žiadny prístav, nič, bác, a hotovo.

Bývajú v posádke ženy?

Občas sa nájdu, nie je ich však veľa. Tá práca je ťažká, v zlých podmienkach. Kedysi sa našli Nemky, Poľky, dnes sa už objavia dokonca aj v Ázii. Na linke do Singapuru, kadiaľ sme sa plavili, som párkrát počul cez rádiotelefón Aziatku.

Ako sa stravujete?

Kuchári sú tiež zväčša ázijskí. Na kurzoch sa ich síce snažia usmerniť od ryže, čo varili celý život, aj k nejakým európskym jedlám, ale veľmi sa to nedarí. Ono sa to nikdy nepodobá, ale aspoň sa tvária. Raz som bol s kuchárom, ktorý do všetkého dával kôpor. Myslel si asi, že to je európska korenina. Do hovädzej polievky ho sypal po hrstiach, na zemiaky, kúpil päťkilové vrece sušeného kôpru, to sa nedalo zničiť. Volal som ho Kôprovník.

Môžete si niekedy aj nejakú rybu uloviť?

Keď majú chlapi v prístave voľno, niekedy chytajú. Organizácia v prístave je zložitá, dostať sa do mesta je náročné, terminály sú dvadsať-tridsať kilometrov od mesta, a keď prídeme na pár hodín, je ťažké zistiť, kedy ide autobus tam a kedy späť, či sa to dá stihnúť, nedá? Tak niektorí chytajú ryby. A niekedy celkom úspešne. Ja som ešte nikdy žiadnu nechytil. Voľakedy v Dunajplavbe - to bolo iné - prišlo sa k prístavu, hodila sa kotva, dva dni sa čakalo, kým nás vtiahli do prístavu, dva dni sa stálo na kotvisku, chytali sa ryby, nebolo čo robiť. Dnes nečakáme ani chvíľku. Ako vlak. Vjazd do Singapuru alebo do Hongkongu na minútu presne. Musíme na minútu presne vyzdvihnúť lodivoda, vykládka je vypočítaná na šesť hodín, nakládka na dvanásť, za osemnásť hodín je už zas pripravený lodivod, ktorý nás vyvedie z prístavu. Za osemnásť hodín musíme zorganizovať zásoby, opravy, servis. Nároky na koordináciu sú veľmi zložité. Keď prídem do prístavu, okamžite mobil k uchu a už volám, kedy dôjdu so zásobami, na to musím zorganizovať ľudí, ktorí ich budú nakladať malým žeriavom, potom ďalších, ktorí to roznesú do chladničiek, do skladov, nemôžem ich pustiť preč.

Kade sa najčastejšie plavíte?

Trate sledujú prúdy tovarov - Ázia - USA, Ázia - Európa, Ázia - Ázia. Plavba na kontajnerových lodiach je dvojaká - obrovské lode mother ships - materské, berú ohromné množstvá tovarov, a menšie lode, tzv feede - zásobovacie, zvážajú z menších prístavov do veľkých. Z Indie z troch-štyroch prístavov do Singapuru - tam na materskú loď, ktorá jazdí na linke Ďaleký východ - USA, a naberie všetky kontajnery sústredené na zásobovacích lodiach. A to sú všetko pravidelné linky s pravidelnými príchodmi a odchodmi. Ten, kto chce niečo prepraviť, vie, kedy prísť.

Vy jazdíte na veľkých alebo zásobovacích lodiach?

Na takých stredných. Je to tiež feeder service, máme štvordňové intervaly. Bol som aj na väčších lodiach, jazdili sme Chile - USA, ale dnes by už tá loď bola asi malá.

Koľko ste vlastne na lodi?

Záleží na dohode. Tri-štyri, šesť mesiacov.

Niekam za tou loďou doletíte?

Človek, čo sa zaoberá posádkou, organizuje všetky cesty. Na letisku ma vyzdvihnú, všetko je zorganizované.

Plavíte sa stále s jednou spoločnosťou?

Viac-menej sa snažím.

Treba si ich preverovať, aby to nedopadlo zle?

Určite. Mnohým ľuďom sa stalo, že im sľubovali niečo, čo potom neplnia. Lepšie sa držať zavedenej spoločnosti, kde poznáte jeden druhého.

Čo robíte vo voľnom čase?

Ak ho máme. Stredne veľké modernejšie lode sú vybavené aj bazénom šesť-sedem metrov dlhým, je tam telocvičňa. Väčšinu času strávim na mostíku, v strese, mám málo pohybu, tak ak mám voľný čas, bicyklujem, som v posiľňovni. Ale času je stále menej. Najmä keď robíme feeder service - zvážame denne do prístavov, loď funguje 24 hodín. Keď prídem do prístavu o tretej ráno, musím sa zobudiť o jednej, pripravovať bezpečný príjazd, dôstojníci sa plavia po otvorenom mori, keď je zhustená premávka, musí nastúpiť kapitán - dozerá, komunikuje.

Na mostíku sa pozeráte priamo na vodu, alebo cez počítače?

Normálne na more, sledujem premávku okolo, plus mám radar. Keď je zlá viditeľnosť, cez radar, v takom prípade musím znížiť rýchlosť, aby bola plavba bezpečná, ale stále musíme ísť, musíme sa za každú cenu dostať načas do prístavu.

Na akej vzdialenosti dokáže taká veľká loď zastavíť?

Záleží, akú má rýchlosť.

Myslela som to tak, aby ste zabránili kolízii, keďže sa stále zhusťuje premávka aj malých súkromných lodí.

Snažíme sa im v prvom rade vyhnúť. Lebo kým loď zastaví, to dlho trvá, ani sa to technicky nedá. Lebo niektoré lode majú generátor na propeleri, keby zastavili, nemajú elektrický prúd. Používa sa to vždy pred príjazdom do prístavu, aby sa dalo manévrovať. Na otvorenom mori sa kolízne situácie riešia zmenou kurzu. Máme predpisy ako autá na neoznačenej križovatke. Prichádzajúci sprava má prednosť, prichádzajúci zľava má držať kurz a on musí uhnúť. Dnes sú výborné komunikačné systémy, dá sa jednoducho dohodnúť dopredu. Dokonca funguje automatický identifikačný systém, vieme, ako sa loď v našom okolí volá. Kedysi sme rádiom volali - loď, ktorá je tridsať stupňov odo mňa na pravej strane, ozvi sa, sme v kolíznom kurze. Dnes vidím, že je to napríklad Ema Merck, a dohodneme sa, ako sa vyhneme.

Stále sa plavíte na tej istej lodi?

Je to rôzne. Nedá sa to vždy tak zladiť.

Máte nejakú obľúbenú?

Vždy je obľúbená tá posledná. Lebo si pamätám, čo mám na nej robiť.

Na pevnine sa zdá, že počasie je čím ďalej nevyspytatelnejšie. Pribúda hurikánov, tsunami, búrok Vidno to aj na mori?

Je pravda, že sú búrky, cyklóny, hurikány. Ale tie vždy aj boli.

Nezdá sa vám, že je to horšie?

Je to relatívne. Čím sú lode väčšie, tým sú búrky menšie. Keď mala loď nosnosť dvetisíc ton, a prišla šesťmetrová vlna, zdalo sa, že je koniec sveta. Dnes, keď sa plavím na dvadsaťpäťtisícovej lodi, šesťmetrová vlna je nič, ani nás nezasiahne, na palubu strekne nejaká triešť.

Aká vysoká je dvadsaťpäťtisícová loď?

Podľa toho, aká je konštrukcia voľného boku. Povedzme že má šestnásť metrov, pri ponore desať metrov ešte šesť metrov trčí nad vodu. Kedysi z lode Banská Bystrica trčalo nad vodu možno 90 centimetrov.

Asi pred piatimi rokmi som bol v strašnej búrke, búrke storočia. Niekde pri New Yorku. Nemohli sme ísť dopredu. New York bol päť dní mimo prevádzky, bez elektriny, zasypaný snehom. Išli sme pomaličky, mali sme strašné škody na náklade, na konštrukcii. A zrazu vidím, ako nás predbieha loď. Išla, ako keby sa nič nedialo. My sme mali tritisíc kontajnerov a ju som šacoval tak na sedem-osemtisíc. Všetko je to relatívne.

Ale aj tie obrovské lode sa niekedy potopia. Ako sa to stane? Zle vypočítajú rozloženie nákladu?

Väčšinou sú na vine konštrukčné chyby, alebo problémy stabilitné, že sa v extrémnom počasí lode prekotia

V búrke pri New Yorku nám tresla do špice vlna a preborila ju pätnásť centimetrov dovnútra. Aby ste si vedeli predstaviť tú silu - plech vonkajšia obšívka je 2,5 cm hrubý, k tomu sú rebrá - koľajnice 70 cm široké, navarené na konštrukciu a celé sa to pod tou strašnou silou posunulo 15 cm dovnútra. Problém býva v tom, že niektoré zvary sú možno nekvalitne urobené, loď sa neustále ohýba a môže prasknúť, ak je zle vypočítaná. Pri veľkých dlžkach, môže prasknúť, začne naberať vodu - a otázka je, či rýchlo, pomaly, či to tečie do skladov, kde sa dá pumpovať, alebo nedá, ako rýchlo sa dá pumpovať. Ak sa naplní, môže sa potopiť.

Stabilitné problémy sa tiež objavia. Ak loď vezie šesť vrstiev kontajnerov - to je asi pätnásť metrov, má na palube naložený päťposchodový dom. Váha musí byť vypočítaná tak, aby sa loď vrátila do rovnovážnej polohy, v extrémnych dynamických výkyvoch sa však môže stať, že sa prekotí, a náklad sa zosype. Sú to zložité veci, nikto nevie presne povedať, ako sa to stalo. Často sú to zanedbania ľudí alebo konštrukčné chyby. Tie veci sa dejú ako na zemi, tak na vode.

Ako vás ovplyvňujú štrajky v prístavoch?

Ak je štrajk, je to pre majiteľov lodí strašne drahá vec, musí sa čakať, všetko sa posúva, termíny sa nedodržia, vzniká chaos, čo nikto nemá rád.

Počula som, že ste počas štrajku vyviedli loď z prístavu bez lodivoda.

To bolo v Pireu. Boli sme naložení a čakali sme na odjazd. Neboli lodivodi, remorkéry, tak som požiadal ľudí okolo nakládky, nech nám odhodia laná, a my sme vlastne utiekli, aby sme stihli náš čas. Je to extrémny príklad, odísť sa ešte dá, ale vojsť do prístavu určite nie. Keď loď nevezmú dispečeri, nemá polohu, kam má prísť.

Ovplyvňuje vás politická situácia krajín, okolo ktorých sa plavíte?

Určite. Vplýva na nás z hľadiska bezpečnosti. Ak sú lokálne revolúcie alebo nedorozumenia, môže nastať nebezpečná situácia. Dnes sa bezpečnosť lode dáva veľmi do popredia. Musíme ju zvyšovať aj my, robíme monitoring okolo lode, viac ľudí drží službu, každý, kto príde na loď, je legitimovaný, zapísaný, všetky opatrenia sú namierené proti teroristom. Jedna teória hovorí o tom, že teroristi môžu použiť loď ako zbraň. Keď takúto loď potopia vo vjazde do prístavu, prístav je vyradený na dlhý čas. Dostať ju odtiaľ môže trvať týždne. Sme síce vyškolení, ale odhaliť teroristu je teória, veď oni sú presne na to cvičení, aby ich neodhalili. Cvičíme poplachy.

Počula som, že stále existujú piráti. Je to pravda?

Skutočne existujú, a je ich stále viac. Hlavne v oblastiach, ktoré sú ekonomicky zaostalejšie. Každý deň dostávame správy z protipirátskeho centra v Kuala Lumpure v Malajzii. Celosvetovo monitoruje hlásenia o útokoch na lode a cez satelit nám tieto správy posielajú. Centrá pirátov sú Bangladéš, jedna z najchudobnejších krajín na svete, Somálsko, tam sú veľmi agresívni, dokonca napadli aj americké vojenské lode, Malajzia. Kolískou však naďalej zostáva Indonézia.

Piráti prepadávajú lode v prístave alebo na mori?

Aj v prístave, aj na mori. Jedna skupina sú zlodeji, ktorí prídu niečo ukradnúť. Zúfalci, ktorí vezmú dvadsať litrov farby alebo televízor z jedálne. Druhá časť pirátov sú bývalí vyškolení vojaci, ktorí stratili zamestnanie alebo odišli z armády, sú trénovaní, vybavení superrýchlymi člnmi, proti nim nemáme šancu. V Malackej úžine medzi Singapurom, Malajziou a Indonéziou - na ostrove Sumatra je ich kolíska. Denne tam zaútočia na lode. Vezmú ako zajatcov kapitána alebo dôstojníkov a žiadajú výkupné.

Ako sa proti nim dá chrániť?

My sme vybavení zariadením, ktoré denne hlási majiteľovi polohu lode a tiež úradu, kde je loď registrovaná, stále sa jej pohyb monitoruje. Keby nás piráti napadli, kapitán má v kabíne a na mostíku tlačidlo, ktoré po aktivovaní spustí pirátsky alarm a v priebehu pár minút sa o ňom dozvie majiteľ aj agentúra. Tí, čo sú profesionáli, však o alarmoch vedia a ustrelia lodi anténu. Najlepšie je chrániť sa monitorovaním okolia a manévrovaním - kľučkovaním. Zatiaľ sme mali šťastie.

Čo ukradnú v kontajneroch?

Všetko, čo sa dá predať. Stretol som sa s pirátmi v tom zlodejskom prevedení v Ekvádore. To je plavba z Guajakil na more po rieke Guajal. Trvá možno šesť hodín. Číhajú na loďkách, vyskočia, otvoria kontajner a niečo ukradnú.

Vedia, čo veziete?

Lepšie ako my. Môžu tam byť televízory, fotoaparáty, čo sa im hodí, potraviny. Je to mafia, úzko spolupracujú s prístavnými dispečermi, odtrhnúť plombu je otázka piatich minút, vyhádžu veci do člnkov.

A čo pašovanie drog?

Viezli sme tovar z Kolumbie a v Miami k nám nastúpili chlapíci, čo išli presne do kontajnera, ktorý bol naložený kávou. Smeroval do New Yorku, v Miami ho otvorili, náš dôstojník to zbadal, ale drogy z neho stihli dostať. Upozornili sme políciu a začala sa naháňačka ako z filmu.

Dá sa zvyknúť na taký život? Ako to zvládala rodina, keď boli malé deti?

Potenciálny budúci námorník aj jeho žena si musia uvedomiť, čo takýto život obnáša. Že on bude štyri mesiace preč, nebude jej mať kto pomôcť, na druhej strane je tri mesiace doma a má čas na rodinu. Nie je to však normálny život.

Aspoň je to dobre zaplatené?

Dnes ťažko povedať. Za socializmu alebo v začiatkoch prechodu, bol rozdiel medzi príjmom obyvateľov u nás a v zahraničí veľmi veľký, takže sa to finančne oplatilo. Dnes, keď sa príjmy vyrovnávajú, už to nie je také atraktívne. Lacných berú na lode preto, že je to pre nich stále atraktívne, v krajinách bývalej východnej Európy si mladí ľudia spočítajú - či sa im to nebezpečenstvo za tie peniaze oplatí. Atraktivita námorníctva neustále klesá, preto hľadajú lacnejšie posádky po celom svete. Už začínajú brať Číňanov, tí však majú nevýhodu, že sú veľmi slabí v angličtine, tak berú celé posádky, aby nebola problémom vnútorná komunikácia.

Dá sa vziať na loď rodina na výlet?

Dá, ale dnes už nie je čas sa jej venovať, robiť program. Čo tam bude rodina robiť, len jazdiť na lodi, nemôže si nič pozrieť. Iné to bolo kedysi v Dunajplavbe.

Ale vraj chodia na kontajnerové lode výletníci, ktorí si za to platia. Tí čo tam robia?

To sú pasažieri. Mali sme takých dôchodcov. Spočítajú si - idú počas zimy z USA na plavbu do Chile, majú tam teplúčko, stravu, kabínu, organizované výlety - každý druhý deň si pozrú nejaký prístav. Pre nich je to vítaná vec. Mali sme takých štyroch - sedeli si na terase, klebetili, pili pivko, jedli, spali, zabávali sa.

Koľko to stojí?

Pred pár rokmi stál deň pobytu sto dolárov. Šli na štyridsať dní - zo Spojených štátov do Chile cez Panamu a späť, zaplatili štyri tisícky.

Čo je na vašej práci najťažšie - fyzicky a psychicky?

Fyzicky toho už dnes veľa nerobíme. Na počasie máme klimatizáciu. Ale psychicky je to veľký stres. Neustále sa zvyšujúca náročnosť - reakcie, treba predvídať, čo by bolo, keby bolo, prevádzkové rýchlosti v prístave, manévre sú najväčší stres, sme v úzkom kontakte s okolím, so zvýšenou frekvenciou hrozí zrážka, 24 hodín sme v pohotovosti, môže sa stať, že štyri, päť dní po sebe nespíme. Kedysi v Rijeke dva dni v prístave, v krčmičke na kopci sme popíjali červené víno, pozerali na more, počúvali chorvátske pesničky, dnes na to nie je čas. Nemáme žiadny oddych, neustále sme v napätí. Po štyroch mesiacoch je človek hotový.

Keď prídete domov ešte niečo z mora sledujete?

Nie, nie. Ako vysadnem s kufrom, sa to pre mňa skončilo.

A vyberiete sa niekedy doma na nejakú jachtu?

Nikdy som nejachtáril. Na dovolenke sa nás pýtali, či chceme izbu s výhľadom na more. Ja som im s úsmevom odvetil, mám výhľad na more každý deň. Mám mora dosť. Na jachte je navyše ešte obmedzenejší pohyb ako na veľkej lodi, to je vyslovene pre ľudí, ktorých to baví, fanatikov.

Ako relaxujete, keď prídete domov?

Turistika je moja obľúbená činnosť, les. Pevná zem. More mi naozaj nechýba.

Dá sa more rozoznať? Je všade rovnaké?

Jadran je azúrový, niektoré moria sú sivé, zelené, niekde v trópoch svetielkuje planktón, blýska sa, ale nevedel by som to rozoznať.

Čo robíte s odpadkami?

V Medzinárodnej dohode o znečisťovaní morí je presne povedané, ako sa organizuje spracovanie odpadu - časť odpadkov sa môže hádzať do vody, v určitých vzdialenostiach, nejako spracované, niektoré sa drvia, niektoré sa pália, niektoré sa vyhadzujú také, ako sú, napríklad zvyšky potravín, niektoré veci sú striktne zakázané vyhadzovať, napríklad plasty, minerálne oleje- tie sa odovzdávajú. V prístave sú organizácie, ktoré sa zaoberajú zberom odpadov.

Čo WC?

Spracovanie je také, ako sú čističky pri domoch. Bakteriálne procesy, ktoré to likvidujú. Obrovská nádoba, kde sa odpad zhromažďuje. Vychádza voda nejakej kvality, pre životné prostredie akceptovateľná.

Máte dnes menej alebo viac strachu ako kedysi, keď more tak dobre poznáte?