Truman Capote je určite jedným z najlepších amerických spisovateľov dvadsiateho storočia. Asi najlepší poviedkar vôbec, tri poviedky tejto knihy sú toho dôkazom. A celkom v duchu autorovho presvedčenia, že „raná tvorba je vždy tá najčistejšia“. Capoteho literárne majstrovstvo bolo založené na emóciách, ktoré sú najsilnejšie v detskom a chlapčenskom veku.

Každé jeho dielo bolo svojím spôsobom autobiografické a spisovateľ sa vnímal iba ako prostredník, zapisovateľ magického diktátu, ktorý prichádza a odchádza celkom nečakane, ako pravý dar z neznáma. Tieto poviedky sú ukážkou ranej tvorby, ale nie najranejšej, lebo Capote začal písať ako desaťročný chlapec a už v osemnástich rokoch získal Henryho cenu za poviedku Miriam.

Sedemnásťročný Capote začína v redakcii časopisu The New Yorker a už v tom čase akýsi kaviarenský kreslič poznáva, koho má pred sebou: „Vy jste Wunderkind, že? Já to znám podle vaších rukou!“ Teda – zázračné dieťa, ktorým Capote nepochybne bol. Úspechy a pocty vo veľmi mladom veku sú veľmi dôležité, lebo urýchľujú vývoj a vedú k spisovateľskej dospelosti, ale môžu byť i predznamenaním vyčerpanosti a úpadku. Platí to, žiaľ, i pre Trumana Capoteho a pre jeho spektakulárne „dielo“, ktoré tvoril (a vzápätí ničil) od polovice šesťdesiatych rokov až do svojej smrti v roku 1984. Písal vtedy román Nevyslyšané modlitby, dielo, ktoré pokladal za najdôležitejšie, ale zachovalo sa z neho len torzo, a podobne fragmentárna je i posledná kniha Hudba pre chameleóna, ktorá vyšla ešte za spisovateľovho života. Boli tu však drogy a alkohol, ktoré neničia len umelecké sebavedomie, ale úplne prevracajú hierarchiu hodnôt. Je však zaujímavé, že najlepšie poviedky z tohto posledného obdobia (časť z nich pred rokmi vyšla v knihe Vyrezávané rakvičky) sa námetom i štýlom vracajú k ranému dielu.

Capote je autorom amerického juhu, nielen preto, že sa narodil v New Orleans, ale celým svojím dielom. Napísal však i slávnu novelu Raňajky u Tiffanyho, odohrávajúcu sa v New Yorku, ale i tu je hlavnou hrdinkou „cestovateľka“ úplne stratená vo veľkomeste. A clivota, akási ničivá melanchólia času, ktorý sa nikdy nevráti, je v tejto slávnej novele. Poznamenáva i tieto rané poviedky, lebo sú videné a písané očami chlapca, ktorý sa narodil „sedemnásťročnej matke, prežil prvých sedem rokov svojho života medzi tetami, sesternicami a bratrancami“.

Tým chlapcom, hľadajúcim otca, je Truman Capote. Obklopený „ženským živlom“ vyrastá a dospieva – a nemusíme byť freudistickými vykladačmi osudu, aby sme nevideli jednostrannosť, ktorá sa neskôr prejaví v spisovateľovej orientácii a predovšetkým v názoroch na ženy. Nie sú práve lichotivé. „Ženy jsou jako mouchy, buď se usadí na cukru nebo na hovně!“ píše Capote v jednej zo svojich neskorších poviedok. Ale sú aj múdre ako slečna Sook, hlavná hrdinka poviedky Návštevník na Deň vďakyvzdania, ktorá pokorenému a nešťastnému chlapcovi, ktorý sa chce pomstiť, radí: „Ze dvou špatností nikdy nevzešlo nic dobrého.“

Sú to životné múdrosti na jednej strane, ale predovšetkým príbehy napísané srdcom, čo robí túto knihu krásnou a dôležitou, dôležitejšou než mnohé