Posledný mohykán dá skokom zbohom

V sobotu sa na domácom šampionáte rozlúči s aktívnou činnosťou skokan na lyžiach Martin Mesík. Jeho odchod zo scény znamená historický zlom pre Slovensko. Niekedy skokanská veľmoc nebude mať zastúpenie vo Svetovom pohári.

BANSKÁ BYSTRICA. Mesíkovo srdce ďalej bije pre obľúbenú lyžiarsku disciplínu, telo však odmieta pokračovať do hranice pomyselného športového dôchodku. Tridsiatku oslávi budúci rok v októbri, ale tri roky pretrvávajúce zdravotné problémy vystavili definitívnu bodku za účasťou vo svetovej elite.

„Dôvodov by sa našlo viac, najdôležitejšie je zdravie. Na magnetickej rezonancii v ružomberskej vojenskej nemocnici mi zistili koxartrózu. Degeneratívne ochorenie ľavého bedrového kĺbu. Na môj vek je dosť opotrebovaný, našťastie nie extrémne. Mám ťažkosti pri tréningu, obmedzuje ma to pri niektorých cvikoch. V mnohých ukazovateľoch potom zaostávam za konkurenciou a prepracovať sa do absolútnej svetovej špičky je nad moje možnosti. Bolesť cítim pri skokoch, aj v príprave v posilňovni. Drepy s činkou sú veľkou záťažou na všetky kĺby, nemôžem rozvíjať statickú a dynamickú silu potrebnú pri odrazoch na mostíku,“ povedal Martin.

Rozlúčka so svetom bola v Planici

So svetovou špičkou sa rozlúčil v polovici marca pretekmi Svetového pohára v letoch na lyžiach v Planici. Práve na mamuťom mostíku dosiahol posledný úspech, keď v roku 2006 doletel v rakúskom Kulme na hranicu 195,5 metra a vytvoril slovenský rekord.

Sníval o dvojstovke, zdravotné problémy ho posúvali opačným smerom. „Pred tromi rokmi som skákal lepšie.“ Posledné dva body v Svetovom pohári získal 18. decembra 2005 v švajčiarskom Engelbergu za 29. miesto. „Problémy už boli aj vtedy.“

Niekedy si ešte skočí

Vážne uvažoval o konci aktívnej činnosti minulý rok, k mostíkom ho vrátila aj kvóta zo Svetového pohára. „Mohol som štartovať na náklady usporiadateľov. Nemuseli sme s trénerom platiť cestu a ubytovanie.“ Nebál sa, že bolesti bedrového kĺbu narastú? „Bývalo to ako na hojdačke. Týždeň, v ktorom boli preteky a absolvoval som okolo desať skokov, bol menej bolestný. Keď som iba trénoval, bolo to horšie. Našťastie, pri bežnej chôdzi nemám problémy, nastanú iba pri extrémnom zaťažení. Ani operácia mi zatiaľ nehrozí. Športovať neprestanem a určite si ešte skočím. V Bystrici si partia veteránov organizuje vlastné podujatie a môžem sa pridať. Skoky a lyžovanie sú môj život a hobby.“

Odtiaľ pramenila Martinova túžba stále sa pokúšať o vyššie priečky a aj napriek bolestiam cestovať na ďalšie preteky.

„Skoky na lyžiach sú moja droga a každý skok mi prináša aj radosť. Lyžujem a skáčem od malička a nemôžem bez toho byť. Doslova ma vtiahla medzi seba skokanská rodina. Keď som povedal, že by som mal skončiť, prehovorili ma Česi, Poliaci, s ktorými som bol v stálom styku. Vraj nie som taký slabý, aby som prestal. Nestretol som sa ani s posmeškami, ak som sa nedostal medzi tridsať najlepších. Aj Nóri, Fíni, Rakúšania vedia, aké je ťažké sa tam vtlačiť. Stačí malá chyba, netrafiť sa do odrazu a metre sú preč.“

Posledný mohykán

Slovensko patrilo ešte v deväťdesiatych rokoch minulého storočia zásluhou juniorského majstra sveta Martina Švagerka ku svetovej špičke.

Šampión preberal štafetu od ďalších banskobystrických rodákov Ruska, Hýseka, Tánczoša, čo patrili k svetovej elite desaťročie predtým. Spolu s českými majstrami sveta Kodejškom, Parmom, Ježom, ktorí sa do špičky prepracovali v banskobystrickej Dukle.

„V cirkuse Svetového pohára mi hovorili posledný mohykán zo Slovenska. Všetci nás v minulosti uznávali a spytovali sa ma, prečo som ostal sám. Odpovedal som rovnako. Celková situácia v spoločnosti, jej nezáujem o šport. Skoky sú nákladné a nemá kto prispieť. Drahý je výstroj a nemáme kde trénovať a skákať. Mostík s umelou hmotou na Žltých pieskoch v B. Bystrici chátra. Dokonca nám minulé leto ukradli keramickú stopu z nájazdovej veže. V lete som sa pripravoval v poľskom Zakopanom. Aby som im nemusel platiť za mostíky, nosil som ich reklamu na kombinéze,“ povzdychol si obyvateľ obce Selce, kde tiež niekedy mali funkčný skokanský mostík.

Napriek nízkemu veku sa v kolotoči Svetového pohára pohyboval dvanásť rokov. Prvýkrát sa predstavil ako 16-ročný 13. januára 1996 v Engelbergu. Do hlavnej súťaže sa prebojoval 90-krát, bodoval v siedmich pretekoch. Najvyššie sa dostal pred piatimi rokmi v nemeckom Willingene, kde skončil na 16. mieste. Potom však v Dukle zrušili skoky a Martin sa musel hlásiť na úrade práce. Niekoľko mesiacov dostával podporu 4tisíc korún. „Našiel som si nový klub Vimar a mohol som ostať v pohári. Je to skokanská rodina, volám ju cirkusantská. Všetkým bolo smutno, keď ma videli samého zo Slovenska. Mali o mňa väčší záujem ako doma. Nechápali, prečo končím aj ja. Dal som do toho všetko a nič neľutujem.“

Keď budú výsledky, budú peniaze

Slovenskí fanúšikovia – neznalí veci – iba mávnu rukou pri počutí, že sa Mesík nekvalifikoval do hlavnej súťaže.

Martin posledné tri roky vedel, kde má subjektívny problém. Aj objektívny. Na rok mal 150tisíc Sk.

„Svetová špička je vyrovnaná. Na MS v letoch som v kvalifikácii skočil 164 m, na hlavnú súťaž stačilo 168, na bodované miesto 178. Je to aj otázka prípravy. V nej mali skokani z Rakúska alebo z Nórska možno desaťkrát viac skokov ako ja. Mohli si to dovoliť.“

Ironicky vyznieva podpora od štátu. Keď budú výsledky, budú peniaze. Za víťazstvo v pretekoch Svetového pohára je 25tisíc švajčiarskych frankov, za 10. miesto 2tisíc.

Martinovi by stačilo možno päť umiestnení v prvej desiatke a nemusí od štátu dostať na prípravu ani korunu.

„Nehovoriac o tom, že pätnástka najlepších má lukratívne sponzorské a reklamné zmluvy. Niektorí si zarobia veľké peniaze, po skončení kariéry nemajú problém, z čoho budú žiť.“

Nepoznal ťažké pády

Martin mal šťastie, vyhol sa ťažkým pádom. „Priemerne som padol raz za tri sezóny. Najhorší som mal na Králikoch pred šiestimi rokmi, keď som mal dochrámanú celú tvár. Našťastie nič zlomené počas celej kariéry.“

Skoky na lyžiach sú pre smelých chlapov. Mal Martin niekedy strach? „Iba rešpekt pred prvým skokom na danom mostíku, každý má iný profil. Keď sa spustím z veže, musím sa sústrediť na odraz a potom viem, čo čakať. Je to ako pri šoférovaní. Keď si zautomatizujete pohyby, viete, kedy zaradiť jednotku, pustiť spojku či zabrzdiť.“

Martinovi Mesíkovi ostanú spomienky, videl svet a naučil sa cudzie reči. Skokanskú kombinézu zmení za oblek. Ako predajca áut tiež túži po úspechu. „Autá sú dávno moje hobby. Pri športe som mal možnosť povoziť sa aj v drahších a rýchlejších, ktoré nám dali k dispozícii počas pretekov. Teraz ich musím poznať aj z inej stránky,“ dodal Martin Mesík.

Vizitka – Martin Mesík

Narodený: 17. októbra 1979

Vzdelanie: stredné odborné učilište spojov s maturitou, teraz externe študuje na Fakulte európskych kultúrnych štúdií na UMB v B. Bystrici

Stav: slobodný, priateľka Janka

ZOH

1998 Nagano: 26. na veľkom mostíku, 60. na strednom,

2006 Turín: 52. a 56.

1997 Trondheim: 20. a 39.

1999 Ramsau: 45. a 53.

2001 Lahti: 34. a 44.

2003 Val di Fiemme: nepostúpil z kvalifikácie.

2005 Oberstdorf: 47. na strednom mostíku, na veľkom nepostúpil.