„A hneď som si drgol.“ Hotovo, to je kompletný text jednej z kapitoliek knihy Venedikta Jerofejeva Moskva - Petušky, opisujúcej bizarnú cestu vlakom alkoholika Veničku zo sovietskej metropoly do obľúbeného výletného mestečka. Toho textu bolo v prvom vydaní, ktoré vyšlo v sedemdesiatom roku ako samizdat v jedinom exemplári a „hneď sa rozchytalo“, viac, no autor pre údajné oplzlosti nechal z neho neskôr len tú jedinú vetičku. Pravda, ak sa mu dá veriť, lebo v knihe je niekedy ťažko rozlišovať opis udalostí od predstáv a halucinácií na mol opitých pasažierov.

Takmer surrealistický vlak je nielen psychologickou sondou do duše alkoholika a jeho prepitého osudu, ale najmä grotesknou, zábavnou a súčasne mrazivou metaforou sovietskej skutočnosti, jej chorobnej zmätenosti a blúznenia.

K tomuto delíriu patria nielen monológy a dialógy rázovitých figúrok (za všetky aspoň revízor Semionyč, ktorý namiesto pokút vyberá gram pálenky za kilometer a totálne ožratý potom zvyčajne musí vystúpiť už v Orechove-Zujove), receptúry najdivokejších chľastov, v ktorých nechýba ani filtrovaná politúra, levanduľová voňavka, lak na nechty a brzdová kvapalina, či Veničkove vízie jeho stretnutí s anjelmi, Satanom a Bohom. Nečudo, že Jerofejevova kniha vyšla v jeho domovine oficiálne až v roku 1989, vtedy však už nesmierne populárna s prívlastkom biblia ruských alkoholikov.

Trasu, trvajúcu niečo vyše dvoch hodín, absolvuje Venička alias Venedikt Jerofejev už dvanásť týždňov každý piatok, aby sa stretol so svojou Kleopatrou „s vlasmi od zadku po zátylok“. Tentoraz, možno preto, že išlo o trinásty piatok, sa mu cesta skomplikovala ešte viac než inokedy a skončil úplne inde než u vytúženej ženy, ktorej „hruď dovtedy zvierali len predtuchy“.