dráždivú.
Mal ňou byť pohľad na priateľov v tom magickom okamihu života, keď „sme odrazu oveľa zaujímavejší než včera, pretože následkom toho či onoho osudového dopustenia sa nám dá závidieť“.
Sú to naozaj priatelia?
Od jeho minulých narodenín sa mu totiž prihodilo to, čomu sa niekde hovorí úspech a inde šťastie a pred čím, ako s chuťou zdôraznil, varujú zostávajúci humanisti, nepopulárni kazatelia a predstavitelia socialistického realizmu. Áno, reč je o peniazoch, ktoré dovtedy nie príliš úspešný spisovateľ nečakane zarobil na scenároch pre Hollywood.
Spočiatku to na oslave aj tak vyzeralo, vtipné predstavovanie jej účastníkov zabáva nielen čitateľa, ale rovnako aj oslávenca, skvelého rozprávača tohto zdanlivo komického komorného príbehu.
Keď sa však začne schyľovať k pomerne skorej erotickej epizóde s neznámou návštevníčkou jeho narodenín, domáci pán náhle pociťuje zvláštnu úzkosť a stráca schopnosť reálne posúdiť priebeh večierka, na ktorom akoby mu jeho priatelia (ale sú to naozaj priatelia?) nachystali komplot s cieľom zbaviť ho svojprávnosti. Ešte chvíľu sa upokojuje tým, že ide o dokonalý kanadský žart, no čoskoro už vie, že je to sprisahanie.
Všeobecné sprisahanie, v ktorom sa Jan Bareš beznádejne stráca, nevyzná sa sám v sebe ani v ľuďoch okolo. Vydáva sa na búrlivú a strastiplnú cestu do svojej minulosti, v ktorej, potácajúc sa medzi realitou a bludmi, zúfalo hľadá záchytné body. Spletitý dej plný symbolov a podobenstiev je neustále spochybňovaný a rozprávač ani čitateľ často nevedia rozlíšiť, čo sa naozaj stalo a čo je len výsledkom Barešovej duševnej poruchy.
Víťazstvo nie je konečné
Egon Hostovský (1908 – 1973), autor dvoch desiatok kníh, dopísal toto svoje vrcholné dielo v roku 1960 a v jeho bývalej československej vlasti vyšlo o deväť rokov neskôr. Aj v ňom využil kompozičné majstrovstvo na strhujúci existenciálny román, ukazujúci nesamozrejmosť komunikácie medzi jedincom a jeho okolím či svetom ako celkom. Táto jeho večná téma nesporne súvisí s dvoma emigráciami – najskôr pred fašizmom a v roku 1948 pred komunizmom, a aj príbeh jeho spisovateľa Bareša je plný autobiografických súvislostí.
Aj keď sa nakoniec Bareš vyslobodí z nekonečných múk, nejde o konečné víťazstvo. „Nezakríknime to. Aj tá moja premena je veľmi krehká,“ uvedomuje si svoje permanentné ohrozenie na tomto svete. Ohrozenie také blízke životnému pocitu „otrasených“, ktorý v súvislosti s Chartou 77 popísal jej hovorca a filozof Jan Patočka.
Ako nedávno napísal literát a disident Milan Uhde, takto vnímal Všeobecné spiknutí pri jeho druhom čítaní už ako chartista v čase svojej „vnútornej emigrácie“. To prvé čítanie koncom 60. rokov bolo preňho „len“ zistením, že ide o zložitý, zaujímavý a výnimočný román, vymykajúci sa vtedajšej domácej prozaickej tvorbe.
