Videla som, ako v krčme istej poľskej dediny na slovenských hraniciach miestny za panáka schrúmal pollitrák. Počula som, ako sa v istej dedine na severe Slovenska stavil iný miestny o fľašu, že sa obesí.
V takomto prostredí sa pohybuje Andrzej Stasiuk, poľský spisovateľ, publicista a vydavateľ, ktorý žije na slovensko–poľských hraniciach. Tu na juhovýchode Poľska je situovaných aj pätnásť poviedok „haličskej“ zbierky. V podduklianskej dedine, „tej rozkričanej ríši žien, detí a náhody, ktorá sa po istom čase nebadane stáva zákonom a treba veľa sily a veľa bezstarostnosti, aby sa človek vyslobodil, stratil sa na niekoľko mesiacov v horách“.
Náhodne vyklíčený konzum
Andrzej Stasiuk podobne ako Olga Tokarczuková prichádza nielen na vidiek, ale aj na pohraničie z mestského prostredia a jeho tematizácia sa stala v prípade oboch autorov východiskom tvorby. Spája ich aj spoločná literárna minulosť. Spolu s básnikmi Jacekom Podsiadłom, Marcinom Baranom a Marcinom Świetlickým patria k takzvanej „generácii tridsiatnikov“, ktorá v deväťdesiatych rokoch debutovala v kultovom časopise bruLion.
Stasiukova fascinácia vidieckym prostredím nie je zaujatím účelovo sa vymedzujúcou exotikou, účinnou odlišnosťou, zaručenou expresnými prostriedkami vypointovanej komiky, absurdity a sebairónie.
Stasiuk vlastnoručne a svojpomocne, skoro ako pravý vidiečan, vyhmatáva topografiu vyprahnutej stredoeurópskej identity krátko po roku 1989. V temnote chabých sociálnych pomerov nachádza nerovnomerne a náhodne vyklíčený konzum a vzápätí jeho potrebu ako piaty živel v spoločenskej izolácii dedinského prostredia, nedávnej realite štátneho majetku a zároveň pretrvávajúcej a zdeformovanej kresťanskej tradície.
Metafora prázdnoty
„Miesto sa nedá preniesť,“ konštatuje v poviedke Miesto, ktorá v skladačke charakteristík, úvah a príbehov prináša prostredníctvom uvažovania nad preneseným kostolom bravúrnu metaforu prázdnoty. Tá neodbytne prichádza s neschopnosťou spoločnosti rozpoznať meniace sa pomery a zaujať k nim stanovisko. „Predstava obnoveného chrámu, ktorý stojí medzi inými domami, alebo predmetov vyňatých z ich času a miesta, má v sebe neduh jednorozmernosti.“
Andrzej Stasiuk sa snaží o popísanie diskontinuity, na ktorej stojí a padá schopnosť Stredoeurópanov identifikovať sa s vlastným prirodzeným prostredím. „Vydedenci žijú v prítomnosti. Ak majú nejakú minulosť, je to iba spomienka, niečo rovnako neurčité ako budúcnosť.“
Esejisticky i reportážne
Postupuje pritom podľa vlastnej tvorivej stratégie, niekedy esejisticky na úkor dejovosti, inokedy reportážne na úkor literárnosti. Vždy však so sofistikovanou štylistikou a metaforikou. Hoci jednotlivé texty zbierky na seba odkazujú a navzájom sa dopĺňajú, netvoria pohodlnú a dokonalú štruktúru.
Autor sa zrejme nechcel vymedziť voči textu a stratiť tak krehké väzby na úrovni času aj priestoru, ktoré si celý čas čiastkovou prácou básnika budoval, aby dosiahol mnohorozmernosť autentickosti.
To, že sa mu to podarilo, dokazuje fakt, že ju vnímame aj za poľskými hranicami.
Recenzia/kniha
Andrzej Stasiuk: Haličské poviedky
Slovart, 2008, preklad Jozef Marušiak
Autor: Katarína Kucbelová (Autorka je spisovateľka)
