Začiatkom 80. rokov ovládol svetovú hudobnú scénu štýl, ktorý dostal názov Nová vlna. Vznikla z punkrocku, z ktorého prevzali výraznú rytmiku s riffmi a doplnila ich lepšou inštrumentálnou zručnosťou a absurdnými textami. Sprevádzali ju rovnako výstredné účesy a oblečenie a dosť rýchlo našla ohlas aj v Československu.
Komunisti si čoskoro uvedomili jej rastúcu popularitu a fakt, že nešlo o oficiálnu scénu, museli riešiť. Najvýraznejší konflikt moci a mladých muzikantov naštartoval pred štvrťstoročím článok Nová vlna so starým obsahom v týždenníku Tribuna. Útočný text obvinil konkrétnych hudobníkov a organizátorov zo „šírenia a propagovania trendov cudzích socialistickej spoločnosti“. Znamenal veľké problémy pre skupiny Pražský výběr, Jasná Páka a mnohé ďalšie. Podpísal ho Jan Krýzl, čo je dodnes neodhalený pseudonym. Pražský výběr dostal niekoľkoročný dištanc, ktorý viedol k emigrácii bubeníka Jiřího Hrubeša. Prvý album skupiny síce koloval na čiernych kópiách po celej republike a spravil z nej kultovú legendu, no skladba Pražákům je hej sa dostala do oficiálnej televíznej hitparády iba keď ju prespieval František Ringo Čech, ktorý šikovne obišiel zákaz premenovaním Pražského výběru na Electrovox.
VIDEO: Povolený videoklip s upravenou skladbou Pražákům je hej
Slovenská ozvena
Článok povinne prevzali aj iné noviny, na Slovensku napríklad mládežnícky denník Smena. Spomínanú kauzu tam zaregistroval aj gitarista Andrej Šeban, ktorý sa práve rozbiehal so skupinou Demikát. 30. januára 1983 mali veľký úspech na festivale amatérskych skupín v bratislavskom PKO. Akciu zorganizoval Richard Müller (!) pod názvom Mladá vlna, okrem Demikátu tam hrali aj Ventil RG, Tublatanka a Gravis.
„Ľudia sa veľmi tešili, aj my. Pamätám si, že bolo pripravené číslo časopisu Populár, kde sa písalo o koncerte aj o kapelách, my sme tam dokonca mali farebný plagát, ale do tlače nešlo. Komunisti to stopli,“ spomína Andrej Šeban.
VIDEO: Demikát - Ja som bača veľmo starý (s archívnymi zábermi)
Inak však na Slovensku nebola situácia až taká dramatická. Neexistovalo tu silné mocou perzekvované undergroundové hnutie ako v Čechách. Ani neboli také rázne zákazy ako v prípade Pražského výběru. Naša neoficiálna scéna len vznikala.
„Na Slovensku vznikol zvláštny fenomén. Objavili skupiny všetkých možných žánrov od punku až po džezrock, ktoré boli jasným signálom, že sa tu niečo neoficiálne začalo diať a vyvíjať. Potom sa to valilo až do revolúcie,“ tvrdí Ladislav Snopko, organizátor koncertov neoficiálnej scény.
Zákaz ako súčasť života
Komunisti na Slovensku proti mladým kapelám tak nezasiahli ako v Česku, ale aj tie museli zápasiť s množstvami zákazov a obmedzení. Schvaľovali im texty, rušili sa koncerty a väčšina nemohla nahrávať platne. „Zákazy sme brali ako súčasť života,“ spomína na 80. roky Michal Kaščák, líder legendárnej skupiny Bez ladu a skladu. Aj tú postihlo zopár zákazov, napríklad pre účasť na festivale v českej Lipnici, kde vystúpil Václav Havel.
Slovenská scéna sa podľa Snopka delila na nezávislú a v uvodzovkách závislú, ale bola oveľa priechodnejšia ako česká. „U nás neboli undergroundové skupiny ako Plastici, ale na druhej strane naša popmusic bola iná ako česká, ktorá bola jednoznačne prosocíkovská. Na Modus, Žbirku a Prúdy chodili slušní ľudia, ktorí mali radi bigbít. Szmácky rozmer u nás dávala skupina Elán, ktorá išla cestou festivalov politickej piesne,“ dodáva Snopko.
Michal Kaščák si spomína, že zákazy bral skôr s humorom. „Keď vyšiel ten článok v Tribune, robili sme si z neho srandu. Ten článok však určite ublížil veľa ľuďom, ktorí chceli organizovať koncerty v kulturákoch. Po ňom sa báli volať skupiny, ktoré stáli mimo vtedajšej oficiálnej scény.“
Ján Kuric, ktorý bol lídrom Ventil RG, tvrdí, že bol hrdý, že jeho skupina nebola súčasťou hlavného prúdu. „Neboli sme disidentmi, politika sa nás netýkala, chceli sme len hrať. Nepustili nás do rádia a televízie, ale vôbec nás to nemrzelo, išli sme svojou cestou,“ dodáva Kuric.
Zdroj: ČESKÁ TELEVIZE, GRAF SME/JP
Stĺpček Olivera Reháka
Kto sú krysy
Čítanie starej tlače dnes pôsobí väčšinou zábavne alebo nostalgicky. Členom skupín, na ktoré v 80. rokoch padlo kladivo komunistického režimu ale do smiechu nebolo. Za kritiku sa síce už nestavalo pred popravnú čatu ako za Stalina, ale stále znamenala problémy.
Schvaľovanie textov, potupné prehrávky pred komisiami, dlhé čakanie na vydanie albumu – to musel absolvovať takmer každý mladý muzikant, ktorý chcel verejne koncertovať. Kompromisy, to sú krysy, spievala skupina Elán. Vzhľadom na jej postavenie na scéne to bolo trochu dvojzmyselné, no robili ich mnohí. Išlo to však aj inak, ako dokazujú príbehy skupín ako Ventil RG, Bez ladu a skladu či „osamelých bežcov“ Mariána Vargu alebo Martina Burlasa.
Že si dnes každý môže hrať, nahrávať a vydávať prakticky čokoľvek, je samozrejmé. November ’89 priniesol so slobodou jedinú bariéru - finančnú. Aj tá sa však vytráca. Za pár korún si môžete postaviť domáce štúdio a na vydanie albumu nepotrebujete veľkú firmu. Môžete si ho vydať sami, ako to robí Slnko records alebo na internete. Kompromisy však nezmizli, iba sa už robia v mene takzvaného šoubiznisu.
Autor: Peter Bálik Oliver Rehák
