Bratislavský Zimný prístav je svojím spôsobom slovenská rarita. Kedysi patril medzi najväčšie stredoeurópske riečne prístavy a prekladiská tovaru. Dnes jeho význam klesol, v činnosti však pokračuje a vy v ňom môžete vidieť desiatky riečnych lodí. Otázka je dokedy.
Mestá rozťahujú svoje chápadlá a Rotterdam, Hamburg i Praha svoje doky prestavujú na obytné štvrte. Raz to zrejme čaká aj bratislavský Zimný prístav. V pozornosti investorov je už dlhšie. Možnosť rozšíriť centrum až sem nevylučuje ani magistrát. Prvý opatrným krokom vstúpil na územie bývalého prístavu írsky investor Ballymore, ktorý v susedstve stavia luxusnú štvrť Eurovea. Zrekonštruoval aj skvost starého prístavu, sklad číslo sedem, a prerobil ho na kultúrny priestor. Len pár desiatok metrov ďalej, za mostom Apollo, však čulý stavebný ruch vystrieda pokoj. V Zimnom prístave kotvia lode a zdá sa, akoby spali.
Nikdy nezamŕza
Zimný prístav slúži okrem prekládky tovaru najmä na údržbu a zimovanie lodí. „Nedovolíme, aby tu voda zamrzla. Ľad by mohol poškodiť lodné vrtule a kormidelné zariadenia," hovorí Juraj Bohunský zo Slovenskej plavby a prístavov. Pri lodiach pracuje už viac ako päťdesiat rokov.
Hladina vody je tu tiež takmer stále rovnaká. Aj počas povodní v roku 2002, keď tisícročná voda zaliala pravý breh mesta a ohrozovala aj ľavý, tu siahala len tesne pod betónový chodník. V dvoch bazénoch kotvia lode, plaviace sa od Čierneho mora až po Severné. Ich cesta sa počíta nie na hodiny, ale na dni a týždne, čo v čase diaľnic a obrích lietadiel znie až romanticky. Dôvod, prečo niekto na taký dlhý čas opustí súš, je však prozaický - loď ako jediný dopravný prostriedok odvezie niekoľko tisíc ton naraz.
Rozmach
Svoje zlaté časy zažil prístav medzi dvoma vojnami. Vznikal postupne od roku 1897 a bol súčasťou najstaršej priemyselnej oblasti Bratislavy okolo Továrenskej ulice. Bazény s deliacim mólom tu existovali už v roku 1907, celý prístav dobudovali až počas prvej republiky.
Pozoruhodný je technickými stavbami, ktoré tu v tom čase budovali, a dnes sú z nich pamiatky. „Sklad číslo sedem, ktorý postavili v rokoch 1921 až 1922 je výnimočný esteticky, ale aj konštrukčne," myslí si Katarína Haberlandová z Ústavu stavebníctva a architektúry. Prístav a jeho najkrajší sklad skúmala mesiace, kým sa jej podarilo zistiť meno autora, ktorý ho staval. Dnes je sklad zrekonštruovaný a bude slúžiť kultúre.
V tridsiatych rokoch patril bratislavský prístav medzi najlepšie vybavené európske riečne prístavy. „Roku 1938 vlastnila Československá plavba dunajská 167 plavidiel," hovorí Vladimír Tomčík, ktorý sa venuje oživovaniu tradícií v meste. Bojoval za to, aby v Zimnom prístave vzniklo lodné múzeum a aby sa mnohé z cenných vrakov zachránili.
Bratislava bola v minulom storočí významnou lodnou križovatkou. Práve tu sa prekladal tovar z lodí, ktoré plávali po Dunaji od Čierneho mora, na vlak, ktorý šiel do poľskej Gdyne. To bolo lacnejšie a rýchlejšie ako oboplávať celú Európu. Prístav sa stal symbolom rozmachu priemyslu. V časoch jeho najväčšej slávy tu bývali veľtrhy, v období prvej republiky veľmi módna záležitosť. To narušilo až bombardovanie rafinérie Apollo a Zimného prístavu 16. júna 1944. Podľa vtedajšieho ministerstva obrany Američania za 31 minút na mesto zhodili 1506 leteckých bômb. Tie po výbuchu zanechali krátery s priemerom od dvoch až do siedmich metrov. Zomrelo 74 civilistov a šesť vojakov.
Milióny vajíčok, súčiastky a víno
Aj po vojne, keď sem Juraj Bohunský nastúpil, bol prístav nenahraditeľný. „Diaľnice neboli, železnice boli v zúfalom stave. Bez lodí by povojnová Európa neprežila. Po Dunaji vtedy išlo všetko, čo si viete predstaviť. Československo vyvážalo tisíce áut, súčiastok do traktorov. V časoch prvej republiky naše lode prepravovali z Bulharska milióny vajíčok, zeleninu aj víno v sudoch. Viete si predstaviť, koľko sudov pri preprave prasklo," usmieva sa.
Nosnosť lodí je obrovská, ale už sa tak nevyužívajú. Dnes je kapacita prístavu na dolnej hranici svojho optima. „Ale postupne narastá," hovorí riaditeľ Slovenskej plavby a prístavov Jaroslav Michalco. Zmenila sa skladba zásielok, ktoré idú loďami, hlavným parametrom je rýchlosť, a preto dnes prepravujú hlavne nadrozmerný a extrémne ťažký tovar, keď na čase až tak nezáleží.
Teraz v Zimnom prístave prekladajú najmä umelé hnojivá a poľnohospodárske plodiny. Oproti minulosti sa sortiment zúžil. Najviac idú malé ťažké železné guľôčky, ktoré sa vozia z Krivého Rogu na Ukrajine do Lincu. „Kedysi bola na každom plavidle živá posádka. Každý čln bol malou ľudskou bunkou. Jeden vlečný remorkér prepravoval na dolnom Dunaji proti prúdu aj šesť až osem člnov," hovorí Bohunský. Dnes sa ruch hlavne skoncentroval na „suchý akt vykládky".
Na dôchodku
Väčšina lodí, ktoré dnes v Zimnom prístave kotvia, sú tu odstavené na zimu. Niektoré aj navždy. „Existovali plány, aby tu vzniklo lodné múzeum. Dnes tu však nie je ani jeden parník, staré lode skončili v šrote," hovorí Bohunský. Obchod s vyradenými loďami však ide veľmi dobre. Záujem o „vyslúžilé" plavidlá je stále veľký. „Máme tu dva zvarené remorkéry. Kúpil ich jeden podnikateľ, má v nich byť reštaurácia a diskotéka," ukazuje na loď s presklenými klenbami. Zatiaľ čaká v severnom bazéne. „Je to náš vyradený majetok."
Obďaleč kotví už desaťročie loď z roku 1936, ešte na nej vidno nápis Šturec. „Je to posledná stará motorová loď, ktorá tu je. Pri krste týchto lodí bol minister Hodža. Dnes sa využíva ako elektrosklad. Predná časť lodného telesa už dnes nie je pôvodná, nabehla na mínu, v Komárne ju potom prerobili na vlečný remorkér." Po slávnej minulosti však dnes pustne v Zimnom prístave. Bohunský sa pamätá aj na parník Orava, pýchu mesta. „Použili ho na výstavbu Nového mosta ako oporný pilier. Odpálili nadstavbu, do telesa pridali betónový pilier, ktorý slúžil ako podpora pri montáži. Bola to krásna loď, ale skončila smutne. Po skončení výstavby mosta ju odvliekli pod Bratislavu a tam ju dynamitom odpálili."
Rakety na Dunaji
Juraj Bohunský bol tiež pri tom, keď v roku 1964 do Bratislavy priviezli prvé rýchlolode, známe aj ako „rakety". „Poslali nás vlakom do ukrajinského prístavu Izmail, ktorý leží v delte Dunaja, a tam sme prvýkrát videli loď, ktorá dokázala plávať 60-kilometrovou rýchlosťou," spomína. Naspäť už šli loďou - tri dni, namiesto troch týždňov, ako hovorí. „Vnútri lode bol tankový motor, ktorý Sovieti uvoľnili pre civilnú plavbu. Robilo to neskutočný randál, museli sme nosiť tlmiče do uší." S „raketou" plával dva roky.
Blížime sa k rieke, obchádzame stožiar, ktorý má na vrchole hustú sieť antén. Na prvý pohľad vyzerá bežne, je naň však pripojená rádiostanica, pomocou ktorej sa spájali s loďami vo svete. „Je to, ako keď porovnáte výstrel z brokovnice a od snajpera. Toto je ten snajper," hovorí Bohunský. Aj v čase satelitov sa bratislavská rádiostanica dokázala spojiť s loďami, ktoré boli až na Novom Zélande. Iba cez „éter".
Parníčky sa už nevrátia
Ruch, aký v Zimnom prístave vládol kedysi, je na ústupe. Časy, keď v Bratislave kotvili parníčky a dostavili sa sem aj riečno-morské lode, sa už zrejme nevrátia. Dalo by sa povedať, že Zimný prístav je unikátny už len tým, že ešte vôbec je. Zostáva len málo európskych miest, ktoré svoje nábrežia ešte nevyužili inak. Na otázku, čo s prístavom bude, však dnes neexistuje odpoveď, po ktorej by boli spokojní všetci. Hoci sú aj investori, ktorí si vedia predstaviť moderný Zimný prístav bok po boku so športovým jachtovým klubom a miestom na spoločenský život, rozhodnutie o budúcnosti miesta ešte nepadlo.
Ako prestavať prístav?Na začiatku prestavby starých prístavov boli londýnske doky, ktoré sa zmenili na modernú obchodnú a obytnú štvrť, v ktorej však zostala zachovaná časť pôvodnej architektúry. „Je to trend vo svete, meniť tieto priemyselné plochy na obytné a rekreačné. Sú to posledné zaujímavé plochy, ktoré sú často v centrách miest," hovorí hlavný architekt Bratislavy Štefan Šlachta. Priestor Zimného prístavu je podľa neho vyvrcholením bratislavskej promenády. Hranica, ktorú predstavuje most Apollo sa však zatiaľ prekračovať nebude. „Pri ňom bude končiť nábrežie a mesto sa tým smerom ďalej rozrastať nebude. Je to však plocha, ktorá je atraktívna pre bytovú výstavbu." V zahraničí na takýchto miestach vznikajú nové zástavby, budujú sa tu športové mariny.
Územný plán tu teraz povoľuje iba dopravné plochy, ale v staršom územnom pláne sa plocha určila na výstavbu bytov. „Som si istý, že k tej myšlienke sa mesto opäť vráti. Je to však trochu vzdialená otázka," hovorí hlavný architekt.
Vo svete sa teraz prerábajú viaceré doky. Šlachtovi sa páči projekt nového nábrežia v Osle, ale najzaujímavejšia je podľa neho hamburská HafenCity. „Kombinujú sa tu staré sýpky a prístavné sklady s novou výstavbou, bude tu aj univerzita a nová budova filharmónie. Jej spodok bude starý objekt skladu, tam budú garáže a nad nimi 120 metrov vysoká budova s krištáľovou fasádou. Bude symbolom celého HafenCity."
