„Pamätáte sa, dievčatá, na tie niekdajšie šibačky?“ povedala prvá.
„Že či!“ zavzdychali ostatné. „Vôbec sme vtedy nechápali duchovnú hĺbku Veľkej noci, zaujímala nás len tá pohanská bodka za kresťanskými sviatkami.“
„No, pekné boli aj tie. Ten odporný špenát, rapkáče, pôst, pašie...,“ pokračovala ďalšia.
No všetky sa zhodli na jednom: dôležité bolo vyvrcholenie – Veľkonočný pondelok!
O Veľkonočnom pondelku už potom rozprávali jedna cez druhú.
Spomínali na to, že sa zakaždým schovávali u niektorej z nich v pivnici, na povale či v komore.
Samozrejme, vždy ich našli, lebo niektorá nechtiac vystrčila hlavu, zakašľala alebo sa predtým so skrýšou zdôverila niekomu nespoľahlivému. To pre istotu.
Časom nastal úpadok.
Korbáče z vŕby nahradili tie z bužírok, vajíčka sa začali nakupovať na trhu – umelecky maľované či čokoládové. Pribudli symbolické šľahy, kvalitné voňavky, vodou sa začalo šetriť, šibači prichádzali len z príbuzenstva. A aj to len tí, čo nešli niekam na hory.
„Veru, to naozaj ľudové sa už celkom vytratilo. Napokon, už by na tom dnes aj tak nebolo čo rozvíjať,“ posťažovala sa ďalšia z dôchodkýň.
„Že nie?“ odporovala jej druhá a vyrozprávala o tom, ako tento rok zažila ten najľudovejší typ modernej šibačky - žiadnu oprašovanú tradíciu, ale pravý a nefalšovaný folklór na úrovni doby.
Vnuk jej poslal esemesku so šibačkovou riekankou. Také zrýmované šibi-ryby, mastné ryby, dávaj vajcia od korbáča, kus koláča a tak ďalej.
Pani sa tak, ako sa podľa starých zvyklostí patrí, najprv zamkla v komore, podľa starého zvyku tam zakašľala a následne odtiaľ zákonite vyliezla. Potom chvíľu pišťala. Len tak. Nakoniec vyťukala päťpísmenkovú odpoveď: „Vajce.“
Vnuk jej vzápätí odesemeskoval: „A koláč?“
Táto príhoda obsahuje skutočne koncentrovaný postoj ľudí k starému aj novému.
Presila používania mobilov a digitálnej techniky dnes naozaj predstavuje súčasný folklór.
Ak to dokážu rovnako vtipne brať starí ako mladí, nie je to s nami také zlé.
Autor: Anna Lackovičová, spisovateľka
