BRATISLAVA. Dvadsiate výročie sviečkovej manifestácie v parlamente výnimočne spojí koalíciu s opozíciou.
Tisíce občanov 25. marca 1988 v Bratislave sviečkou a modlitbou prvýkrát po desaťročiach komunizmu protestovali proti potláčaniu náboženských slobôd a občianskych práv. Štát protest tvrdo potlačil.
Dvadsiate výročie sviečkovej manifestácie si budú dnes pripomínať iba opoziční politici.
Viacerí z nich sa zúčastnia na akciách, ktoré sa dnes pri príležitosti výročia uskutočnia. O pol piatej bude omša v Dóme sv. Martina, o trištvrte na šesť sviečkový sprievod z Dómu k pamätníku pred kostolom Notre Dame. Na Hlavnom námestí zahrá Marián Varga, večer sa bude v kine Mladosť premietať film Ústavu pamäti národa.
KDH organizuje autobusy
KDH považuje sviečkovú manifestáciu za najdôležitejší prejav protestu verejnosti proti totalitnému režimu a za zdroj národnej hrdosti a sebadôvery.
„Žiadnej politickej strane neprináleží si privlastniť túto udalosť, ale veľmi radi budeme v sviečkovom sprievode,“ povedal hovorca KDH Martin Krajčovič. Strana organizuje pre svojich priaznivcov aj autobusovú dopravu do Bratislavy.
Oznámenie o tom, že sa má demonštrácia 25. marca 1988 konať, odoslal 10. marca na Obvodný národný výbor Bratislava I. exposlanec KDH František Mikloško. Predchádzala tomu petícia veriacich za náboženskú slobodu po tom, čo sa štátny dozor nad cirkvou stupňoval.
Komunisti demonštráciu, nepovolili, napriek tomu sa na námestí a v okolitých uliciach zišli tisícky občanov. Na ich rozohnanie použila vtedajšia moc silu, akú dovtedy nikdy nevyskúšala, vrátane obuškov a vodných diel.
Za významnú považujú udalosť aj SMK a SDKÚ. Ich politici budú takisto v sprievode.
Naopak, koaliční poslanci nijako sláviť nebudú. „SNS si toto výročie pripomínať nebude,“ povedala tlačová tajomníčka strany Jana Benková. Nič nechystá ani HZDS.
Hovorkyňa Smeru Katarína Kližanová Rýsová povedala, že udalosť si pripomenú, keď podporia vyhlásenie k nej v Národnej rade. To predložili opoziční poslanci Gyula Bárdos, Pavol Abrhan, Pavol Hrušovský, Milan Hort a Vladimír Palko.
Koalícia doteraz návrhy opozície striktne odmietala a skôr, ako by mala podporiť opozičný, pripravila svoj vlastný – napríklad zákon o zásluhách Andreja Hlinku.
Podpredseda Smeru Miroslav Číž hovorí, že manifestácia bola významným prejavom občanov proti vtedajšiemu režimu, a preto sú pripravení návrh podporiť. Chce, aby ho podporili všetky strany. Svoje vlastné vyhlásenie nechystajú. To, že je návrh opozičný, mu neprekáža. Ostatné koaličné strany HZDS a SNS ešte nepovedali, ako zahlasujú. Ani jedna z nich vrátane Smeru si udalosť nebude mimoriadne pripomínať.
Vo vyhlásení sa píše, že protest občanov bol zlomovým momentom pre modernú históriu Slovenska. „Sme presvedčení, že zápas o slobodné a demokratické Slovensko sme vyhrali,“ píšu tiež politici.
Mesežnikov to oceňuje
Politológ Grigorij Mesežnikov hovorí, že nejde o žiadne zblíženie opozície s koalíciou, keďže ide len o deklaráciu a nie o zákon. Podporu Smeru však považuje za pozitívny signál. Myslí si, že za podporou Smeru môže byť gesto voči katolíckej cirkvi, „keďže Smer sa snaží o pragmatické vzťahy s cirkvou“. Hovorí, že ak by Smer návrh nepodporil, zdiskreditoval by sa. Podporou odporu proti komunistickému režimu môže strana tiež vyvrátiť pochybnosti o nostalgii za režimom, ktorú podľa neho niekedy cítiť z výrokov jej predstaviteľov.
Vyviazli bez trestu
Napriek tomu, že po zásahu bezpečnosti boli mnohí občania zranení, za zákrok nikto neniesol zodpovednosť. Postarali sa o to aj František Mikloško a Ján Čarnogurský, ktorí navrhli všetkých podozrivých omilostiť. Prezident Václav Havel im vyhovel.
Patrik Dubovský z Ústavu pamäti národa, ktorý sa udalosťou podrobne zaoberá, hovorí, že niekto potrestaný byť mal. „Urobila sa hrubá čiara. Takéto veci sa v budúcnosti vypomsťujú. Ľudia, ktorí boli v ŠtB, prešli do funkcií, biznisu a dnes sa tým zaoberá NBÚ,“ povedal Dubovský.
Kliknite - obrázok zväčšíte.
Major Kysucký vyviazol bez trestu
Jedinému obvinenému udelil prezident Václav Havel milosť.
Jediný, koho Vojenská obvodná prokuratúra v Bratislave po revolúcii v súvislosti so zásahom obvinila, bol major Alexander Kysucký. Zneužiť svoju právomoc mal, keď nezákonne predviedol a zaistil Františka Mikloška, ktorý sa potom na demonštrácii nemohol zúčastniť.
Prípad začiatkom deväťdesiatych rokov vyšetroval aj dnešný generálny prokurátor Dobroslav Trnka. Podľa neho boli pripravení obviniť ešte ďalších tridsať ľudí vrátane policajtov, ktorí zasahovali na mieste. Disidenti sa však rozhodli udeliť zasahujúcim milosť. Prezidenta Václava Havla o to požiadala aj parlamentná komisia, ktorá zásah v marci 1990 prešetrovala. „Komisia prišla k záveru, že akýkoľvek trestný postih proti komukoľvek by v súvislosti s ideovou náplňou zhromaždenia veriacich 25. marca 1988 nebol vhodný,“ píše sa v žiadosti o milosť pre Kysuckého.
Patrik Dubovský z Ústavu pamäti národa si myslí, že zodpovednosť mali niesť viacerí. Napríklad prvý tajomník mestského výboru strany Gejza Šlapka alebo minister vnútra Štefan Lazar, ktorí zásah štátnej moci riadili.
Pohlavári režimu sledovali celý zásah ako „politická komisia“ z hotelu Carlton na štvrtom poschodí. „Nikto z členov politickej komisie nevyjadril svoj nesúhlas s postupom bezpečnosti počas zásahu,“ napísala vo svojej správe prešetrujúca komisia.
(mož)
Bývalá štátna moc spravila svojím zásahom sviečkovú nesmrteľnou
Aby mohol Anton Selecký, člen Bratislavskej päťky,ísť na demonštráciu, musel ujsť sledovačke a tri dni sa schovávať.
Súčasťou masívnej bezpečnostnej akcie, ktorú komunistická moc pred demonštráciou urobila, bolo zabrániť viacerým „nebezpečným živlom“ dostať sa na ňu.
Anton Selecký bol v tom čase utajeným spravodajcom pre mníchovský rozhlas a mapoval postihy katolíckych aktivistov na Slovensku.
O tom, že ŠtB preventívne pred každou nežiaducou akciou, ako boli napríklad súd alebo púť, zatýkala ľudí, ktorí by sa na nej chceli zúčastniť, na 48 hodín, vedel. „S týmto som rátal. Pred sviečkovou manifestáciou som vedel, že tri dni musím byť nezvestný. Vedel som, že ak sa mi tam nepodarí dostať, budem z toho chorý do konca života,“ hovorí Selecký.
Premýšľal v kostole
Oficiálne vtedy pracoval v Geologickom ústave, ktorý bol disidentmi prešpikovaný. Kamaráta však poprosil, aby ho vyviezol za mesto. ŠtB ich sledovala už od ústavu.
„Po nejakom kľučkovaní sme zistili, že sa eštebákov nestrasieme, tak som mu povedal, aby ma odviezol na Námestie SNP.“ Nevedel, čo robiť, povedal si len, že ak ho majú zatknúť, tak na verejnom mieste.
Hodiny chodil po meste a premýšľal, ako sa dostane ku kamarátovi, ktorý býval pri Dunaji. Pomaly sa tam približoval. Nakoniec si sadol do Modrého kostolíka a rozmýšľal, čo ďalej. Keď išiel von, stálo tam asi dvadsať urastených chlapov. Nakoniec sa mu podarilo rýchlo zahnúť za roh, preskočiť cez plot a stratiť sa im.
Celé tri dni bol u kamaráta a čakal na 25. marec. V ten deň si dal pršiplášť s kapucňou a išiel na námestie. Začal fotografovať. O päť minút boli pri ňom, hodili ho o stĺp, nastriekali do očí slzotvorný plyn. Fotoaparát hodil do davu. „Myslel som si, že sa zachráni, ale odvtedy neviem, čo je s ním.“
Premiéra pre štátnu moc
Auto, v ktorom Anton Selecký sedel, zastalo v zápche na námestí, tak celú demonštráciu videl. Dnes hovorí, že išlo o premiéru nielen pre disent, ale aj štátnu moc, ktorá dovtedy podobné zásahy len trénovala. Z viacerých zasahujúcich cítil alkohol, „zrejme si dodali odvahy“.
„Keby demonštráciu nechali len tak a sledovali ju, nestala by sa nesmrteľnou,“ dodal.
(mož)
