V utorok je dvadsiate výročie sviečkovej demonštrácie. Čo to pre vás znamená?
„Sviečková demonštrácia bola vyvrcholením odporu proti komunizmu na Slovensku. Je to aj udalosť, ktorá zjednocuje krajinu, keďže v moderných slovenských dejinách nie je veľa udalostí, ktoré by prijali všetci.“
Zrejme s výnimkou komunistov.
„Iste, hoci po novembri 1989 mi viacerí povedali, že najväčšou chybou komunistov bolo, že prenasledovali veriacich.“
Do akej miery prispela sviečková demonštrácia k pádu komunizmu na Slovensku?
„Išlo o celkový proces, ktorému by sa asi Slovensko nevyhlo. Táto udalosť však zapadá do reťaze slabnutia komunizmu, ktorá sa ťahala Európou celé osemdesiate roky. V rôznych krajinách sa to prejavilo rôznym spôsobom, na Slovensku napríklad kresťansky iniciovanými samizdatmi, rozmachom pútí, tajnej cirkvi a sviečkovou demonštráciou.“
Nemali ste ako jeden z jej organizátorov strach?
„Nie, disidentstvo ma bavilo. Presne tak, ako ma teraz baví protestovať proti vojne v Iraku a nezávislému Kosovu. Vyrastal som v rodine, kde bola politika denným chlebom. Pre otcovu minulosť ma nechceli prijať na vysokú školu. Aj toto vo mne vzbudilo záujem o politiku, pričom koncom 80. rokov už boli náznaky zmien viditeľné aj v rôznych detailoch.“
Napríklad?
„V obchodoch sa napríklad objavili konzervy Made in Taiwan. Z toho som usúdil, že naše vzťahy s Čínou sa ochladzujú a naopak – že si postupne hľadáme cestičku aj k Západu. Okrem toho, keďže som bol v disente, chodili za mnou zahraniční novinári, poskytoval som rozhovory rakúskej televízii.“
Komunistom to neprekážalo?
„Za toto by si ma už v tom čase nedovolili zatknúť. Ako právnik som navyše vedel odhadnúť, pokiaľ môžem v tých rozhovoroch zájsť.“
Napriek tomu vás krátko pred revolúciou zatkli.
„Po novembri 1989 som sa z eštebáckych kruhov dozvedel, ako k tomu došlo. Niekedy na jar 1989 bolo jasné, že pápež bude blahorečiť svätú Anežku. Keďže sme predpokladali, že režim nepustí tisíce ľudí do Vatikánu, slávnosť mala byť v Prahe, v Chráme svätého Víta. Keď sme sa o tom rozprávali s Ferom Mikloškom, Václavom Bendom a Václavom Malým, povedali sme im, že privedieme do Prahy desať až pätnásťtisíc Slovákov. ŠtB mala obavy, že to nezvládne.“
Prečo?
„Lebo nechápala spôsob myslenia veriacich. Kto by napríklad v roku 1987 povedal, že z petičnej akcie za náboženské práva, ktorú organizoval istý pán Navrátil, jednoduchý roľník z Moravy, bude taký poplach? Ten človek sa jednoducho vybral za kardinálom Tomáškom, ktorý to schválil, takže začal tú petíciu šíriť ďalej. Nakoniec sa vyzbieralo pol milióna podpisov, čo nebolo dodnes prekonané. ŠtB ma teda preventívne zatkla, lebo netušila, ako sa tá slávnosť v Prahe môže zvrtnúť. Nakoniec sa nekonala, lebo režim pustil ľudí do Vatikánu.“
Polícia si vás aj Františka Mikloška predvolala aj v deň sviečkovej demonštrácie. Čím to zdôvodnili?
„Bol som tam aj deň predtým. Večer ma pustili s tým, že mi dali predvolanie aj na druhý deň ráno. Predtým som bol na ŠtB dvadsať–, možno tridsaťkrát, takže sme sa už poznali. Po hodine mi bolo jasné, že ich cieľom je, aby ma tam držali a nemohol som ísť do mesta na sviečkovú demonštráciu.“
O čom ste sa celý deň rozprávali?
„O všeličom, tuším aj o športe. Správali sa celkom slušne a korektne. To boli eštebáci, ktorí boli zameraní na tajnú cirkev. Zrejme boli školení aj zo základných náboženských otázok. Spomínam si, že keď sme hovorili o jednej epizóde zo Starého zákona, na rozdiel od nich som niektoré mená nepoznal. Dobre sa na tom pobavili.“
Čo sa dialo večer, v čase sviečkovej demonštrácie?
„Keď som išiel ráno na políciu, zobral som si so sebou sviečku. Večer o šiestej som ju vytiahol z vrecka a povedal eštebákom, že ju chcem zapáliť.“
Ako reagovali?
„Nepovažovali to za dobrý vtip. Okolo štvrť na sedem zvonil v kancelárii telefón. Jeden z nich to zdvihol, a keď skončil, povedal mi, že na námestí nikto nie je. Bol som z toho smutný, no keďže ma napriek tomu nepustili, svitla mi nádej, že niečo sa predsa len deje. Niekedy pred siedmou zazvonil telefón znova. Vzápätí mi jeden z nich oznámil, že ponesiem zodpovednosť za to, čo sa stalo. Nakoniec ma pustili asi o pol deviatej.“
Odkiaľ ste sa dozvedeli, čo sa odohralo na námestí?
„Nastúpil som do električky a išiel na námestie, ktoré už bolo prázdne. Vybral som sa teda k Silvestrovi Krčmérymu, u ktorého boli aj ďalší, čo mi o tom porozprávali. Ladislav Stromček, ktorý je dnes farárom v Žiline, mal telefón na Antona Hlinku do Mníchova. Zavolal mu a porozprával, ako to prebiehalo na námestí v Bratislave. O deviatej to odvysielal Hlas Ameriky.“
Mali ste pripravený scenár, keď vás s Mikloškom zadržia?
„Nie. Celé to bolo vymyslené tak, že pôjde len o tichú demonštráciu, na ktorej sa zapália sviečky. Jeden americký novinár, s ktorým som bol vtedy v kontakte, sa ma predtým pýtal, kto bude rečniť. Keď som mu povedal, že nikto, veľmi sa čudoval. Po demonštrácii pochopil, že to bolo takto lepšie. Keby ktokoľvek vystúpil, okamžite by ho zatkli.“
Na námestí boli tisícky ľudí. Ako sa dozvedeli, kedy a kam majú prísť, čo majú robiť?
„Asi dva týždne pred demonštráciou poslal Fero Mikloško na vtedajší národný výbor oznam, ktorý sa potom vysielal v Hlase Ameriky aj v Rádiu Vatikán. Rozširovalo sa to aj prostredníctvom letákov. Viem, že jeden bol prilepený aj na dverách kapucínskeho kostola. Navyše o tom prvýkrát už vopred písali aj noviny, hoci v propagandistickom duchu.“
Ako sa za tých 20 rokov zmenila politika KDH, ktoré v podstate vzišlo zo sviečkovej demonštrácie?
„KDH zohralo dôstojnú úlohu najmä v prvých rokoch po revolúcii aj v čase mečiarizmu. Myslím, že sme prispeli k emancipácii Slovenska, pričom nám bolo jasné, že keď nebude krajina súčasťou európskej integrácie, nemá šancu. Hoci mi často vyčítali, že som bol pod vplyvom otca, bývalého poslanca za slovenského štátu, to, ako napokon ten štát dopadol, bolo pre mňa skôr poučením, že musíme ísť inou cestou. Dnes sme úspešným štátom.“
Po voľbách v roku 2006 nastal v KDH zlom, ktorého dôsledkom je odchod ľudí okolo Vladimíra Palka. Prečo k nemu došlo?
„V KDH vidím dva koncepčné problémy, ku ktorým som prispel aj ja, Vladimír Palko, Fero Mikloško a ďalší. Odjakživa sme boli príliš úzko spätí s náboženstvom a cirkvou. Netvrdím, že sa toho máme celkom zbaviť, len to musíme rozšíriť o bežnú občiansku, ekonomicko-sociálnu a kultúrnu agendu. Zatiaľ sa nám to nedarí.“
Palkovci tvrdia, že toto vedenie nemá na to, aby prišlo s novými témami. Súhlasíte?
„Bohužiaľ, dnes nevieme priniesť témy, ktoré by chytili celé Slovensko.“
Myslíte, že súčasné vedenie KDH to môže zmeniť?
„Strana, hodná tohto mena, musí mať takú vnútornú dynamiku, že vytiahne ľudí, ktorí to budú vedieť.“
KDH je na scéne 20 rokov, máte niekoľko tisíc členov. Ako je možné, že dnes nemáte v zálohe ľudí, čo by dokázali osloviť?
„Keď som bol predsedom KDH, zakladal som si na tom, že v KDH budú robiť kariéru mladí ľudia. Napokon, vytiahli sme Dzurindu, Figeľa, Brocku, Hrušovského, Muránskeho aj Lipšica. Dnes nám chýbajú intelektuálne elity, ktoré by vhodne dopĺňali ľudový charakter strany.“
Veríte, že KDH prežije?
„Musím tomu veriť, lebo som ho zakladal.“
Zachránilo by KDH, keby sa stal predsedom Lipšic?
„Nie som proti.“
Čo hovoríte na jeho víziu spoločnej opozičnej politiky, tieňovej vlády a podobne?
„Táto jeho predstava by de facto zmenila slovenskú politiku na systém dvoch strán – opozičnú a koaličnú. Daniel Lipšic sa pokúsil už do Trestného práva preniesť americké právo, teraz to chce urobiť s politickým systémom. (Smiech.) Pochybujem, že by to fungovalo.“
Prečo?
„Už len preto, že SMK sa nedokáže integrovať do jedného straníckeho bloku. A napokon ani KDH – napríklad v otázkach registrovaných partnerstiev či ochrany života si s niektorými ľuďmi z SDKÚ nemôžeme rozumieť.“
Hovoríte, že už nechcete byť úzko spätí s náboženstvom. Ivetu Radičovú ako prezidentskú kandidátku však tlačíte do vyjadrení, s ktorými má zjavne problém. Nie je v tom rozpor?
„Sú isté bazálne hodnoty, kde nemôžeme robiť kompromisy.“
SDKÚ už dala najavo, že nebude ustupovať.
„Vidím to tak, že Iveta Radičová nedostane podporu KDH.“
Vedeli by ste si ju predstaviť ako prezidentku?
„S tým by som nemal problém. V prípade, že by sa dostala do druhého kola s Ivanom Gašparovičom, by som však zrejme išiel na výlet do hôr.“
Koho by ste volili, keby sa ocitla v druhom kole s Mečiarom?
„Vaše otázky zachádzajú priďaleko. (Smiech.)“
Súhlasíte s Lipšicom, keď hovorí, že opozícia by nemala ísť po voľbách so Smerom?
„Nie. Politika vyžaduje pomerne veľkú pružnosť. Keby sa opozičné strany takto vymedzili voči Smeru, veľmi by tým zúžili svoj operačný priestor. SMK by napríklad mohla stupňovať svoje požiadavky, keďže zvyšné opozičné strany by boli na ňu odkázané. Okrem toho, pokiaľ ide o Smer, kresťanskodemokratické strany už boli v koalícii so socialistami takmer vo všetkých západných krajinách.“
Mrzí vás, že palkovci odišli?
„Sú to moji priatelia, chápem ich pocit sklamania aj pohnútky, ktoré ich k tomu viedli.“
Je možné, že sa k nim pridáte?
„Ako zakladateľ KDH zostávam pri KDH.“
