Až z odstupom času človeku dôjde, čo je na PETRE POLNIŠOVEJ také sympatické. Netrpí totiž vôbec žiadnym afektom, aký majú bežne herci, moderátori a iní obyvatelia celebritného sveta. Obľúbená komička síce nedávno získala hlavnú cenu Osobnosť televíznej obrazovky, ale stále jej úprimne nejde do hlavy, prečo by nejakou osobnosťou mala byť práve ona. Dravá improvizátorka v civile pôsobí až spôsobne.Ste preferovanou tvárou divadla GUnaGU.

V nedávnom rozhovore kritizovala herečka Oľga Belešová pomery v divadle, vraj tam už nie sú dobré vzťahy a navyše chce hrať riadne divadlo, a nie nejaké figúrky.

GUnaGU je pre mňa domovskou scénou a nemyslím, že sa dá hovoriť iba o hraní figúrok. Vyprofilovalo sa na serióznu scénu, ktorá ponúka rôzne typy predstavení. Navyše máme stále plno, takže ľudom sa to páči. Oľga je naozaj úžasná herečka a v divadle funguje už dlhé roky. Možno si potrebuje oddýchnuť, ale mohla povedať: "Potrebujem si oddýchnuť." A nie trieskať dverami. Tomuto nerozumiem, pretože som typ, ktorý sa konfliktom radšej vyhne. Dokonca sa považujem za plachého človeka.

Vaši kolegovia v SOS vyzerajú ako všeličo iné, len nie plachí ľudia. Pôsobíte ako tlmič prípadných sporov?

To by ste sa čudovali. Ak sa s niekým dobre poznám, tak si viem pevne dupnúť nohou. V SOS máme dlhoročný až rodinný vzťah, presne vieme, čo si môžeme k sebe dovoliť a rešpektujeme to. Ale je pravda, že sa k sebe povahovo hodíme. Dano Dangl je živý človek, temelín. Roman Pomajbo je taký ten úctivý typ, Peter Sklár je pokojný intelektuál a ja behám medzi nimi. Ale som zasa dostatočne drzá, keď chcem.

Hovorili ste, že s SOS skončíte, keď vám zasvieti kontrolka. Ešte ani neblikla?

No, mne svieti každý druhý mesiac, ale, našťastie, ešte nie je červená, skôr oranžová. Je to súčasť mojej povahy. Chytili sme však druhý dych a pripravujeme aj novú vec, úplne inú ako SOS. To zatiaľ funguje a podľa mňa sa to skončí úplne prirodzene, keď budeme cítiť, že je to tak správne, nezostáva nám nič iné, len sa spoliehať na svoju sebareflexiu, aj keď sú ľudia, čo robia hlúposti dvadsať rokov a nič nepocítili. Kým má SOS svojho diváka, tak má význam.

Aj Mojsejovci majú svojho diváka.

Samozrejme, oni sú akýmsi koloritom národa. Netreba sa ich báť, nie sú mienkotvorní. Tá ich agresia na chvíľu zaujme, ale záujem vždy postupne slabne. Takéto kontroverzné postavičky majú aj v zahraničí. My si z nich vlastne ani veľmi surovo neuťahujeme, lebo sú paródiou sami osebe.

Napriek tomu viete byť dosť tvrdí. Spisovateľ Peter Pišťanek sa vyjadroval, že láskavý humor je hlúposť. Humor musí byť sarkastický a "zlý". V SOS ako keby ste to potvrdzovali.

Myslíte? Ale podotýkam, že nešetríme nikoho, ani sami seba. Keď som moderovala Celebrity Camp, čo považujem za omyl, chalani mi to dali vyžrať aj v relácii a úplne nehanebne ma parodovali (smiech). A k tomu neláskavému humoru - niečo na tom bude, veľmi sa mi páčil Borat, aj keď v istých chvíľach som sa normálne za neho červenala.

Prečo to bol omyl?

S Jankom Kronerom sme do toho išli s entuziazmom, že zažijeme niečo iné ako dovtedy, ale ocitli sme sa v niečom, čo sme vlastne nevedeli robiť a navyše sme to robili v extrémnych podmienkach, bez spánku, pohodlia, vecí, ktoré potrebujem k životu, tak nás ten entuziazmus rýchlo prešiel (smiech). Vtedy som si uvedomila, že tieto moderátorské vody, to nie je cesta.

Ako ste vnímali spoločnosť celebrít?

Normálne. Niektorí sú úplne normálni ľudia a niektorí naopak. Zaujímavé je, že to bolo väčšinou presne opačne, ako som ich spočiatku odhadla. Tí, ktorí vyzerali nepríjemne, sa nakoniec prejavili ako fajn ľudia, aj keď je jasné, že ich osobnosti sa profilovali v nejakých bublinách, takže majú posunuté videnie normálneho sveta. A tí, ktorí sa vždy prezentovali ako zlatí a milí, sa prejavili opačne. Pre mňa to bola zaujímavá sociologická štúdia - umožňoval mi to aj fakt, že sme s nimi neboli v úzkom kontakte, takže som ich mohla sledovať z diaľky. No na ich obhajobu musím povedať, že v extrémnych podmienkach sa aj normálny človek niekedy správa extrémne a neviem, či to boli ich prirodzené reakcie. Niekedy mi bolo ľúto, že to ukazujú v televízii.

Keď vás vyhlásili za Osobnosť televíznej obrazovky, pôsobili ste, že ste úprimne nečakali, že diváci rozhodnú takto.

Nečakala. Robíme reláciu, ktorá má stabilnú divácku základňu, ale nie je to nič veľké, ani SuperStar, ani Susedia. Bola som šokovaná. Je to príjemný pocit, na druhej strane, osobnosť je podľa mňa človek, ktorý sa venuje svojej práci dlhé roky na vysokej úrovni, s vyprofilovaným názorom. K čomu sa ja ani zďaleka nepribližujem. Ale som rada, že som ľuďom sympatická.

S jednou takou osobnosťou - Milanom Lasicom - hráte v Štúdiu L+S. Máte pred ním veľký rešpekt?

Pracovný rešpekt budem mať vždy. S ním sa inak nedá, je vynikajúci. Okrem toho, ja mám na Lasicovi rada to, že nie je upätý, preto je taký vtipný, neberie sa vážne. Oslovil ma ešte v čase, keď som okrem GUnaGU a SOS nikde nehrala a ľudia z divadelnej brandže ma považovali za televízneho komerčáka. Odvtedy sme pracovali na niekoľkých projektoch a veľmi si to vážim. Samozrejme, keď s niekým robíte dlhšie, vzťah sa mení. Časom sa uvoľní, ale u mňa stále dominuje rešpekt.

Vyštudovali ste bábkoherectvo. Ako ste sa zmenili na herečku?

Bábkarina bolo veľmi kvalitné štúdium a dostali sme veľký rozhľad. No potom som vyšla zo školy a nevedela som, čo ďalej. Bolo tu niekoľko bábkových divadiel, to bratislavské štátne v tom čase neprijímalo žiadneho mladého človeka, kvalitné Teatro Tatro malo svojich ľudí. Pracovať v Banskej Bystrici som si nevedela ako Bratislavčanka predstaviť. Takže som odišla do Talianska, lebo som sa potrebovala vyvetrať zo skepsy, a tam som náhodou cez kamaráta poznala ľudí z milánskeho divadla Teatro laboraotrio mangiafuoco. Boli takí unesení z portfólia VŠMU, že ma hneď zobrali a zostala som tam dva roky. Vtipné bolo, že som vôbec nevedela po taliansky, ale nechcela som hovoriť po anglicky pre integráciu. Ale ani moji kolegovia mi to neuľahčovali, hovorili so mnou po taliansky a až neskôr som sa dozvedela, že niektorí vedia výborne po anglicky. Skrátka sa im nechcelo.

Pôsobili ste aj v Anglicku. Tiež divadlo?

Nie, to bolo pred Talianskom. Učila som sa jazyk, platila som si školu. Zarábala som si ako aupairka, neskôr v bare.

Ako spomínate na Britániu?

Bola som mladá osemnásťročná, po strednej škole, prvýkrát som vybehla od rodičov, svet bol môj. A zároveň som sa musela prvýkrát uživiť a okúsila som pocit, aké to je, keď je na všetko človek sám. Ja som nemala v živote nič zadarmo, ale tu nebola ani istota, že ma rodina podrží, ak bude zle. Ale inak to bolo úžasné obdobie, mali sme pocit, že môžeme všetko. Sama sa čudujem, že som to ustála a nezačala fetovať (smiech). Pohybovala som sa v rôznej spoločnosti. K aupairkovaniu sa vraciam v hre In da haus, ktorá bude mať onedlho premiéru v GUnaGU. Objednali sme si ju u Vila Klimáčka.

Keď hovoríte o drogách, nepôsobíte dojmom, že by ste mali tendenciu ulietavať v čomkoľvek.

Naopak. Som ulietavý typ, ale vystačím si. Nepotrebujem na to rôzne štartéry.

Aj celebrity ulietavajú v kadečom. To sú nástrahy slávy.

Dnes je doba hypoték. Ľudia, ktorí sú okolo mňa, uvažujú triezvo. Nechcú drogami alebo alkoholizmom zničiť to, čo horko-ťažko vystavali. Mám pocit, že je to príznačné pre celú moju generáciu. Je to neľútostná doba. Keď nie si vo forme ty, príde niekto druhý.

Tvrdo pracujúca generácia.

Veru. Momentálne robím aj pätnásť hodín denne a moji kolegovia detto. Myslím, že to už je prehnané.

Nie je to na hlavu?

Je. Ja som hlavne workoholik proti svojej vôli. Asi preto sa neviem zastaviť. Keby som to urobila, tak zo mňa nikto nič nedostane, ležala by som a čítala knihu.

Keď umelec pracuje veľmi veľa, dajú sa veci robiť do hĺbky? Časy sú povrchné.

Povrchnosti sa snažím vyhnúť a veci neflákam. Za štyri mesiace som absolvovala štyri premiéry, čo je strašná klada. Povedala som si, že musím zvoľniť a už som aj odmietla nejaké ponuky. Potrebujem si oddýchnuť.

Čo by ste robili, keby ste zrazu dostali ročné prázdniny?

Fíha, asi by som cestovala. Lákajú ma Kuba, Čína...

Severná Kórea nie?

(Smiech.) Tá až tak nie. Ale je pravda, že ma priťahujú systémy, ktoré pomaly, ale iste krachujú a s ktorými nesúhlasím. Rada by som ich aspoň trochu spoznala na vlastné oči, kým sa to neskončí. Zoznámila som sa s niekoľkými Kubáncami a ten ich neustály tanec v slnku ma očaril. Aj do Ruska by som išla, tam už som bola, ale nevidela som napríklad Moskvu.

Keď ste boli v osemnástich v Anglicku, mali ste víziu, že raz budete uznávanou herečkou?

Vôbec. Aj na bábkoherectvo som sa rozhodla ísť, až keď som mala takmer dvadsať rokov. Presvedčil ma kamarát z detstva, ktorý bol na divadelnej réžii. Ja som mala pocit, že to nie je nič pre mňa, lebo som síce hrávala divadlo, ale jedna pani výchovná poradkyňa v škole mi povedala, že sa na to nehodím.

Takže vás nikto z rodičov neviedol k divadlu?

Odhovárali ma. A keď som oznámila, že idem na bábkoherectvo, pozerali na mňa, ako keby som padla na hlavu - všetci z rodiny majú ekonomické zameranie. Môj nebohý otec mal umelecké sklony, ale bol stavebný inžinier. A vlastne máme v rodine aj herca, v Majke z Gurunu hral Paľko Lazar, to je môj bratranec.

Čo by bola vaša hviezdna rola?

No, keď môžem fantazírovať, tak by som veľmi chcela robiť s Pedrom Almodóvarom.

Seriál by ste neskúsili?

Dostala som ponuku na jeden denný seriál, ale to je práca na plný úväzok. Principiálne nemám proti seriálom nič, ale vyžaduje to veľa času, ktorý momentálne nemám.

Myslíte si, že cena Osobnosť televíznej obrazovky nejako zmenila váš život?

Nemyslím. Nie sme v Hollywoode. Možno dostanem viacero ponúk - je to divácka cena, a keď vás ocenia diváci, to znamená, že sa na vás radi pozerajú. No nemyslím si, že sa na mňa vrhnú. Za tými naozaj veľkými a žiadanými je dlhoročná drina. Poznám dosť držiteľov cien, ktorí nemajú prácu. Ale, samozrejme, cenu si veľmi vážim.

Sláva a popularita niekedy udrú do hlavy aj normálnym. Myslíte si, že vám to hrozí, alebo máte nejaký systém na to, ako tomu predísť?

Myslíte, že si teraz ku každému predstaveniu budem pýtať šampanské a kaviár? (Smiech.) Nemyslím, ja na hviezdenie nemám sebavedomie. Keď vidím dobré divadelné predstavenie, pravidelne si hovorím - ježišikriste, tam ešte ani zďaleka nie si. A keby som predsa len vyletela, členovia mojej rodiny ma veľmi rýchlo stiahnu k zemi. Sú ku mne nemilosrdní, z každého môjho nedostatku majú srandu, takže by mi to nedarovali, a manžel by sa tiež rád pridal. Okrem toho, ja naozaj nemôžem byť hviezda, nemám na to čas (smiech).

Pôsobíte dojmom, že osobný život máte "na poriadku". Na človeku je vidieť, keď nemá rodinnú alebo vzťahovú stabilitu.

To je pravda, cítiť to na sto honov. Ja som zatiaľ spokojná a dúfam, že to tak zostane.

Hovorí sa, že život je v poriadku, keď pevne stojí na troch pilieroch: práca, láska (teda rodina, vzťah) a záľuby.

No vidíte, a ten druhý pilier chcela Tomanová zrušiť.