ho zákona nepatria. Zjavná je však neochota zmeniť nekvalitné časti týkajúce sa práva na opravu a odpoveď. Vydavatelia nemajú zásadný problém so zavedením práva na odpoveď, musia však platiť jasné a presné pravidlá, inak hrozí ich zneužívanie a možnosť hrubého zasahovania do redakčnej práce a slobody tlače.

Návrh nového tlačového zákona je v tomto zmysle krokom späť aj oproti doteraz platnému zákonu. Ten pre opravu nepravdivých údajov stanovuje zásadné podmienky, obvyklé vo väčšine zákonodarstva demokratických krajín. Na využitie opravných prostriedkov, ku ktorým patrí oprava i odpoveď (obvykle spojené do jedného inštitútu), je potrebné naplniť súčasne obe podmienky: nepravdivý alebo pravdu skresľujúci údaj a zároveň zásah do osobnostných práv.

Nový návrh zákona takéto logické ponímanie obchádza. Pri oprave stačí nepravdivé skutkové tvrdenie, hoci sa nedotýka osobnostných práv. Pri práve na odpoveď je zasa postačujúca táto stránka, aj keď ide o pravdivé tvrdenie. Tak sa vytvára neobyčajne široký priestor na zneužívanie práva na opravu i práva na odpoveď, čo je v príkrom rozpore s filozofiou moderného a demokratického tlačového zákonodarstva. Preto avizované zmeny v návrhu tlačového zákona musíme považovať za nedostatočné, nezohľadňujúce opodstatnené požiadavky vydavateľov, novinárov i medzinárodných organizácií a expertov.

Autor: Predstavenstvo Združenia vydavateľov periodickej tlače Slovenska