BRATISLAVA. Ivan Csudai aj napriek pribúdajúcim rokom patrí k umelcom, ktorých tvorba sa stáva konštantou súčasného umenia. Navonok sa zdá, že sa o to ani tak veľmi neusiluje.
Jeho doterajšiu tvorbu nikto nespracoval do monografického bachantu, tak ako u početnej skupiny strednoprúdových rovesníkov, zatiaľ ani neprekvapuje postpubertálnymi excesmi, ktoré potrápia umelcov, keď zbadajú, že štafetu mladosti preberá už iná generácia.
Poctivé PR
O Csudaiovi sa vie, že približne vždy po dvoch rokoch príde s novou sériou malieb. Ak nepočítame 80. roky, tak hneď na začiatku nasledujúcich rokov to bolo Mysticum, pokračoval geometrizujúcou sériou 24 hodín, neskôr prišiel objektový Velvet, a konečne maliarske cykly 9 Easy pieces, Half, Traja z pekného páru (spoločné maľby s Lacom Terenom a Stanislavom Divišom), Rok medveďa, Evolution, až po teraz vystavené Nové obrazy v Galérii mesta Bratislavy.
Ak vypustíme rýdzo maliarsku problematiku, tak priliehavé a zapamätateľné názvy malieb, vystavovaných takmer vo všetkých galériách Slovenska, boli jedným z poctivých PR krokov na ceste k upevneniu mena.
Navyše, výklad svojho diela zakaždým zveril ľuďom, ktorých príspevky boli literárnou, umenovednou alebo filozofickou úvahou a nielen vynúteným úvodom v katalógu. Ak sa dnes chce niekto o Csudaiovi dozvedieť, siahne po textoch spisovateľa Jiřího Oliča, historičky umenia Kataríny Bajcurovej či estetika Petra Michaloviča.
Aj keď prejavy „csudaiovskej“ umeleckej a asi aj súkromnej existencie budia zdanie precízne vybudovaného stereotypu, paradoxne práve jeho výstavy patria v rámci súčasnej slovenskej výtvarnej scény k tým najočakávanejším. Vie sa totiž , že nepatrí k tvorcom, ktorí sa potvrdzujú v istote stále tých istých obrazoch, ani k tým, ktorí sa zaťažujú obsesívnymi pochybnosťami o vlastnej práci a často aj o sebe samom.
Neakceptovať limity
Sám Ivan Csudai hovorí, že „umelec nikdy nevie, ako to dopadne, ale výsledok, nech je akýkoľvek, mu za to vzrušenie stojí. Je to hra. Jej zmysel spočíva vo výbere adekvátnej a zároveň aktuálnej formy výrazu. Mojou povinnosťou je totiž cítiť okolie ako živý a rôznorodý organizmus. To nie je obmedzenie, ale schopnosť spoznať situáciu, v ktorej by mal byť umelec pohotový“.
Aj z tých slov je zrejmé, že Csudai veľmi skoro spoznal „limitované“ možnosti súčasnej maľby, ktorých sa zbavil tak, že ich vôbec neakceptoval. To, že maľba v jeho podaní konkuruje rozdrapenejším novým médiám, potvrdzuje aj fakt, že jeho maľovanie sa stalo akýmsi modelovým príkladom obrazu súčasnej maľby. Jej hodnotu tvorí aj skutočnosť, že k svojmu maliarskemu štýlu sa nedostal náhodne, ale sa k nemu posledné desaťročie premaľúval postupne, od obrazu k obrazu.
Dômyselné puzzle
Je rozpoznateľný ako koláž niekoľkých obrazových plánov, ktoré na prvý pohľad nekomunikujú. Keď sa pozrieme dôkladnejšie, vidíme dômyselné puzzle, ktoré je zložené z tajomstiev autorom buď v obraze naznačených, alebo až divákom domyslených. Csudaiove maľby sú naozaj urozprávané, len je to všetko skryté pod pózou suverénneho a zdanlivo strohého rukopisu. Najväčšie prekvapenia sa potom objavujú práve v nepomeroch medzi tým, čo na obraze je, s tým, čo je „za ním“.
Aj Nové obrazy sú ako krútiace sa víry, ale pristúpiac bližšie, Micky Mouse, nepredvídateľný maskot a sprievodca tejto série, buď z rohu naťahuje dlaň, alebo len nenápadne pozoruje. Akú rolu hrá Mickey Mouse či iní herci Csudaiových malieb, nie je ťažké odhadnúť. Občas sa ich roly premiešajú a vtedy to týmto maľbám asi najviac pristane.
Minulé leto vystavoval v pražskom Rudolfíne Neo Rauch, v súčasnosti najznámejší nemecký maliar. V porovnaní s Csudaiom menej štylizujúci, viac realistický, ale takisto obraz skladajúci sa z fragmentov, na prvý pohľad nesúrodých realít. Obraz ako divadlo, kde niečo platí tak, aby o chvíľu poprelo samo seba.
To je však len jeden z možných výkladov. Sám Csudai tvrdí: „Nechávam to plynúť. Tým sa mi darí byť o konskú dĺžku pred divákom, aby práve on mohol byť insiderom par excellence.“
 Ivan Csudai: Smútok vecí (vďaka momusovi). FOTO – ARCHÍV IVANA CSUDAIA |
Autor: Beata Jablonská Autorka je kunsthistorička
