Divadlo na lodi je myšlienka, ktorá sa teraz často skloňuje v súvislosti s hercami Adym Hajdu a Romanom Luknárom. Samozrejme, okrem slovenského filmu a televízie, kde obaja nachádzajú dosť veľa z toho mála, čo sa u nás vyprodukuje. V poslednom období trochu v divadelnom herectve poľavili. Tvrdia, že na vine sú zdravotné problémy. Zotavujú sa na Dunaji na zrekonštruovanej palube Divadla v podpalubí. Tam majú a hľadajú dobré kontakty. V presvedčení, že najdôležitejšia je dobrá nálada.

Začnime tým, kde je sever. Hovorí vám to niečo?

Luknár: U nás sa hovorí aj, že kde je Winettou.

Hajdu: Mne to hovorí toľko, že v istom bode zlomu sa zrazu strelka môjho života otočila a začala ukazovať iným smerom. Tiež som bol z toho prekvapený, ale začal som sa ňou podvedome riadiť. Odvtedy mi je lepšie, musím uznať. Robím iba veci, ktoré mi nerobia zle. A veci, z ktorých by mi mal stúpať adrenalín, mám zakázané. Napríklad ťažké divadelné predstavenia. Na pleť mi však robí dobre červené a biele víno. A pobyt na čerstvom vzduchu. A z Ružovučkej záhrady som celý ružový. Aj z filmov, ktoré nakrúcame. Teraz mi je dobre, a to je najdôležitejšie. Radšej si zaklopem, lebo zajtra na mňa môže padnúť tehla.

Luknár: Celý môj Winettou bolo divadlo a to, aby som zostal sám sebou. A už len opakujem, že dnes do divadla veľmi nechodím. Tiež mi to zdravotne nerobí dobre. Teraz som už trochu starší, dospelejší, zodpovednejší. Stále mi síce preskakuje rovnako, ako mi preskakovalo, ale už nie som taký detinský. Veď mám rodinu. To je teraz ten najsevernejší sever.

Našli ste si miesto na lodi a sprevádzkovali tam divadlo. Je to dobrý biznis?

Hajdu: To nemôžete nazvať divadelným biznisom. Našou hlavnou úlohou je, aby naše divadlo nebolo v mínuse. Základ je, aby nezaťažovalo rozpočet lode. To bez štátnych dotácií ani nie je možné.

Luknár: Hlavné je, že tu vznikol priestor, kde sa môžu prezentovať ľudia z celého Slovenska a Česka, podľa možnosti kvalitnou produkciou. Ľudia z Bratislavy asi nebudú preto cestovať na východné Slovensko. My im to tu ponúkneme.

Fungujete vlastne systémom agentážneho divadla. Máte rôzne skúsenosti - Roman zo Španielska, Ady odtiaľto. Nelíšite sa v názore na obchod s divadelným priestorom?

Luknár: Keď si v Španielsku zoženiete peniaze, aby ste naštudovali divadlo a na divadelnom trhu predáte aspoň dvadsať predstavení, potom dostanete dotáciu. Bez referencií šanca nie je. Ono je to v podstate o tom istom ako tu - teda, že bez podpory štátu to nejde. Najväčšia devíza je, keď vám niekto dá elektrinu a priestor zadarmo.

Prečo ste sa rozhodli pre priestor práve na lodi?

Hajdu: Naskytla sa taká možnosť.

Luknár: A takýto priestor tu v Bratislave chýbal. Máme sto miest, ktoré by nemal byť problém zaplniť. Môžete prísť na literárny večer, koncert, divadlo študentov z VŠMU alebo na výstavu. Ale aj na Zuzku Kronerovú, Anku Šiškovú alebo Táňu Vilhelmovú.

Vyberáte vy, kto sa bude na lodi uvádzať?

Hajdu: Selektujeme, ale právomoci sú v podstate na riaditeľovi Lančaričovi. My mu veríme. Pravda, je to aj vec osobného vkusu, koho sem pozveme. Na začiatku sme pritiahli hlavne známe mená, lebo sme vedeli, že majú úspech v Česku aj na Slovensku. Škoda, že sme neustrážili Táňu Vilhelmovú, teraz nám otehotnela. Chvíľu bude chýbať, ale určite zase príde.

Spája predstavenia na lodi nejaká spoločná myšlienka alebo podobná poetika?

Hajdu: Základom je, že ponuka je pestrá. Ľudia sa nám zrazu sami hlásia a je na riaditeľovi, čo vyberie. Ak k výberu niečo máme, samozrejme, povieme. Keď nevieme, dáme si poslať cédečko alebo dévedečko. Ale z európskych fondov sme získali peniaze na to, aby sme mohli prezentovať mladých ľudí.

Máte nejakú zodpovednosť?

Hajdu: Nemáme žiadnu funkciu. Veľmi dobre však robíme atmosféru.

Luknár: Ja častejšie na diaľku, som tu len občas. V znalosti ponuky mám dieru, zrazu je tu veľmi veľa mladých ľudí, ktorých nepoznám, takže sa ani nemôžem vyjadrovať, či ich produkcia na loď patrí, alebo nie. Skôr sme tu podľa mňa na to, že ak niekto príde s dobrým nápadom, my sme s Adym schopní zohnať peniaze.

Ako hodnotíte doterajšiu produkciu?

Hajdu: To nech hodnotia diváci. My môžeme povedať toľko, že akcie, ktoré idú slabšie, sa podporujú tými akciami, čo idú lepšie. Čiže normálny socializmus.

Luknár: Sú však aj prípady, že prvé dve predstavenia nie sú vypredané, a keď príde súbor alebo tvorca na tretíkrát, už je plno. Takže ľudia asi vedia, o čo ide, sledujú program. Teší nás to.

Pred pár rokmi vzniklo divadlo bratov Formanovcov na lodi v Prahe. Nepomýšľali ste fungovať podobne?

Luknár: Dozvedel som sa o nich len nedávno, ale to je iný prípad. Tá loď pláva a hrá tam, kde zakotví, a na takom princípe sme fungovať nechceli.

Hajdu: S našou loďou by to ani nešlo. Divadelný priestor je presne tam, kde bol motor.

Adyho brat, podnikateľ, je pre vás asi v tomto projekte veľkou istotou.

Hajdu: On nechce, aby sa o ňom rozprávalo. Nechce byť v smotánke. Samozrejme, máme kontakty aj cez neho, ale teraz sa už tvoria hlavne tu, na lodi. Tu sa robia aj obchody. Jednoducho, do lode sú investované peniaze dvoch súkromných investorov, prvého a druhého.

Povedali ste, že v kultúrnom stánku lode vládne normálny socializmus. Za podobné výroky vás už ľudia odsudzovali.

Hajdu: To áno. A pritom som len povedal, že konečne sa dnešná doba priblížila osemdesiatym rokom minulého storočia.

Ako vnímate reakcie namierené proti vám?

Hajdu: Rozumiem im. Tu komunizmus urobil veľmi veľa zlého. Ale bola tu sila umenia. Už nikdy v živote nebudeme robiť televízne adaptácie Remarqua, Dostojevského, Čechova. To bola špecifická svetová záležitosť. A bolo to veľmi dobré.

Luknár: Minule som stretol Monu Hafshalovú. Tiež si zaspomínala, kde sú tie osemdesiate roky, keď sme robili veci, ktoré už nezažijeme.

Ale to je aj otázka mladého veku a skúseností, nie?

Hajdu: To nie je mladosť. Je to aj o literatúre, ako sme ju dostali spracovanú cez televíziu. To obdobie sme, chvalabohu, zažili.

Nedotkol sa vás bývalý režim v zlom?

Luknár: O čom sa vlastne bavíme?

Hajdu: O tom, že som vyhlásil, že osemdesiate roky boli pre nás najlepšie časy, čo sa týka umenia. Úplne bezstarostné.

Luknár: Boli sme mladší, to je pravda, ale je jasné, že to, čo sa tu žilo, sa nemôže vrátiť. Už nikto nechodí do divadla preto, aby tam medzi riadkami čítal niečo, čo sa nesmie povedať. To bolo pre nás to magické. Ale aké politické divadlo by sa dnes dalo robiť, o čom?

Hajdu: Samozrejme, aj teraz sa chodí do divadla, ale hľadajú sa v ňom iné veci. Ľudia hľadajú samých seba a môžu sa v tých hrách vidieť.

Luknár: Dobre si spomínam, ako hneď po revolúcii hovorili ľudia z divadla - o čom my teraz budeme hrať?

Za všetko môže socializmus?

Hajdu: Samozrejme, že nie.

Luknár: Farebný televízor by sa bol objavil aj bez neho, veď doba napreduje. Ale za socializmu to bolo v divadle vážne také, také magické. Po roku 1989 sa začal hľadať už len spôsob, ako porozprávať normálne, bežné veci, ktoré nám možno dovtedy unikali.

A to už nie je magické?

Hajdu: Divadlo ostane magické stále, len pod inými myšlienkami.

Ale podľa toho, čo hovoríte, pre vás divadlo dnes už magickosť stratilo.

Hajdu: To zase nie. My len hovoríme o našich zdravotných problémoch. Naozaj sme ich nedávno prežili.

Luknár: Koniec koncov, v Španielsku som robil aj politické divadlo. O nástupe Hitlera k moci. Bolo to v čase, keď prezident poslal vojakov do Iraku. Zdalo sa mi, že mám k tomu čo povedať.

Ako reagovali diváci?

Pol na pol, tak, ako je Španielsko rozdelené na pravicu a ľavicu. Polovica publika sa zdvihla a odišla preč. Vtedy som mal podobný pocit, aký som zažíval pred rokom 1989. Akurát, že všetko som mohol povedať. Bolo to zaujímavé polarizovanie názorov, až som z toho oslepol. Ďakujem.

Stále prízvukujete zdravotné problémy.

Luknár: Ale to tak naozaj bolo. Oko mi prestalo fungovať, nič som nevidel. Potom sa mi, našťastie, rozvidnelo.

Na jednej strane je pre vás divadlo silou, a na druhej sa naň môžete pokojne aj vykašľať?

Hajdu:Áno, lebo ja som sa nenarodil len preto, aby som hral divadlo. Ale aj pre moje deti. A aby som tu bol s rodinou a kamarátmi.

Človek by pred pár rokmi nepovedal, že ste také rodinne založené typy.

Hajdu:Umenie nám robí radosť, keď sa podarí. A keď mi bude trochu lepšie, mám pripravený Bariccov monológ Tisícdeväťsto. V podstate veľmi jednoduchý. Čítam si ho doma. Keď to príde, oslovím Riccona, Čekovského... A možno si to budem režírovať sám.

Luknár:Po tom všetkom, čo som v divadle zažil, by som tiež išiel robiť divadlo sám, bez režiséra. Stále viac mi chýba, ak herec nie je priamou súčasťou tvorby textu. Je fajn, keď sa vychádza z holého priestoru, a herec nie je niekoho karikatúrou.

Máte na mysli autorské divadlo?

Luknár:Áno.

Keď som sa vás pýtala, kde je sever, myslela som na Blaha Uhlára, ktorý s vami kedysi robil autorské divadlo, medziiným aj inscenáciu Kde je sever.

Hajdu:Ahá! No to bolo výborné! My sme totiž vtedy išli do trnavského divadla za Ďurom Nvotom, a našli sme tam Uhlára. Robili sme spolu najprv Majakovského, fantastické predstavenie! Spolupracovala na tom s nami Jana Juráňová s Alešom Votavom. Šimun hral slnko, ja mladého Majakovského. To bolo veľmi silné.

Luknár: Tento typ divadla mám rád.

Hajdu:Uhlár predtým robil podobné divadlo s amatérskym súborom, ako sa volal? Disk. A povedal nám - poďme ho robiť aj my. Väčšiu zábavu som v živote nezažil.

Luknár:Bolo to úžasné, lebo starší herci - Jaro Filip, Vlado Jedľovský, Vlado Oktavec - boli zrazu úplne rovnocenní ako my, čo sme mali v roku 1968, ktorý sa v predstavení riešil, štyri-päť rokov.

Hajdu:Keď som bol malý, veľmi som sa tešil, že prišli tanky, a otec mi jednu tresol. Pýtal som sa, prečo, však to je fantastické, že prišli tanky. Také isté ako vo filme. Štyria tankisti a pes, to bol môj film. My sme na tom vyrastali.

Luknár:A v tom divadle nás starší začali provokovať, aby sme začali hovoriť o veciach, o ktorých nemáme ani šajnu. Mali sme zážitky s odznačikmi a tankami, ale oni už mali v šesťdesiatom ôsmom tých sedemnásť a cítili to inak. To sme sa aj pohádali. A Blaho to zapisoval a nahrával, a potom povedal, poďte, ideme to skúšať. Nemal som pocit, že on je človek, ktorý to vymyslel, ale ani pocit, že ja som len ten, čo to ide hrať.

Takže tam tkvie vaša "oslava" socializmu?

Hajdu:Áno.

Luknár:Som rád, že sme v Trnave takým niečím prešli, hoci to trvalo len dva roky. Boli to jednoducho naše predstavenia. Zrazu sme boli jeden celok a chceli sme ľuďom niečo povedať. A neriešilo sa, kto má väčšiu a kto menšiu repliku.

Hajdu:Niečo podobné som po rokoch zažil s Ankou Šiškovou v Astorke v predstavení Odchody vlakov. Tú hru pre nás napísal Petr Zelenka na telo. Každý deň priniesol desať strán textu, my sme popritom vymýšľali, on si to zaznamenával.

Máte pocit, že keď študujete v divadle nejakú klasickú predlohu s režisérom, dianie v divadle sa netočí okolo vás?

Luknár:To nie je v tom, že chcem byť stredobodom pozornosti. Ale dôležitý je pocit, že niečo robíme spoločne. Ako u Blaha, všetci siedmi sme si boli rovní.

Hajdu:Zanechal stopu, Blaho. Je zábavné, že s tou babou, čo hrala kedysi u jeho ochotníkov v Disku, Danou Gudabovou, sa teraz stretávam v Ordinácii v ružovej záhrade. (Hrá bufetárku a stále účinkuje v spomínanom súbore, poz . red.) Také divadlo mám stále chuť robiť. Ale teraz som len na malé úlohy. V Astorke. Tú mám stále rád.

Prečo ste neostali pri autorskom divadle?

Luknár: Blaho odišiel z Trnavy a my tiež. Tuším na vojnu. Myslím, že jeho vzápätí zlomila Pirandellova hra Šesť postáv hľadá autora, ktorú išiel naštudovať na Novú scénu do Bratislavy. Tak išiel do Prešova za Rusínmi, a potom už bola Stoka. Čítal som aj jeho kritické články. Bolo mi sympatické, že po nástupe konzumnej spoločnosti je tu človek, ktorého niečo trápi. Zostal taký istý, ostal občanom.

Hajdu:Môžem niečo povedať? Keď som bol v Španielsku, obdivoval som, ako tam ľudia vedia protestovať. My sme v tom stále akísi barani. Vláda si s nami robí, čo chce. My neprotestujeme.

Lenže vy ani nevolíte, ako je známe.

Hajdu:No, nevolím. Lebo nemám koho.

Luknár: Ani ja, odkedy mi s voličským preukazom, ešte za Mečiara, robili úrady problémy. Ale môžem potvrdiť, že keby robila španielska vláda so svojimi občanmi to, čo sa robí tu, už by boli na ulici a hádzali po politikoch vajcia.

Hajdu:Keď sa tam mali privatizovať elektrárne, mesiac boli v uliciach.

Vráťme sa ešte na chvíľu k divadlu. Počas štúdia na VŠMU, v roku 1986, ste urobili netradičné predstavenie Confortésovho Maratónu s Paľom Mikulíkom. Roman ho po rokoch naštudoval aj v Španielsku. Čo pre vás znamenalo toto predstavenie vtedy a čo dnes?

Hajdu:Moja maminka má odložený článok z toho obdobia s názvom Maratónci na štarte. Naozaj, tam nás Paľko odštartoval, tam si nás všimli ľudia z divadelného sveta. Zavolal režisérov, ľudí od divadla, kolegov z Divadla na Korze, Dančiaka, Strniska a tak.

Bolo to naozaj také nezvyčajné predstavenie?

Luknár:Bolo, lebo my sme ho urobili v treťom ročníku z nadšenia, nie ako povinnosť. Na Slovensku sa predtým táto hra nehrala, len v Prahe ju už niekoľko rokov úspešne hrali Bartoška, Heřmánek a Horníček. Popri absolventskom predstavení, ktoré sme robili s pánom Vajdičkom, vzniklo ozajstné poetické predstavenie. To bol naozajstný začiatok.

Hajdu:A teraz sme v tom maratóne niekde v strede. Možno pôjdeme už len dolu kopcom.

Luknár:V pohodičke, zadarmo. A že prečo som ho urobil aj v Španielsku? No, ja som strašne romanticky založený. Maratón sme totiž svojho času zahrali na študentskom festivale v Lyone, popri našom absolventskom predstavení Jakub fatalista. A ja som aj dosť fatálny typ, myslím si, že všetko je napísané tam hore, a čo nie je, to si vysvetlím tak, ako by bolo. Jednoducho, v tom Lyone som spoznal svoju budúcu ženu, ktorá si ma vtedy vôbec nevšímala. Až kým nevidela Jakuba fatalistu. Potom ich súbor z Lyonu už chcel odísť, a ja som ich prehováral, nech ešte ostanú, že zahráme Maratón. Zostali, videli ho. A potom zakrátko som sa sťahoval za Lolou do Španielska.

Takže ste svoju ženu zbalili až na Maratón?

Luknár:Nie, zbalil som ju už na toho fatalistu. Ale potom som jej ešte ukázal, ako viem behať.

No a ako to súvisí s vaším uvedením Maratónu v Španielsku?

Luknár:Tak, že ona potom vo svojom divadelnom prostredí rozprávala práve o Maratóne. A všetci boli nadšení. Tak som po rokoch začal zisťovať, ako to s ním v Španielsku je, a zistil som, že nebol ani preložený. Povedal som si, že by som ho rád urobil. Tak som si preložil nohu cez nohu a preložil som si ho do španielčiny. A zistil som, že po dvadsiatich rokoch to bolo už úplne iné predstavenie. Akosi sa z neho vytratila tá poetika.

Prečo?

Luknár:Bolo to robené už komerčne a vyšla z toho veselá kabaretná klauniáda. Nemuselo sa ísť až tak do hĺbky textu. Ale bolo vypredané. Inak, Adyho v španielskej verzii hral môj kamarát Tony, čo hrá v Almodóvarových filmoch. Asi po roku a pol musel ísť na operáciu nohy, takže do Madridu sme sa nakoniec s Maratónom nedostali. Lebo kým sa tam človek dostane s predstavením do hlavného mesta, musí pochodiť celé Španielsko. A potom idete s majiteľom divadla na polovičku. A keď to dva týždne nejde, pošlú vás preč, lebo o miesto prejavuje záujem dlhý rad iných ľudí.

To vás na divadle v Španielsku teraz odrádza?

Luknár:Cítim sa vyšťavený, a nechcem ho robiť nasilu. Mám problém naladiť sa na kolektív. Nemá zmysel hrať len preto, že sa predstavenie predáva.

A čo tak zahrať si s manželkou?

Luknár:To by som chcel ešte skúsiť. Možno aj tu na Slovensku. Ale musím tejto myšlienke pripraviť zázemie.

V Maratóne ste ako študenti začínali a v Trnave pokračovali traja, spolu s Igorom Krempaským. Prečo sa z vašej trojky vytratil?

Hajdu:Rozdelili sme sa ešte vtedy, keď Roman šiel do Španielska. Urobili sme spolu pár pekných predstavení, ale potom sme sa už nedali dohromady.

Ako ste svojho času prežívali rozchod?

Hajdu: Veľmi intenzívne. Veď Roman do Španielska odišiel preto, aby mohol žiť s Lolou. No a aby tam nebol sám, sprevádzal som ho chvíľu aj ja. Zrazu prišlo to uvedomenie, že on tam ostane a ja sa budem musieť vrátiť. To bolo dosť kruté. Vtedy som bol zlý, na neho aj na Lolu.

Žiarlili ste?

Hajdu: Úplne regulárne som sa správal ako starý žiarlivec. Akoby mi zobrali životného partnera. Na jednej strane som už vedel, že sa s mojou Jankou budeme brať, na druhej som Romanovi sľúbil, že ho v tom nenechám samého. Keď som sa po istom čase zo Španielska vrátil, aj som sa oženil. Vlastne mi ten rozchod pomohol. Lebo každý v živote raz zostane sám, v tom zmysle, že si musí uvedomiť samého seba.

Nadchlo by vás dnes ešte niečo tak ako kedysi to dianie v divadle?

Hajdu: Musím povedať, že to bolo v čase, keď sa chýlilo k nežnej revolúcii. A to bolo to najkrajšie, čo som v živote zažil. Dnes ma nadchýnajú úplne obyčajné veci, návrat k jednoduchým, primitívnym činnostiam. A že niekto má niekoho rád. To, že prídu ľudia sem na loď a ďakujú nám, že sme vôbec niečo takéto vymysleli.

Tvorba však ide teraz mimo vás. Čo vás teda napĺňa? Pocit, že nemáte finančné problémy?

Hajdu: Áno, je pravda, že teraz hlavne propagujeme Divadlo v podpalubí. A aj preto som rád, že sa nám začalo dariť pri filme. Podarilo sa nám nakrúcať v krátkom období štyri. Uvidíme, ako to bude ďalej.

Môžete si z filmových ponúk aj vyberať?

Hajdu: Vlastne áno. Niektoré ponuky som aj odmietol. Nemusím, chvalabohu, robiť niečo, čo nechcem.

Najdôležitejšie je pre vás to, aby ste mohli byť spolu?

Luknár: Ak je to možné, tak áno. Ale za tých sedemnásť rokov sme sa naučili fungovať každý ako samostatná jednotka. Zároveň nemáme problém spraviť niečo spolu. Najnovšie napríklad s režisérom Miloslavom Lutherom. Sme radi, že si po filme Chodník cez Dunaj na nás spomenul.

Hajdu: Práve sme dokončili postsynchróny k Tangu s komármi.