Piatok, 30. október, 2020 | Meniny má Simon, SimonaKrížovkyKrížovky
SO SPISOVATEĽKOU DENISOU FULMEKOVOU O JEJ NAJNOVŠOM ROMÁNE JEDY

Nepodliezam latku vkusu

Debutovala fejtónmi a satirou. Pre vážnejšie otázky si zvolila ženský román. Po téme straty nenarodeného dieťaťa odkrýva DENISA FULMEKOVÁ v knihe Jedy vzťah matka – dcéra.

Denisa Fulmeková (1967), autorka kníh Tak čo teda?, Dve čiarky nádeje a spoluautorka Klebetrománu.Denisa Fulmeková (1967), autorka kníh Tak čo teda?, Dve čiarky nádeje a spoluautorka Klebetrománu. (Zdroj: FOTO – TATIANA BUŽEKOVÁ)
Pochádzate z rodiny so silným spisovateľským zázemím, napriek tomu ste debutovali pomerne neskoro, bolo to tým, že ste prechádzali novinárskou prácou, alebo ste mali istý rešpekt ?

Debutovala som v tridsiatich štyroch rokoch. Asi som mala pocit, že veci potrebujú dozrieť a nechcela som nič unáhliť. Moja knižka, ktorá bola zbierkou fejtónov vydaných pod pseudonymom, bola skúškou, ako budú ľudia reagovať a ako by som mohla nájsť nejaký kontakt s čitateľským publikom. Vlastne, ten som našla ešte v časopise, kde som ich publikovala pod pseudonymom Mina Murrayová. Dala som ho aj na knižku, hoci v čase, keď som ju vydala, bolo známe, že Mina Murrayová je Denisa Fulmeková. Do tiráže som už uviedla svoje meno, kde som autorstvo priznala, lebo bolo zbytočné sa tváriť, že som záhadná, keďže na Slovensku sa nič neutají.

((1))

Neviem, nakoľko je známe čitateľom, kto je Mina. Prečo práve „drakulovský" pseudonym ?

Drakula bola moja obľúbená detská knižka, dá sa povedať. Keďže prvý preklad do takej modernej slovenčiny urobil môj otec, mali sme ju v domácej knižnici. Rodičia mi nikdy nezakazovali brať odtiaľ knihy, a tak som sa dostala aj k Drakulovi. Neskôr som sledovala aj rôzne filmové verzie a táto postava sa mi veľmi páčila, lebo to bola ženská hrdinka, ktorá sa nakoniec zachránila. Pseudonym som si zvolila aj preto, lebo som nevedela, ako bude časopis, v ktorom fejtóny vychádzali, vyzerať.

((2)) Čím sa ženský román odlišuje od iného typu literatúry ?

Žáner ženský román v podstate v lexikónoch neexistuje, toto pomenovanie sa pravdepodobne zrodilo v médiách. Ženský román je definovaný tým, že je dopredu určené jeho auditórium, to jest, je to román pre ženy. Ťažko povedať, či je to natoľko nosná záležitosť, aby sme vedeli nejakú prózu okamžite zaškatuľkovať týmto spôsobom.

Nie je ženská literatúra určitá zmes očakávaných situácií, ktoré by čitateľky tiež mohli zažiť ?

Áno, dá sa povedať, že sa v nej nepoužívajú novátorské postupy alebo literárny experiment. No na druhej strane som nemala pri písaní pocit, že podliezam latku dobrého vkusu. V rámci toho, čo som chcela povedať, mi jednoducho poslúžila táto forma. V ženskom románe je široký priestor pre dialogické scény, a aj preto sa v ňom cítim vcelku pohodlne. A pokiaľ ide o istú klišéovitosť, vždy existuje nejaká mustra, ktorú, pochopiteľne, treba naplniť. No aj na pozadí bežných, možno banálnych udalostí, si v sebe hrdinka rieši niečo krehké, s čím sa jej zaobchádza príliš zložito, takže hrozí totálne roztrieštenie. V prípade Jedov je to vzťah k matke.

Matky bývajú zväčša tie milšie postavy. Pavlína alebo ako je zväčša pomenovaná stará Durgová pôsobí skôr opačne. Možno ju označiť ako zlomatku ?

Nie, veď ktorá matka by chcela byť zlomatka? Stará Durgová žičí dcére len to najlepšie. Praje jej krajší a šťastnejší život než prežila ona, akurát to robí po svojom, po durgovsky. Žiaľ, pri tomto páchaní dobra sa tak, ako ju na to predurčuje už jej nešťastná povaha, zákonite stáva zlomatkou.

Nepramení potom z toho dojem, že hlavná hrdinka Soňa sa pohybuje pod týmto tlakom odnikadiaľ nikam ?

Hlavná hrdinka je zacyklená v opakovaní určitých životných scenárov. Asi by ich mala zvládnuť na lepšej úrovni a pokúsiť sa vystúpiť z bludného kruhu. Nakoniec pochopí, že musí premeniť svoj vzťah k matke a nesmie si od nej dať ubližovať. Nesmie dopustiť, aby jej vstupovala do najintímnejších sfér života.

Je jednou z čŕt ženského románu absencia dobrého chlapa?

Určite áno. V tomto súhlasím, mužské postavy by naozaj mohli byť plnokrvnejšie. Priznávam, sú napísané dosť čiernobielo, ale na druhej strane v ohnisku záujmu sú predsa ženské postavy. Muži sú v texte trošku zanedbaní, ale napokon tak či tak účelu poslúžia.

((3))

Čo si môže chlap odniesť zo ženského románu, môže spoznať črty ženského myslenia, ktoré mu dovtedy neboli jasné?

To by som sa asi nedovážila - mať ambíciu odkrývať mužom nejaký ženský svet. Nepíšem knihy s tým, že ak si toto muž prečíta, spozná, ako ženy premýšľajú. Neodvážim sa takto formulovať dôsledok textu na muža.

V knihe Dve čiarky nádeje a Jedy mi chýba taký ten až do plaču idúci humor, ktorý bol prítomný vo fejtónoch a v druhej knihe - Klebetrománe. Je to zvážnením alebo témou, ktorá musí byť zbavená humoru ?

Určite nie, no humorné zveličenie, ktoré je badateľné vo fejtónoch alebo v Klebetrománe, určite vyplývalo z daných tém. Pre Dve čiarky nádeje som si zvolila žáner ženského románu a keďže som spracovávala dosť osobnú a z môjho pohľadu vážnu tému, nevedela som si predstaviť, ako by som ju podala humornou formou. Zarmucuje ma však, že v Jedoch si žiadny humor nenašiel, lebo si myslím, že sa mi doň trošku sarkazmu alebo irónie predsa len podarilo prepašovať.

Ako vnímate spätnú väzbu na Dve čiarky nádeje ?

Mám pocit, že to, čo som do tej knižky chcela dostať, teda naznačiť bolestnú alebo až hraničnú situáciu, ktorú žena prežíva v totálnom osamení, keď sa jej také niečo stane, to v knihe je a čitateľky mi to potvrdzujú.

Aké boli najčastejšie výhrady ?

Stretla som sa s ohlasmi, prečo románová hrdinka, ktorá stratí nenarodené dieťa, neprežíva túto traumu viac spolu s mužom a dcérou, že je veľmi zabalená do svojej bolesti. Vzhľadom na osobnú skúsenosť si myslím, že takéto skutočne hraničné situácia nás nakoniec privedú k tomu, že v najbolestivejších situáciách ostávame mimoriadne osamelí.

Predpokladám, že v rámci spätnej väzby ste dostali aj mnoho nápadov, ako sa dej mohol ďalej uberať.

Áno, ženské romány rezonujú v publiku aj týmto smerom. Je to podobná záležitosť, ako keď sa muži bavia o futbale a tvária sa, že všetci tomu rozumejú. Tak aj ženy sa rady porozprávajú o ženských románoch, kde sa im zdá, že poznajú daný svet natoľko dôverne, že by k tomu vedeli ešte niečo dodať. Je dobré, ak si ľudia domýšľajú, čo by tam mohlo byť. Faktom však ostáva, že Dve čiarky nádeje boli asi maximum, čo som k tej téme mohla a dokázala dať ja.

Čo ak niekoho príbeh vráti späť k oným bolestivým zážitkom, môže mu kniha ublížiť ?

Ak človek narazí na citlivú tému zo svojej minulosti a keď sa ho ešte nejakým spôsobom bolestne dotkne, znamená to, že ju nemá celkom spracovanú a niečo si musí doriešiť. V tom prípade to nie je negatívne, naopak, môže to byť očisťujúce.

Rozhodnutie priznať sa, že Dve čiarky nádeje sú autobiografickou knihou, asi nebolo jednoduché.

Veľmi dobre si pamätám, keď som o tom doma rozmýšľala a prežívala vnútornú dilemu. Ak som vo fejtónoch písala o nejakých podenkových domácich škriepkach, pričom som mala pocit, že toto treba dať pod pseudonym, tak pri téme Dvoch čiarok nádeje to už bolo naozaj vážne rozhodovanie, veď išlo o vysoko intímnu vec. Aj teraz, keď o tom rozprávam, nie je mi celkom jedno, že sa odkrývam až do takej miery. Napriek tomu som si zvolila cestu, že som to zverejnila a myslím si, že som urobila dobre.

Ako sa riešia takéto stavy, existujú poradne alebo niečo podobné ?

Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že som našla podporu v kruhu žien, ktorým sa tiež stala takáto nešťastná udalosť. Stretli sme na virtuálnom fóre, ktoré pretrvalo dodnes. Navzájom sme sa podporovali a snažili sme sa spoločnými silami preklenúť to najbolestivejšie obdobie. Čiže nič, čo by sa čo len ponášalo na nejakú inštitucionalizovanú pomoc. Veľký problém je aj v tom, že niektoré ženy túto skutočnosť taja, a to dokonca aj pred najbližšou rodinou. V prípade, že do nich neustále zapárajú rôznymi otázkami o deťoch, je to naozaj veľmi surové. V pár prípadoch, o ktorých viem, sa podarilo túto tému odtabuizovať. Ľudia sa porozprávali a prečistili sa tak rodinné vzťahy.

Aké obľúbené knihy by sa našli na vašej polici ?

Mňa tie knihy pomaly vytláčajú z bytu. Momentálne sa dosť venujem tarotu, takže mám o ňom doma porozkladané a otvorené na zemi rôzne publikácie. A tiež všakovaké lexikóny symbolov a rôzne príručky, ktoré sa týkajú tejto témy. Pokiaľ ide o prózu, teraz sa mi aj ťažko vymenúva, pretože keď niečo poviem, zabudnem spomenúť iné. Medzi mojich najobľúbenejších autorov však stabilne patria Erica Jongová, Henry Miller a Don De Lillo. ((4))

Naznačili ste, že ďalšia knižka by mohla byť o tarote. Je tarot šarlatánstvo alebo naopak niečo hlboké ?

Ja sa usmievam, lebo tak ako teraz obhajujem ženské romány, keď sa rozhodnem napísať knihu o tarote, budem zasa musieť obhajovať tarot. Myslím si, že táto explozívna kombinácia autorky ženských románov a šarlatánky prinesie ešte veľa otázok tohto typu. Je to asi tak, že nikto ťa nemôže prinútiť, aby si sa venoval tarotu a začal si vykladať tarotové karty alebo v nich hľadal nejaké posolstvá. Sú to obrázky a obrazy plné symbolov, a pokiaľ sa človek naučí tieto symboly čítať, vtedy v nich začne nachádzať nejaké zmysluplné posolstvá. Ale nie je to o predpovedaní budúcnosti, z môjho pohľadu určite nie. Tarot má oveľa väčšie možnosti, ako je jeho divinačná funkcia. Predpovedanie budúcnosti je to, čo je najviac viditeľné z rôznych reklám, z médií a všelijakých telefónnych liniek, ale je v ňom krajší potenciál ako ten, ktorý sa prezentuje navonok. V tarote sú ukryté archetypálne obrazy, je plný príbehov, je plný symbolov, je to zaujímavá kombinácia listov ako keby jednej knihy, ktorá môže byť vždy inak usporiadaná. Veľa spisovateľov sa inšpirovalo tarotom, našlo v ňom mnoho literárnych postáv. Pre mňa, ako pre človeka, ktorý sa venuje písaniu, je tarot pozoruhodný a inšpiratívny. Možno, keď sa mi podarí, by som ho v nejakej knihe predstavila práve z tohto uhla pohľadu.

Prečo neblogujete ?

Určite som nad tým rozmýšľala a zvažovala som to, no nejako som sa k tomu neprepracovala. Medzitým sa blogy tak rozrástli, že ja ich ani nestíham čítať - ani len články, ktoré ma zaujmú, si nestihnem prečítať! - takže kde by som ešte stíhala sama nejaký blog napĺňať. Nevylučujem, že si niekedy blog založím a blogovať budem, ale momentálne mi na to akosi neostáva čas a veci si píšem skôr do zásuvky. Samozrejme, zohráva v tom úlohu aj to, že len čo by som si otvorila blog, tak v diskusiách by do mňa v kuse rýpali, že aha, to je manželka riaditeľa a ona si tu bloguje a o tomto si tu píše a dobre sa jej to píše, keď to a to. Takže možno aj zo strachu, čo by sa na moju hlavu znieslo, si to zatiaľ nechávam iba ako prípadnú možnosť do budúcnosti.

Recenzia/kniha
Chýba (nám) radosť a skutoční chlapi

Ženský román síce nie je presne definovaným žánrom, ale nikto nepoprie, že je napriek tomu obdivuhodne obľúbeným čítaním.


U istej časti čitateliek zrejme zohrávajú ženské romány úlohu romanticko-milostného očakávania, ktoré supluje absenciu či nezvratnú minulosť príslušných aktivít a zážitkov v realite. Iná skupina čitateliek, naopak, potrebuje posiľňujúco-terapeutický monitoring vlastných „obyčajných“ životov: žiadni princovia na bielych koňoch, nijaké „diamonds forever“ - len potvrdenie monotónnej všednosti, ktorú tak dôverne pozná väčšina žien.

Stretnúť ženatého muža

Fulmekovej príbeh vyhovie druhej spomínanej cieľovej skupine. Ide o záznam žen­s­kých životov ticho a temne stravovaných jedmi bublajúcimi pod ich povrchmi, ktoré korodujú nezamýšľanou banalitou každodennosti a ktoré ubíjajú nechcené dôsledky.

Hlavná hrdinka Soňa uteká z malomesta do Bratislavy, stretáva tu lásku, presnejšie ženatého muža, otehotnie s ním, fatálne sa v dotyčnom zmýli i sklame a je nútená sa dočasne (no vzhľadom na finančné možnosti s desivou perspektívou trvalosti) navrátiť aj s dcérkou naspäť pod komplikovane „ochranné krídla“ zlovoľnej matky.

Tá, mimochodom, v príbehu vonkoncom nezohráva sekundárnu úlohu, práve naopak! Zatrpknutá Pavlína (v knihe neľútostne nazývaná ako „stará Durgová“) svojou „dobre mienenou“ starostlivosťou ničí dcérin život.

Tým viac, že slobodná Soňa - videná cez optiku sveta starej Durgovej - trpko a hanebne zlyhala a zničila tak posledné ambície matky z vlastného nenaplnenia, delegované na dospelú dcéru.

Niet sa čomu usmievať

Niet sa kam podieť pred nemožnosťou vyriešiť vzájomnú situáciu, niet životnej radosti, niet mužov, ktorí z lásky k ženám hory prenášajú, niet dúfajúcich a šťastných žien. Asi všetko uvádzané ostalo v rámcoch a ilúziách klasickej literatúry. Namiesto toho sledujeme len nočné mory výčitiek a ľútostivých výlevov, vyratúvanie obetovaného a plazivú všadeprítomnosť konštatovania, že „život sa nikdy nemení tak veľmi a tak rýchlo ako sa nám zdá“ (str. 48).

Najnovší román Denisy Fulmekovej o bezmocnom, banálnom ženskom údele ako­by zámerne plynul bez hu­moru, v jednom rytme, v jednej tónine. Napokon - usmievať sa niet čomu: osudové zvra­ty prinášajú pramálo vzru­šivého chvenia či vášní. Minimalistické vyznenie (života, nie literatúry) môže byť len rezignáciou z niekdajších idealistických snov o budúcnosti, v ktorých naša súčasná osamelosť bola len veľmi nepravdepodobnou budúcnosťou.

Denisa Fulmeková: Jedy

Ikar, 2008.

Sylvia Porubänová (autorka je sociologička)
Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Poznáte najbohatšie firmy sveta? Podiel v nich majú aj Slováci
  2. Dokážu benzínové fukáre odolať výzve akumulátorových?
  3. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  4. Príjem vs. dôchodok. Realita, na ktorú sa treba pripraviť
  5. 1,6 milióna stavených na Trumpa! Kto bude mať pravdu?
  6. Koronakríza: Pomoc našej banky počas pandémie ocenili vo svete
  7. Magazín SME Ženy už v predaji
  8. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  9. UNIQA preberá dôchodkové fondy AXA, pre klientov sa nič nemení
  10. Pandémia urýchlila štart online duálneho vzdelávania
  1. 1,6 milióna stavených na Trumpa! Kto bude mať pravdu?
  2. O prenájom auta majú čoraz väčší záujem aj malé firmy. Ušetria
  3. Koronakríza: Pomoc našej banky počas pandémie ocenili vo svete
  4. Magazín SME Ženy už v predaji
  5. SPS ukončí rok miliónovými investíciami
  6. Dokážu benzínové fukáre odolať výzve akumulátorových?
  7. Trh s elektromobilmi stagnuje. Kríza by mu mohla pomôcť
  8. Fakulta drží tempo so súčasnými i budúcimi trendmi
  9. Poznáte najbohatšie firmy sveta? Podiel v nich majú aj Slováci
  10. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 36 707
  2. Aplikáciu tohto Slováka používajú v 150 krajinách. Ako začínal? 24 864
  3. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej 17 574
  4. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 17 111
  5. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 16 744
  6. Príjem vs. dôchodok. Realita, na ktorú sa treba pripraviť 16 330
  7. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi? 12 727
  8. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi 12 465
  9. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 259
  10. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 11 109
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu