Noví členovia Európskej únie majú pozitívny podiel na zmene postoja k Blízkemu východu.
Pracovali ste v Mossade dlhých 40 rokov. Ako sa počas nich zmenil? Prinieslo rozšírenie internetu a ďalších moderných technológií tajným službám podobnú revolúciu ako napríklad novinárom?
„Spravodajské služby prešli rovnako revolučným vývojom ako celá spoločnosť. Dopad informačných technológií je, samozrejme, obrovský. Predovšetkým ide o kvantitu informácií, každý rok je ich objem štyrikrát alebo desaťkrát väčší. Vzniká tak problém, ako tieto informácie triediť a vyberať z nich to dôležité. To je nová výzva pre ľudí, aj pre moderné technológie. Stávame sa globálnou dedinou v ekonomike, spoločnosti, zdrojoch energie a samozrejme aj v spravodajských službách. Po celom svete sa rýchlo zmenšujú vzdialenosti a to, čo sa stane v jednom kúte sveta, môže rýchlo ovplyvniť dianie kdekoľvek inde. Vnímať informácie pohľadom jednej alebo dvoch krajín nestačí.“
Ako vidíte šance súčasného mierového procesu vo chvíli, keď palestínsky prezident Mahmúd Abbás nemá pod kontrolou pásmo Gazy a izraelský premiér Ehud Olmert vedie len slabú koalíciu?
„Nemali by ste tých dvoch porovnávať. Olmert síce vedie slabú koalíciu, musíme však priznať, že má väčšinu v parlamente. Keď bol premiérom Jicchak Rabin, ten pretlačil zmluvu s Palestínčanmi a mal v parlamente väčšinu jedného poslanca. Jeho slabosť nie je to isté, čo slabosť Abbása. Izrael je totiž moderná krajina s organizovaným systémom vlády, ktorá kontroluje celé svoje územie.
Abbás nekontroluje ani celé územie, ani politický systém. Ten bol zničený. Po tom, čo Hamas vyhral voľby, boli urobené kroky, aby výsledok volieb nebol legitímny. Väčšina z členov palestínskeho parlamentu je vo väzení a parlament sa nemôže schádzať. Veľa poslancov je v pásme Gazy, odkiaľ nemôžu prísť, a vláda tak reálne nefunguje. Problém Abbása spočíva v inom. Až doteraz nám Palestínčania nedokázali, že sú schopní účinný systém vytvoriť. Preto som čiastočne pesimistický.“
Izraelskej vláde ste odporučili, aby rokovala s Hamasom. Ozývali sa hlasy, že Hamas o prímerie stojí a že posledná eskalácia násilia z jeho strany bola len akousi výzvou na prímerie...
„V tomto sa s izraelskou vládou nezhodujem. Pritom s Hamasom v žiadnom prípade nesúhlasím, sú to krutí extrémisti, ktorí si mier s Izraelom neželajú. Dokonca ani neuznávajú naše právo na existenciu. Tí, ktorí chcú rokovať s Palestínčanmi, ako premiér Olmert, však už nehovoria, že keď dosiahneme dohodu, budeme ju uskutočňovať. Hovoria, že sa dohodneme, a dúfajme, že niekedy v budúcnosti sa dohoda naplní. Čo to znamená? Že nie sme ešte v situácii, keď by sme mohli hovoriť o riešení konfliktu. Potrebujeme preto teraz rokovať s ľuďmi, ktorí naozaj kontrolujú dané územie. A to je Hamas. Napriek všetkému, čo som pred chvíľou povedal, sú v Hamase ľudia, ktorí sú veľmi dôveryhodní v tom, že dodržia slovo. V tejto situácii by sme sa mali snažiť dosiahnuť rovnaké prímerie, aké sme mali s arabskými štátmi po roku 1948. V roku 1949, keď sme podpísali prímerie, Palestínci tiež Izrael neuznávali. Prečo teraz tak potrebujeme uznanie našej existencie? Skôr potrebujeme dve veci: aby sme rešpektovali predchádzajúce dohody a aby zabránili násiliu. Verím, že také prímerie by poslúžilo obom stranám.“
Palestínski analytici hovoria, že politici Hamasu akcie ozbrojeného krídla fakticky nekontrolujú. Je potom užitočné trestať ich a robiť politiku cielenej likvidácie?
„Na túto taktickú otázku nechcem odpovedať. Pokiaľ bude ozbrojený konflikt pokračovať, budú všetky osoby, ktoré majú vplyv na jeho priebeh, súčasťou konfliktu. Izrael navyše vždy útočí na bojové ciele, i keď sú pritom niekedy zabití aj iní. Hamas má inú stratégiu, úmyselne zasahujú proti civilistom.“
Myslíte si, že izraelská verejnosť je pripravená na ústupky? Pred tromi rokmi bol problém s odsunom len ôsmich tisícok osadníkov z Gazy, panovala napätá situácia a spoločnosť to rozdelilo.
„Ako som už povedal, pán Olmert je schopný získať väčšinu v parlamente. To však nebude stačiť, bude musieť dosiahnuť politický konsenzus a tvrdo pracovať, aby presvedčil ľudí, že urobil správnu vec, ktorú prijme väčšina obyvateľov. Myslím, že v jednostrannom stiahnutí z Gazy bola urobená veľká chyba, vláda nevenovala dostatočnú pozornosť dosiahnutiu národného konsenzu. Náboženské strany boli proti a vytvorili široké hnutie proti odsunu. To sa už nebude opakovať, pokiaľ premiér začne už teraz presviedčať obyvateľstvo o tom, čo sa musí urobiť.“
Poďme hovoriť o Iráne. Nedávno ste vyhlásili, že iránsky režim nepredstavuje pre Izrael existenčnú hrozbu. Väčšina izraelských politikov tvrdí pravý opak. Ako sa teda vysporiadať s prezidentom Ahmadínežádom?
„Po prvé: existencia Izraela je daná a je nemožné Izrael zničiť. Je nezničiteľný z niekoľkých dôvodov, ktoré nebudem rozvádzať. Po druhé: Irán je hrozba, a to veľmi vážna. Slovo existenčná je však nesprávne používané. Minister obrany Ehud Barak pred pár týždňami povedal, že by sme pri popise hrozieb nemali používať apokalyptické termíny. V otázke Iránu by sme si mali zachovať chladnú hlavu, Iránci sú už pod tlakom, tento týždeň prešla v OSN ďalšia várka sankcií, hlasovalo pre ne aj Rusko a Čína. To Irán nemôže ignorovať a tí rozumní už chápu, že majú veľký problém. Až toto pochopíme, mali by sme robiť dve veci: snažiť sa o to, aby celý svet robil Iráncom čo najväčšie problémy a mali by sme ich dotlačiť k vážnemu dialógu o budúcnosti.“
V minulosti ste pôsobili vo Washingtone aj v Bruseli. Európska únia je obvykle k Izraelu kritickejšia než Spojené štáty. Cítite v jej postoji nejakú zmenu od rozšírenia smerom na východ v roku 2004?
„Myslím si, že sa pozícia únie zmenila a nové krajiny na tom mali nepochybne pozitívny podiel. Keď som bol veľvyslancom v Bruseli v rokoch 1996 až 1998, každý mesiac vydávala Rada ministrov vyhlásenia o Blízkom východe. Neuveriteľné, mesiac po mesiaci. Súčasťou mojej práce bolo s nimi pracovať. Vedel som pritom, že nemajú žiadnu hodnotu, boli to len vyhlásenia pre vyhlásenia. Dnes je pozícia únie oveľa vyváženejšia a únia je aj lepšie vybavená na to, aby sa týmto problémom zaoberala. Čelí už aj rastúcej moslimskej populácii vo svojom vnútri a vďaka tomu lepšie chápe blízkovýchodný konflikt.“
Bushova administratíva sa o blízkovýchodný konflikt dlho nestarala, teraz sa ho snaží vyriešiť na poslednú chvíľu. Myslíte si, že nové vedenie bude aktívnejšie?
„Neviem, pretože netuším, kto bude v Bielom dome. Ale keď Izrael v minulosti začal mierové rokovania, Spojené štáty sa na nich nezúčastňovali, dokonca o nich ani nevedeli. Keď prišiel egyptský prezident Sadat do Jeruzalema, USA o tom dopredu nevedeli. Až keď sa to zverejnilo, podporili detailné mierové rokovania, ktoré sa skončili podpísaním mieru vo Washingtone. Nech už Američania urobia čokoľvek, nemôžu nahradiť nás, ani našich protivníkov, či sú to Sýrčania, alebo Palestínčania. Prielom môže priniesť len uzatvorené rokovanie partnerov konfliktu. Tretí partner môže len pracovať na detailoch, keď k prielomu dôjde.“
Autor: Milan Rokos, Lidové noviny
