hodou dozvedel z novín počas svojho vynúteného pobytu v Hamburgu, kam ho v roku 1924, po stroskotaní jeho lode vyhostili americké úrady.
Tu sa začína odvíjať dej knihy Edvarda Valentu a Bedřicha Golombeka Trampoty eskymáckého náčelníka v Evropě (jej druhé vydanie vyšlo v roku 1971 ako nepredajná členská prémia v Odeone v náklade 200-tisíc).
Utrmácaný Amundsón
Samozrejme, to je ten Amundsón, ako mu Welzl hovoril svojou zlou češtinou. Poznal dobre toho chlapíka, čo sa vtedy doplavil až tam, kde sa rieka Mackenzie vlieva do Severného ľadového mora. Welzl, v tom čase rešpektovaný veľký pán so svorkou psov a desiatkami oddaných Eskimákov, ukazoval utrmácanému Nórovi, nakupujúcemu zásoby pre svoju veľkolepú výpravu, smer cesty.
A dnes? Ako sa tie osudy menia, smutne dumal Welzl v nedobrovoľnom hamburskom domove, Amundsón je bezmála prvý na svete, a on, bývalý eskimácky náčelník, takmer posledný. Uznával, že slávny Nór sa dostal asi ďalej než on, ktorý dosiahol iba 86. stupeň severnej zemepisnej šírky, ale ten Amundsón to robil rýchlo-rýchlo, len aby už bol späť doma, kým Welzl bol doma práve tam.
Tam, na Novosibírskych ostrovoch, kde sa usadil po dlhoročnom dobrodružnom putovaní pevninou i svetovými moriami, žil tri desiatky rokov a Eskimáci si ho zvolili za svojho náčelníka i najvyššieho sudcu. Volali ho Moojok Ojaak, čo značí pojedač medveďov, a nemenej drsnú prezývku - Arctic Bismarck - mu dali aj polárnici. A teraz musí trčať v Hamburgu.
Podozrievaný Karel Čapek
Keďže starnúci dobrodruh sa nevzdával túžby vrátiť sa na sever a na to nevyhnutne potreboval dosť peňazí, osvietila ho idea zúročiť svoje neuveriteľné zážitky. Na základe jeho listov českému spisovateľovi a novinárovi Rudolfovi Těsnohlídkovi najskôr vyšla kniha Eskymo Welzl, ďalšie podľa jeho rozprávania literárne spracovali predovšetkým už spomínaní Valenta a Golombek.
Mnohí nadšenci na základe toho dokonca zaraďujú Welzla medzi spisovateľov a jeho 'pábitelské' schopnosti porovnávajú s Hrabalom či Haškom, no dosť bolo aj čitateľov i polárnych bádateľov, ktorí pochybovali vôbec o jeho existencii. Časť z nich považuje všetko za kolosálny žart Karla Čapka, ktorý bol autorom predslovu k jednej z welzlovských kníh a svoj diel neistoty pridali oveľa neskôr aj cimrmanovci, ktorým mal Eskymo poslúžiť ako inšpirácia na divadelnú hru.
Keď sa však práve fiktívny Cimrman nedávno ocitol v historickom rebríčku najslávnejších Čechov a na jedinečného severského hrdinu sa zasa raz zabudlo, welzlovci posmutneli. Teraz len ticho dúfajú, že ak raz bude anketa o najslávnejšieho Eskimáka, čestný občan moravského Zábřehu Jan Welzl v nej bude určite triumfovať.
