Keď sa s ním stretnete, väčšinou neviete, čo sa ho máte vlastne spýtať. O všetkom už rozprával, nič netají a hlavne nič na svojom živote nemení. Navyše vás ešte zneistí svojím pokojným a džentlmenským vystupovaním. Po chvíli sa upokojíte a do konca života si želáte, aby bolo takých mužov viac. Herec, moderátor, hudobník a takpovediac aj redaktor - multifunkčný Marek Eben.

Keď poviete na Slovensku Marek Eben, väčšine ľudí napadnú tri charakteristiky - Váleček, Plovárna a prejav džentlmena starej školy. Ako vnímate takéto škatuľky?

Neprekážajú mi. Každý je svojím spôsobom zaškatuľkovaný. Možno mi to aj lichotí, pretože škatuľka znamená, že vás ľudia zaregistrovali. Všimli si, že niečo robíte a robíte toho dosť. Boli časy, keď sme mali inscenácie, a nebolo ich veľa. Urobili ste jednu a všetci o vás vedeli. Mali sme tu dva programy, a tak ľudia pozerali len tie dva programy. Nebolo ťažké ostať v povedomí verejnosti. Teraz je programov, filmov a seriálov nepomerne viac, pomaly už ani neviete, čo za ľudia tam vystupujú a hrajú. Urobíte jeden seriál a o chvíľu nikto nevie, kto ste.

Pracujete a vystupujete pomerne veľa. Viete si ešte povedať stop?

To len tak vyzerá, ja beriem sotva tridsať percent z toho, čo prichádza. Diár sa mi však plní s veľkým predstihom. Takže keď niekto zavolá včas, poviem si, že áno, toto môžem zobrať, veď v danom období mám ešte čas. No postupom času a pribúdaním práce si často hovorím, že toto som rozhodne nemal brať. Že som na toto obdobie nemal brať extra prácu, lebo mám oveľa viac inej, dôležitejšej. Je to ako v hereckej profesii. Rovnako dôležitý je talent na samotné hranie, ako talent na rozhodnutie, ktorú rolu vziať a ktorú nie.

Ktorú zákazku by ste nevzali za žiadne peniaze?

Teraz si to neviem predstaviť. (Smiech.) Peniaze nie sú až také podstatné. Je to jeden z dôležitých faktorov, ale nie najdôležitejší. V tejto profesii väčšinou platí, že dobre platené ponuky majú ako tovar v obchodoch svoju daň z pridanej hodnoty - pridanú hodnotu „vopruzu". Najdrahšie na tom celom je, že vám vlastne chýba umelecké vyžitie. A to je pre mňa asi dôležitejšie než celý honorár. Úlohy a ponuky, ktoré vám idú zo srdca alebo ktoré vás tešia, bývajú platené zle. Poviem vám príklad. Desať rokov som hral vo Viole, kde sme boli na javisku ja, ako jediný herec, a dvaja muzikanti. Každý rok mi zvyšovali honorár, takže po desiatich rokoch som konečne za jedno predstavenie dostal tisícštyristo korún. Začínal som však na štyroch stovkách.(Smiech.) To, čo naozaj chcete robiť, čo vás umelecky napĺňa, vás neuživí.

Nie je pre vás ponižujúce byť človekom, ktorý má vyplniť čas medzi hlavným jedlom a dezertom na firemných večierkoch?

Musíte si to dobre naplánovať, to vás naučí život. Musíte vedieť, kde to bude, či to bude na sedenie, alebo na státie, kedy otvárate raut. Keď už si ma usporiadateľ vyberie, a nie je to lacné, hostia by mali dostať to, za čo ma zaplatili. Chcete ich pobaviť, niečo im povedať a na to musíte mať podmienky. Inak vo vás ostane pocit úplnej handry a to je cesta do pekla. Zažil som však firemné večierky, kde boli pozvaní hudobníci ako Eva Urbanová, Pavel Šporcl alebo Míša Majský. Malo to formu koncertu vážnej hudby, po ktorom nasledovala večera. Nehovoriac o tom, že keď sa pozrieme do histórie - keby nebolo „firemných" večierkov, nemali by sme množstvo skvostov klasickej hudby. Tí klasici, z ktorých dnes žijeme, skladali na objednávku pre grófov alebo arcibiskupov. Hrali pri večeri, pred lovom, počas lovu. A to v oveľa potupnejších podmienkach, ako máme my. Len zopár sa ich vypracovalo vyššie - ako napríklad Händel, ktorý mal výsadné postavenie pri dvore. Ale aj ten, keď sa chcel zapáčiť novému kráľovi Jurajovi I., robil potupné veci. Keď sa kráľ šiel plaviť po Temži, Händel si najal ešte jednu loď, skomponoval kvôli tomu skladbu, plavil sa pri kráľovej lodi a hral mu ju. Na vlastné náklady. A táto takpovediac superkomerčná vec sa dnes volá Vodná hudba a je to jeden z pilierov klasiky.

Dokázali ste vôbec niekedy z divadla vyžiť?

Vždy to bolo ťažké, či už za socializmu, alebo teraz. Keď som po škole nastupoval do divadla v Karlových Varoch, dostal som plat tisícdvesto hrubého. Nemal som ani na autobus do Prahy, tak som chodil stopom. Herectvo je z pohľadu zárobku jedno z najhoršie platených zamestnaní.

Je to preto, že si divadlá na seba nevedia zarobiť? Respektíve, ako je to s návštevnosťou divadiel v Česku?

Divadlo je drahá vec. Aj keď diváci chodia - a myslím si, že to s návštevnosťou vôbec nie je zlé - tak na predstavenie musíte vyrobiť dekorácie, dať zložiť hudbu a keď tam hrá pätnásť ľudí, tiež to niečo stojí. Myslím, že takmer nikde na svete nie je toľko divadiel vzhľadom na počet obyvateľov ako tu. Herci to však zvykli brať ako určitý druh posadnutosti a tiež umeleckej hygieny. Kontakt s divákom je veľmi zdravý, to je niečo, čo vám televízia ani film neposkytnú. Každý už vopred počíta s tým, že divadlo sa robí pre radosť a umelecké uspokojenie, a na tento luxus si musíte zarobiť niekde inde.

Prejavilo sa nejako rozdelenie Československa v divadelnej brandži?

Myslím, že naše vzájomné vzťahy sa skôr utužili. S Ypsilonkou jazdíme na Slovensko a ľudia sú stále nadšení, a rovnaké to je, keď príde slovenské divadlo do Česka. Som dosť pyšný na to, akým kultivovaným spôsobom sa republika dokázala rozdeliť. A to som bol veľký federalista a delenia mi bolo ľúto. Hovoril som si, aj tak sme malí a ešte sa máme deliť. Keď však vidím vašich politikov a našich politikov, tak sa obávam, že keby sme ostali spolu, bol by to zdroj večných konfliktov.

Slovenskí herci sú často obsadzovaní do českých hier a filmov. Nevnímate ich ako nežiaducu konkurenciu?

S ničím takým som sa nestretol. Nedelíme sa na slovenských a českých hercov. Berieme sa ako ľudia, ako kolegovia. Keď stojíte na javisku alebo pred kamerou, jediné, čo chcete, je kvalitný partner. A je vám jedno, či je to Chorvát, alebo Slovák. Navyše, slovenskí herci sú naozaj kvalitní a pre českých hercov je potešením s nimi hrať. Je tu dosť práce, tak prečo sa nepodeliť?

Ako moderátor vystupujete veľmi slušne a džentlmensky. Aj ako hercovi vám ponúkajú len dobré a slušné roly?

Celkom často. Keď mi však ponúknu „zlý typ", zahrám si ho s radosťou. Hral som napríklad príšerného suseda, pričom som mal príležitosť povedať množstvo vulgárnych výrazov. Bolo to báječné, akurát že publikum bolo vydesené, lebo odo mňa na to nie je zvyknuté.

Cítite sa v takej úlohe príjemne?

Samozrejme. Záporné postavy sa vždy hrajú lepšie než kladné. Sú šťavnatejšie a farebnejšie. Vôbec nie je pôžitkom hrať „klaďasa".

Máte vysnívanú zlú rolu?

Ani nie. Ja totiž vôbec nemám rolu, po ktorej by som túžil.

Chcete si ešte niečo dokázať?

Také veci som nikdy príliš neriešil. Skôr sa snažím urobiť úlohy, ktoré predo mnou stoja, ako najlepšie viem. Ale vlastne, chcel by som dokázať zahrať karlovarské golfové ihrisko pod 80 úderov. To sa mi už však asi nepodarí.

Všetky vaše projekty, Plovárna či angažmán v Ypsilonke, sa vyznačujú dlhotrvácnosťou. Nemáte rád zmeny?

Som dosť konzervatívny, nie som veľkým priaznivcom zmien. Keď už raz s niečím začnem, tak v tom trčím dlho. Už roky mám rovnakú značku auta, dvadsaťpäť rokov mám rovnakú značku manželky. Nerád prestavujem veci v byte, nerád mením muzikantov v kapele. Niektorí chlapci sú so mnou azda už dvadsať rokov. Keď zistím, že niečo je dobré a funguje to, tak posledné, čo by som chcel, je zmena. Toto obdobie je posadnuté zmenou. Napríklad v televízii - všetko sa musí meniť, noví ľudia, nové projekty. Ale to je len český prvok. Pamätám si, že svojho času Česká televízia zvažovala, ako inovovať Videostop (populárna česká televízna súťaž, pozn. red.) a pritom v tom čase bol jej moderátor Honza Rosák stropom popularity. Vyhrával jedno TýTý za druhým. A v televízii prišli s myšlienkou, že najlepšie by bolo vymeniť moderátora. Čo je úplne absurdné. Larry King, ak sa nepletiem, robí svoju reláciu v rovnakých trakoch a s rovnakým hrnčekom na stole azda už dvadsať rokov a podpísal zmluvu na ďalších desať. Keď to robí dobre a stále to funguje, prečo to meniť? To je americký pohľad na vec. Český pohľad na vec by bol - už ho bolo dosť. Vymeňme ho.

Máte stále dosť inšpirácie?

Je to ťažké, keď moderujete napríklad otvorenie a zakončenie filmového festivalu v Karlových Varoch. Publikum sa nemení, už dvanásť rokov tam vídam rovnakých ľudí a nemení sa ani téma - film. Nuž a teraz vymýšľajte niečo nové... Najhoršie je, že tie večery sú dva, takže tento rok to bude už dvadsiata piata variácia na tému film. Niečo iné je Plovárna, pretože v nej tému prináša hosť. Raz sa bavíte o barokovom čembale, inokedy o bluegrasse v Amerike alebo o genetickom inžinierstve.

Podľa čoho si vyberáte ľudí do Plovárny?

Občas mi niekto niekoho odporučí a občas sa nám stanú naozaj krásne príhody. Raz nám zavolala nejaká pani s tým, že má pre nás hosťa. A ja sa pýtam, kto to je? A ona na to Jean-Paul Gaultier. Úžasné, nie? Mnohokrát sa stane, že sám hosť má záujem byť v médiách a práve u nás. Samozrejme, snažím sa byť v obraze, aby som vedel, kto zaujímavý v najbližšom čase príde do Česka, aby som ho mohol osloviť.

Preferujete skôr neopozerané tváre alebo známe osobnosti?

Musí to byť pol na pol. Často to však býva tak, že tí, ktorých verejnosť vôbec nepozná, bývajú najúspešnejší ľudia vôbec. Oveľa úspešnejší než etablovaný herec. Keď sa vám podarí nájsť niekoho, koho ľudia nepoznajú, ale niečo naozaj dokázal, prejaví sa to na ohlasoch oveľa viac ako v prípade herca, ktorý už urobil desiatky rozhovorov a pozná ho každý.

Na koho najradšej spomínate?

Veľmi rád spomínam na ľudí, ktorí tu už nie sú. Ako bola napríklad pani Luisa Abrahms, neuveriteľne vtipná 94-ročná golfistka - túto Plovárnu sme opakovali asi trikrát na početné žiadosti divákov. Spomínam tiež na Josefa Jíru, Svatopluka Beneša... Celý rad ľudí, ktorí tu dnes nie sú, a teší ma, že sme ich mohli aspoň takto zachytiť.

Na Plovárne prekvapujete slušnou znalosťou angličtiny. Vy nepatríte ku generácii, ktorá mala angličtinu v škole povinnú. Kde ste sa ju tak dobre naučili?

No práve v škole. (Smiech.) Na základnú školu som totiž chodil práve v uvoľnených rokoch 1967 - 1968. Ako výraz pokroku sa na našej škole začala vyučovať aj angličtina. Veľmi veľa som sa naučil aj na pesničkách, zaujímalo ma, o čom sú texty, tak som si ich prekladal. Navyše, po revolúcii sme začali s manželkou chodiť do Ameriky. Strávili sme tam deväť prázdnin, keďže z hľadiska bezbariérovosti je to ideálna krajina. Ak niekto chce ísť na dovolenku s vozíčkarom, je to najlepšie riešenie. Máme tam známych, takže sa to dalo aj finančne utiahnuť. Žili sme v anglickom prostredí, pozerali sme americké programy, môžete si tam pustiť film v angličtine a zároveň si môžete zapnúť titulky pre hluchých.

Rozhovory radšej poskytujete alebo robíte?

Jasné, že poskytujem. Nemusím sa tak veľmi sústrediť, necítim zodpovednosť za výsledok a za hosťa, je to skvelé. (Smiech.)

Nedávno ste oslavovali päťdesiatku. Bilancovali ste?

Ani veľmi nie. Som veľmi vďačný, že som sa toho dožil v zdraví a nič mi nechýba. Nemám sa na čo sťažovať. Sme vlastne s Markétou veľmi šťastní.

Vy ste mimoriadne úspešný, ona však musela s kariérou skončiť. Dokážete si ten úspech aj napriek tomu užiť, nie je vám to ľúto?

Takto to priniesol život. Je mi to skôr ľúto najmä pre jej talent. Markéta je naozaj geniálna herečka a ťažko by som hľadal v jej generácii niekoho ako ona. Je však veľmi silná osobnosť a vôbec to nechápe ako tragédiu. Vôbec sa neľutuje, ani keď pozerá staré filmy.

Ženy zvyknú byť v takýchto situáciách silnejšie ako muži.

Keby som bol ja na jej mieste, určite by som to nezvládol. Spôsob, akým to ona vie spracovať, je mimoriadny. Poznám množstvo párov, ktoré sú rovnakým spôsobom zmiešané, ktoré majú rovnaký problém ako my. A veľakrát som videl, ako partner s hendikepom dokáže urobiť druhému zo života peklo. Prístup svojej ženy som si uvedomil pred pár rokmi, 16. februára. Vtedy som jej povedal: Dnes je to šestnásť rokov, čo som ťa odviezol do nemocnice. A ona sa na mňa absolútne vyrovnane pozrela a povedala: No vidíš. Šestnásť rokov života navyše.

Odkiaľ beriete ten životný pokoj, ktorý z vás vychádza?

Naozaj neviem, asi ma tak rodičia urobili. Čo si pamätám, som stále rovnaký. Alebo mi to aspoň tak pripadá. Občas si síce v kúpeľni pripadám iný, taký väčší, ale to potom držím diétu. (Smiech.)

Ľudia sa takímito vyrovnanými väčšinou stávajú, keď niečomu naozaj silno uveria - buď v náboženstvo, filozofiu, alebo v seba. V čo veríte vy?

V seba určite nie, to by veľmi spoľahlivé nebolo. Keď chcete niečo naozaj spoľahlivé, tak odporúčam Boha. To je jediné, o čo sa môže človek v týchto bláznivých časoch oprieť.