Valéria Oláriková z domu odišla pred desiatimi rokmi. Odvtedy ako by sa bola pod ňou zľahla zem. Matka dvoch detí sa vybrala na nákup. Naposledy ju videli, ako si sadá do autobusu.
Za posledných desať mesiacov v Banskobystrickom kraji pátrali po 973 nezvestných osobách. Po 48 sa nepodarilo nájsť stopy. Odišli z domu a ich rodiny nevedia, kde sú. Nie sú trestne stíhané. Ich vo väčšine prípadov nevysvetliteľný odchod nahlasujú príbuzní.
Z domu odišiel na bicykli
Ladislav Rimóci je nezvestný od 1. apríla 2003. Sedemdesiatročný muž odišiel z domu okolo jednej popoludní. Sadol si na bicykel a šiel vybavovať traktor, s ktorým by pooral záhradu. Doma ho čakali s obedom. Nevrátil sa. O dva dni nahlásil jeho syn Gabriel nezvestnosť otca na polícii. Okolie Veľkej Čalomije, obce v okrese Veľký Krtíš, prehľadala polícia veľa ráz. Nič nenašli. „Manžel nechodil do krčmy. Nemal nepriateľov. Nikdy predtým z domu neodišiel. Ak by bol živý, určite by sa ozval,“ hovorí jeho manželka Alžbeta Rimóciová.
„Veľa ráz som doslova s kamarátmi prehľadal chotár. Nikde som nič nenašiel. Ani telo, ani kostru,“ hovorí manžel nezvestnej Valérie. Aj v tomto prípade je malá pravdepodobnosť, že Valéria žije. V čase zmiznutia mala štyridsať rokov. Jej synovia deväť a pätnásť.
Dcéra moja, ozvi sa nám
„Keby som mal dosť peňazí, vycestoval by som do Španielska a hľadal svoju dcéru na vlastnú päsť,“ hovorí Ľubomír Ľupták z Boľkoviec. Už štvrtý rok je nezvestná jeho dvadsaťpäťročná dcéra Janka.
„Naposledy mi telefonovala 29. marca. Z domu odišla sedemnásteho marca. Už rok predtým pracovala v Španielsku. Robila čašníčku. Keď mi povedala, že sa tam chystá opäť, prehováral som ju. Mala malú dcérku. Veľmi som chcel, aby ostala doma, že už nejako vyžijeme. Neposlúchla ma. O vnučku sa starajú starí rodičia v Lovinobani,“ hovorí nešťastný otec. Nechce myslieť na to najhoršie. „Bojím sa o ňu. Možno ju niekde držia násilím,“ tvrdí.
Neverí, že keby niekde žila na slobode, že sa neozve domov. „Mala rada svoje dieťa, svojich bratov, rodinu. Vedela by, že ak sa nám neozve, budeme sa trápiť,“ dodá otec nezvestnej mladej ženy.
Marián bol zrejme bielym koňom
Biely kôň. Nastrčená figúrka, cez ktorú niekto zo zákulisia realizuje svoje aktivity. Samozrejme, také, ktoré nie sú v súlade so zákonom. Ten, kto riadi bieleho koňa, preto nechce vystupovať pod svojím menom. Pred desiatimi a viac rokmi takýchto bielych koňov bolo na Slovensku veľa. Mali pocit, že prídu k veľkým peniazom. Po skončení „transakcie“ sa stali nepohodlnými a mnohí sú mŕtvi.
Pravdepodobne takýmto bielym koňom bol aj Marian Ignác z Veľkého Krtíša.
„Môj brat bol chudák. Nemal ani kde bývať. Rád si zahral na automatoch. Možno preto ho oslovili tí ľudia. Zo začiatku mu imponovalo, že mu dali peniaze. Mal desaťtisíc vo vrecku a nemyslel na to, ako to dopadne. Prišli po neho autom. Doniesli mu oblek a niekam s nimi šiel. Deň predtým, ako zmizol, prišiel ku mne. Hovoril mi, že má ísť po desať miliónov a jemu z toho tiež vyjde slušný balík. Povedal, že viac mi nemôže povedať. Bál sa tých ľudí,“ tvrdí sestra nezvestného muža. Zmizol 27. apríla 1997.
Po dvadsiatich rokoch pátranie končí
Polícia v Lučenci pátra po trinástich osobách. Ide o medzinárodné pátranie. Po dvadsiatich rokoch od nahlásenia nezvestnosti sa pátranie odvolá.
Štatistiky potvrdzujú, že ak sa nezvestného nepodarí vypátrať v prvých mesiacoch, pátranie väčšinou končí neúspechom. Samozrejme, sú aj výnimky. Svedčí o tom napríklad prípad dievčiny, ktorá odišla z domu v novembri v roku 1997. Zmiznutie nahlásila jej matka. Po piatich rokoch sa dievča ozvalo matke zo Španielska, kde ju donútili k prostitúcii. Šiesteho septembra 2002 sa 21-ročná po rokoch utrpenia vrátila domov.
Pre príbuzných je najhoršia neistota. „Mesiace som bol psychicky na dne. Každý deň som čakal, že sa otvoria dvere a zjaví sa v nich dcéra. No postupne si váš mozog na to trápenie zvykne a ako keby otupel,“ tvrdí Ľubomír Ľupták, otec nezvestnej dcéry.
Keby som mal dosť peňazí, vycestoval by som do Španielska a hľadal svoju dcéru na vlastnú päsť.
Ľubomír Ľupták z Boľkoviec.
