Ak sa chystáte na europrojekty (euromilióny), ponúkam pohľad na realitu od dobre informovaného implementátora - nenapraviteľného optimistu.
Najviac ma vytáča ustavičné reklamovanie europrojektov. Mám pocit, že na to sa minie viac peňazí ako na samotné projekty. Nezainteresovaní sú potom zmagorení a žijú v naivnej predstave, že stačí nastaviť ruku a EÚ nasype peniaze. A tí zainteresovaní – potenciálni žiadatelia – vedia o výzve dávno predtým, než ju vyvesia. Veď Slovensko je stále jedna veľká rodina.
Staré časy
Niekedy to bolo jednoduchšie. Písať projekty vedel málokto. Bolo potrebné sa naučiť projektový jazyk. Nebudete veriť, ale boli to časy, keď projekt prešiel bez lobingu. Moje prvé myšlienky boli: Prečo nám niekto dáva peniaze len tak? Odkiaľ tie peniaze sú? My ich istoiste nedostaneme! Zbytočne písať projekt... Dajte peniaze, my už vieme, kde a na čo ich minúť...
Dnes sa na tom už len smejem (prešli sme tým asi všetci). Prvý veľký projekt sme pred ôsmimi rokmi pripravovali celý mesiac a konzultovali azda s každým, kto vedel vysloviť aspoň jeden eurointernacionalizmus.
Celú noc sme ho kompletizovali a tisíckrát všetko znova a znova kontrolovali. Časť musela byť v anglickom jazyku a k tomu logická matica, ktorej dodnes nerozumiem. Celé dopoludnie sme kopírovali, skladali, viazali, až to bolo konečne zbalené... Traja sme ten balík niesli na poštu. Ako keby jeden druhému neveril, či to naozaj odošle.
Vymysli si tlačivo
Ubehli týždne, mesiace... až raz zazvonil telefón a „priateľ“ nám neoficiálne oznámil: Váš projekt bol schválený! V ten deň sme sa opili. A potom ešte jeden telefonát – oficiálny.
Projekt sme realizovali s plnou zodpovednosťou a dodnes stojí výsledok (keď si kupujete syr v zrube v Spišskom Hrhove, tak vedzte, že zrub stojí vďaka projektu). Najviac nás prekvapili tí, čo nás kontrolovali. Máločo vedeli poradiť, a tak sme vymýšľali vlastné formuláre, tlačivá a podkladové dokumenty podľa hesla – pomôž si sám, aj Boh ti pomôže. Neskôr mi niektoré oficiálne tlačivá nápadne pripomínali tie naše.
Dnes už píše projekt kde-kto. O výzvach sa vie mesiace dopredu. Ľudia sa čoraz menej pozastavujú nad otázkami, kto a prečo dáva peniaze. Zaujímajú sa za koľko, kto projekt napíše, či ho dokážu prelobovať, kde a cez koho sa to pretlačí (každá agentúra má zaručené kontakty).
Projekty sa vyhodnotia, obodujú (projekt obodovaný na 3. miesto neprešiel a prešlo 80 kúskov) a potom sa rozhodne o tom, s kým sa podpíše zmluva. Nezáleží na poradí, ale na rozhodnutí toho, čo podpisuje. Alebo prijímanie projektov elektronicky (inak sa nedá) je na internete zavesené len jednu minútu a štyridsať sekúnd (najnovšia akcia ministerstva výstavby „rýchle prsty“). V novinách sa dočítame, akú agentúru odporúčajú naši politickí predstavitelia. Pár mesiacov predtým zažívame búrku, keď sa koaliční nevedia dohodnúť kto a ako bude deliť euro „dengy“. Samozrejme, bitka je to riadna, lebo každému ide len o transparentnosť. Nakoniec sa nič nezmenilo, znamená to, že sa nedohodli. Župani sa snažili nadarmo... Opozícia – škoda reči. Starostovia a primátori čakajú, netreba byť zlí, aby sa na nás nenahnevali... Tak si vyber, milý potenciálny žiadateľ, výzvu a ideš.
Rok čakania
Keď to všetko úspešne absolvuješ, schvália ti projekt, podpíšeš zmluvu a začneš projekt realizovať. V tej chvíli začnú iné starosti: meškajúce platby (aj jeden rok), nekonečné zmeny na úradníckych miestach (v piatok ti niekto sväto-sväte niečo sľúbi, v pondelok tam už nepracuje), dlhotrvajúce autorizovanie zmien, neuznanie položiek na platbu, zmena kurzu eura. Začneš nakupovať papier na palety, z kopíriek, čo si dostal z projektu, sa neteš, nebudú stíhať, manažér a ekonómka sa zbláznia, alebo začnú pracovať aj v noci.
Aj napriek tomu všetkému sa oplatí usilovať získavať tieto zdroje, efektívne ich využívať a tak meniť EÚ na náš obraz. Alebo nás na obraz EÚ, teraz neviem presne.
Autor: Vladimír Ledecký
