BRATISLAVA. Ladislav Urban mal osem rokov, keď videl naposledy svoju mamu. Nacisti ju odvliekli v apríli 1942. S mladším bratom Tomášom a otcom si mysleli, že skončila v jednom z mnohých transportov smerujúcich do Osvienčimu. Mýlili sa. To všetko mal pán Urban zistiť až za desiatky rokov.
Trojicu mužov v nasledujúcich vojnových rokoch čakali strašné chvíle. Zo Slovenska počas vojny deportovali vyše 70-tisíc Židov. Urbanovci napokon ako jedni z mála prežili. S bratom skončil Ladislav v Bergen-Belsene, ich otec po viacerých lágroch nakoniec v Sachsenhausene.
Sklamanie zo zákona
V roku 1999 sa Ladislav dočkal aj odškodňovacieho zákona. Ten priznáva odškodné všetkým deportovaným a aj pozostalým obetí koncentračných táborov.
Pred siedmimi rokmi mu priznali odškodné 157-tisíc korún. Prijatie zákona najprv vnímal ako snahu štátu o morálnu satisfakciu „Je to slabota,“ hovorí dnes. A nejde mu o peniaze. Len v zákone našiel chybu, na ktorú sa už roky snaží upozorniť a napraviť ju. Zatiaľ bez úspechu.
VIDEO - Ladislav Urban našiel chybu v zákone o odškodnení za deportácie
VIDEO - Veronika Šutková
Zákon totiž hovorí aj o príplatkoch k dôchodku. Nárok by mal vznikať napríklad aj tým, ktorí v koncentračnom tábore stratili jedného alebo oboch rodičov. To je aj prípad pána Urbana, ktorý až takmer šesťdesiat rokov po odvlečení matky v Slovenskom národnom archíve zistil, kam ju transportovali. Alžbeta Urbanová sa v transporte číslo 56 vypravenom v septembri 1942 zo Žiliny dostala do koncentračného tábora Lublin-Majdanek a nie Osvienčim, ako si dlho myslel. Pre pani Urbanovú to bola naozaj konečná.
Neúradná polosirota
Pán Urban však pre úradníkov polosirotou nie je. To by ho totiž musel súd v minulosti oficiálne uznať, čo je v prípade židovského chlapca, ktorý strávil dva roky striedavo v úkrytoch a záver vojny v koncentráku, absurdné.
Vtedajší zákon totiž hovoril, že za vyhlásenie o sirote musel každý žiadať do dvoch rokov, odkedy sa ňou stal. Ladislavovu matku odviedli v roku 1942 a čo sa s ňou stalo, nebolo vôbec zrejmé. Okrem toho na Slovensku v tom čase platil židovský kódex, takže bol postavený mimo zákon. „Existujú objektívne príčiny, prečo som to nemohol dokázať,“ hovorí.
O svoj príspevok k dôchodku sa už súdil so Sociálnou poisťovňou. Za pravdu mu nedal ani Najvyšší súd. Nemohol, pretože vychádzal z platnej legislatívy. Nezaoberal sa tým, že zákon môže byť nedokonalý.
Ladislav Urban upozornil na chybu ministerstvo spravodlivosti aj sociálnych vecí. Na jej odstránenie stačí jednoduchá novela. „Namiesto príplatku k dôchodkom stačí, ak prípadom ako som ja, takým, čo sme z objektívnych príčin nemohli preukázať, že sme boli sirotami či polosirotami, štát priznal jednorazové odškodné.“ Stačí symbolickú sumu. Chce sa len domôcť svojho práva.
Známi Ladislava Urbana hovoria o vitálnom dôchodcovi ako o veľmi „tvrdohlavom pánovi“. S ministerstvami si vymieňa listy už takmer päť rokov. Oba rezorty sa vyhovárajú, že tento právny problém sa týka toho druhého.
Exministerka sociálnych vecí Iveta Radičová s poľutovaním konštatovala, že napriek útrapám, ktoré pán Urban v koncentračnom tábore prežil, nie je v jej kompetencii iniciovať ním navrhnuté opatrenia. „Zákon o odškodňovaní nepatrí do pôsobnosti tunajšieho ministerstva,“ odpísala mu. S touto odpoveďou sa v septembri 2006 stotožnila aj súčasná ministerka Viera Tomanová.
Ministerský pingpong
Riaditeľ odboru rehabilitácií a odškodnenia ministerstva spravodlivosti Igor Mišík ešte v novembri 2005 odpísal, že ministerstvo nie je kompetentné zaujať stanovisko k požiadavke o novelizáciu, lebo to prináleží len Národnej rade.
Hovorca ministerstva spravodlivosti Michal Jurči aj teraz hovorí, že vecne je za novelu tejto časti zákona zodpovedné ministerstvo sociálnych vecí. Dodal však, že v budúcnosti sa bude zaoberať aj prípadom, ako je tento. „Po vybavení súčasných žiadostí sa zameriame aj na takéto prípady. Takýchto podnetov je tu už viac a ide aj o iné situácie.“
Ladislav Urban si myslí, že s riešením by sa nemalo čakať. „Takéto nereagovanie je morálna urážka všetkých ľudí, čo prežili koncentračné tábory.“ Väčšina z tých, ktorí prežili, majú okolo 70 a viac. Ministerstvo by sa malo ponáhľať.
Spomína a smeje sa
Jeho najobľúbenejšou „knihou“ je zoznam väzňov z koncentráku. Ovláda ho takmer naspamäť.
O koncentračnom tábore BergenBelsen rozpráva Ladislav Urban uvoľnene. Vôbec ho netraumatizuje, keď hovorí o kopách mŕtvol, ktoré videl dennodenne. „Spočiatku som mal guču v krku,“ spomína, ako ťažko sa mu po návrate o tábore hovorilo.
Dnes sa mu hlas netrasie. Iba pri jednej spomienke počuť akúsi neistotu. „Nočné stonanie bolo strašné.“ Išlo o dva baraky, do ktorých esesáci dávali tých, čo už neboli schopní pohybu. Umierali pomaly a v bolestiach.
Pán Urban sa do Bergen-Belsenu aj často vracia. Ešte častejšie však listuje v zozname väzňov koncentračného tábora. Pozná ho takmer naspamäť. Rýchlo nalistuje seba, brata i ďalších známych. „Je to niečo ako moja Biblia.“
Britskí vojaci oslobodili koncentračný tábor Bergen Belsen 15. apríla 1945. „Už v noci sme počuli divný hukot,“ spomína na zvuky blížiaceho sa frontu. Keď sa ráno zobudili, Nemci v tábore neboli. S niekoľkými kamarátmi sa vydal na „prieskum“. Po chvíľke natrafili na britských vojakov, ktorých nasmerovali do tábora.
Pri spomienke ako fajčili „duté drievko“, čiže čiernu bazu, sa smeje. Je to vraj najlepší prostriedok na zahnanie hladu. „Z toho úplne stratíte chuť na jedlo.“
Väčší problém bol s vodou. Zásobovanie v tábore zlyhalo tri týždne pred oslobodením. Každý si pred studňou odstál dlhé hodiny. „Niekedy to bolo aj nebezpečné.“ Raz takto čakal jeho brat, keď si Ladislav všimol, že z kuchyne vykročil esesák. Zvnútra mu podali veľký guľomet. „Začal som kričať, ale nik nevedel, prečo.“ Esesák spustil paľbu do ľudí pred studňou. Zastrelil ich asi sto. Ladislav sa stihol s ďalšími skryť za stromom.
Zmizol však jeho brat, ktorý stál už len meter od vody. „Už som si myslel, že je po ňom.“ Objavil sa na druhý deň. Dav ho pri streľbe strhol do studne.“
(vev)
Štát s odškodnením mešká
Mnohí z tých,čo o odškodnenie žiadali,sa ho nedožili. Predseda Združenia väzňov koncentračných táborov OTTO WAGNER tvrdí,že je to tragédia.
Čo ste si mysleli o tom, keď parlament v roku 1999 prijal zákon o odškodňovaní deportovaných?
„Prijal som to kladne. Zákon sa týkal aj mňa. Počas vojny som bol v pracovnom tábore v Seredi a v Novákoch. Potom v Slovenskom národnom povstaní, kde ma zranili a Nemci ma odviedli do koncentračného tábora Mauthausen. Keď som sa po vojne vrátil, zistil som, že celá moja rodina bola vyvraždená.“
Koľko peňazí vám za to štát vyplatil?
„Dostal som štyridsaťtisíc korún.“
Zdá sa vám to dosť?
„To nie, tá suma mala byť vyššia. Štyridsať alebo šesťdesiattisíc korún nezodpovedá tomu, čo ľudia v koncentračných táboroch zažili. To, že stratili všetko a okrem toho trpeli hladom a biedou. Tých štyridsaťtisíc bolo málo.“
Odškodnil štát všetkých, ktorí o to požiadali?
„Mnohí mali problémy, nemali podklady. Je však pravda, že niektorí predložili všetko a štát mešká.“
Prečo to tak je?
„Na ministerstve nemali dosť pracovníkov. Nestačili všetko spracovať. My sme im ponúkli niekoľkých právnikov, ale oni to neprijali.“
To je pri vysokom veku obetí dosť zlé.
„Mnohí, ktorí žiadali, už nežijú. Je to tragédia. Mali tam prijať viac ľudí. Šesťdesiattri rokov od skončenia vojny, to je veľmi dlhé obdobie.“
(vev)
 Vďaka „legitke“ mohli Židia krátko po vojne cestovať zdarma. V niektorých reštauráciách za ňu dostali aj najesť. FOTO SME – MILAN DAVID |
