ácii náhod, však môžete ísť riadne po chodníku a z ničoho nič sa dostanete do situácie, ktorá otočí váš život naruby tým najhorším možným spôsobom.Nikolaj Nikitin mal 23 rokov. Talentovaný saxofonista na začiatku svojej muzikantskej dráhy, dobré rodinné zázemie, žiaden problém. Šiesteho júla 2006 kráčal s priateľkou do džezového klubu na koncert svojej vlastnej kapely a tešil sa na večer.

Chlapec za volantom mal vodičský preukaz veľmi krátko. V zákrute nezvládol riadenie a narazil do múra. Nebola to ťažká havária. Až na jednu vec: medzi múrom a nárazníkom ostala Nikolajova noha.

Strih, prešli necelé dva roky. Nikolaj je v inom klube na koncerte kapely svojho kamaráta. "Čo máš s nohou?" pýta sa jeho známa, ktorá ho dlhší čas nevidela. "Vieš, ja ju hlavne nemám," odpovedá Nikolaj ľahkým konverzačným tónom. Protézu má štyri dni a ešte ho neposlúcha. Keď si na ňu zvykne, zvládne aj rýchlu športovú chôdzu a málokto si všimne niečo nezvyčajné. Jeho kamarát spomína, ako mu Nikolaj volal po tom, čo sa prebral po amputácii: "Počuj, Mišo, nemám nohu, nezabudol som si ju náhodou u teba?"

Zhoda náhod

"Celý ten deň bol zvláštny. Už v noci sa mi snívalo, že som sa viezol v sanitke a tá havarovala. No ja na takéto výstrahy osudu neverím, bol som skrátka na zlom mieste v zlom čase. Navyše sme pred koncertom domotali organizáciu, tak som zavolal chalanom, aby odviezli nástroje a aparatúru, ja pôjdem pešo. Priateľka mi ešte hovorila, kam sa tak ponáhľam, vraj mám rezký krok... teda, mal som."

Nikolaj zrazu začul, ako prudko brzdí auto. Ešte videl tvár vodiča a zrazu si jasne uvedomil, že nemá nohu, bola rozmliaždená a visela na kúsku tkaniva. "Vodič bol v šoku, priateľka ešte na neho kričala, aby cúvol, lebo som bol privretý o múr, zachytila ma, keď som padal a dávala mi prvú pomoc. Vyzliekol som si tričko, aby zastavila krvácanie. Okoloidúci lekár nám dal opasok na zatiahnutie nohy. Po celý čas som bol pri vedomí a vedel som, že je to vážne, že sa to môže skončiť aj veľmi zle. Mesiac som bol v priamom ohrození života, nonstop ma monitorovali a neskôr mi povedali, že som mohol hocikedy zomrieť na otravu krvi," spomína Nikolaj.

Noha či amputácia

Chalan v momente havárie vedel, že nebude mať nohu a zmieril sa s tým. "S touto možnosťou som rátal od začiatku, aj preto som dobre prijal, keď už nebolo pomoci a musel som si ju dať zobrať." Rodina aj známi ho však najskôr presviedčali, aby to skúsil ešte vydržať a aj výsledky vyšetrení ukazovali, že je to teoreticky možné. Samozrejme, pokiaľ do hry nevstúpili infekcie.

Obdobie po havárii - to bola sínusoida nádejí, keď sa zdravotný stav zlepšoval, a sklamaní, keď pozitívny vývoj narušila infekcia. Rany sa občas zavreli a vyzeralo to fajn, potom sa zasa otvorili. Absolvoval niekoľko ťažkých operácií. "Či som rozmýšľal, že na to nemám nervy a dám si nohu amputovať? O tom som vždy prestal uvažovať, keď sa to zlepšilo. Ale nakoniec aj lekárske autority povedali, že devastácia kostí a svalov je taká veľká, že by som na tej nohe nikdy nechodil tak dobre ako na protéze. Rozhodnutie, že do toho idem, nebolo impulzívne, komunikoval som aj s ľuďmi, ktorí to prežili a rozhodli sa pre amputáciu."

Partner na celý život

"Fatálne zranenie predkolenia je väčšinou motorkársky úraz, hovorí Nikolaj Nikitin. "Rozprával som sa o tom s docentom Stehlíkom z Českých Budějovíc. Sú ľudia, ktorým sa po úraze zrúti osobný život, stratia priateľov. Zmenia sa." Aj Nikolaj sa snažil nebyť zlý na okolie, aj keď prežíval hnev z chronickej bolesti. "Občas som v noci reval a mlátil päsťou do steny. Pri vyšetreniach ma zasa vždy čakala krátkodobá ostrá bolesť. Je to podobné ako u dlhodobo chorých - musia sa zmieriť s tým, že choroba je im partnerom na celý život. Aj ja som bol chorý, mal som v tele kopec špiny, infekcií, ktoré ma oslabovali, napadali mi orgány. Amputáciou som sa vyčistil."

Bolesť neexistujúcej nohy

Zažil fantómovú bolesť. "Naozaj ma boleli časti, ktoré som nemal. Nie je to niečo ako rezná rana, ale ako veľmi nepríjemné bolestivé mravčenie. Človeka to napríklad v noci zobudí a čím viac na to myslí, tým viac to bolí. Bavil som sa s profesorom zo Spojených štátov a hovoril mi, že chronická bolesť je v takýchto prípadoch vecou psychiky. Človek to musí vedieť kontrolovať a naučil som sa autogénny tréning na upokojenie."

Teraz je vo fáze, že si cíti zvyšok nohy, prsty, pätu, lýtko, ale nebolí to a neprekáža, čo je vraj užitočné pri tom, ako sa učí zvládať protézu, ktorá sa stáva vlastne súčasťou človeka. "Všetko je o tom, že nervy si pamätajú, ako pokračovali, a keď ma svrbí časť, ktorú nemám, potlačím si niektorý bod na kýpti a prestane to."

Čo sa zmenilo

No čo, mohol by si povedať našinec (našinci nebývajú práve majstrami empatie), veď nie je športovec, bude hrať posediačky a hotovo. Také jednoduché to však nie je. Nikolaj je tenorsaxofonista. Tenorový saxofón je veľký nástroj, fyzicky náročný. Úraz si teda vyžiadal, aby si zaobstaral menší sopránový saxofón, a to mu otvorilo nový svet.

"Veľmi veľa som cvičil, dostal som sa hudobne ďalej, bola to moja terapia, úraz ma vlastne posadil na stoličku a povedal: Cvič. A ja som poslúchol."

Po amputácii môžu vzniknúť problémy a mladý muž s nimi rátal, ale, našťastie, všetko sa vyvinulo až nečakane dobre. Či by neurobil lepšie, keby si dal nohu zobrať hneď? "Vtedy mi hrozila amputácia stehennej kosti, takže určite nie. Otázka je, či som s tým neváhal príliš dlho, ale tým sa vôbec netrápim."

Štyri dni po tom, čo dostal protézu, odložil barly po jeden a pol roku. Ešte nemá správny krok, ale už má voľné ruky, a to je dôležité.

Hovorí, že úrazom získal väčšiu pokoru. "Určite sa zo mňa nestala ezoterická bytosť, ktorá začne všetkých milovať, cynický humor, ktorému nie každý rozumie, som si zachoval a na zlých ľudí som stále zlý. Posunulo ma to ďalej v partnerskom a rodinnom živote. Začal som rozmýšľať o budúcnosti. S Katkou som pred tým, čo sa mi to stalo, nechodil dlho, ale zachovala sa obdivuhodne, bez veľkých slov stála vždy pri mne. A bolo to aj ťažké a viackrát nebolo isté, či to zvládne, láska však bola silnejšia. Náš vzťah je dnes veľmi stabilný a to jednoznačne spôsobil môj úraz. Tie zlé momenty sa jej snažím stále vyvážiť peknými. Za jeden a pol roka sme prežili toľko, koľko iní možno za desať rokov a viem, že to funguje."

Zázemie

V pochopení tých, ktorí sú po úraze a majú psychické či iné problémy, má Nikolaj inak celkom dobrú "prax". Ako dieťa mal ťažkú chorobu hrubého čreva. Rok mal zavedený vývod, prekonal ťažké operácie, dva mesiace bol odlúčený od mamy.

Vždy mu bola veľkou oporou rodina, ľudsky či finančne, pomohla aj poisťovňa. No najdôležitejšie je, aby mal človek v takýchto chvíľach okolo seba psychicky silných ľudí. "Inak by sme boli stratení, netreba sa uťahovať do seba, ale komunikovať. Napriek tomu, že som z dobre situovanej rodiny, bol som vychovávaný ako ostatné deti a nemal som viac. Dôležité je skôr to, že som mal vždy dobré zázemie, rodina bola

vždy pevná a to nie je o peniazoch. A nesmiem zabudnúť na chlapcov z mojich kapiel, snažili sa, aby som nepocítil svoj stav a veľmi mi pomohli, viem, že aj to sú vzťahy na celý život."

n

Niektoré príbehy sú ako bájky s poučením. Napríklad o tom, ako často sa ľutujeme v oveľa banálnejších situáciách.

Nikolaj Nikitin to prežil a keď sa s ním rozprávate, máte pocit, že takýto úraz je malina, že by to zvládol každý. Ale nezvládol. A keď ho budete vidieť hrať o pár mesiacov v nejakom klube, možno si ani nevšimnete, že kríva. "Učiť sa na protézu, je ako zvládať nový hudobný nástroj," smeje sa. "Som na začiatku, ale viem, že sa to poddá, lebo to neflákam."

Marian Jaslovský © SME

foto - autor, robert baumgartner