V Transnistrii sa komunizmus akoby nikdy neskončil. Iste, obyvatelia tejto malej oblasti medzi Moldavskom a Ukrajinou voľne cestujú do bývalých sovietskych republík, ale kladivo a kosák ostávajú na štátnej vlajke aj na znaku. Aj sochy Lenina a Stalina sú všade. Niežeby Transnistrania boli nadšenými komunistami - to ani zďaleka, veď komunistickú stranu tu zakázali začiatkom 90. rokov. Skôr ide o to, že Transnistriu nechali zahnívať, keďže Rusi, Ukrajinci a miestne "záujmy" ju pľundrujú a oberajú o všetko, čo ešte môže ponúknuť.V roku 2005 navštívil investigatívny novinár Brian Johnson Thomas z poverenia britských novín The Times of London Transnistriu. Snažil sa dohodnúť kúpu rádioaktívnej rakety Alazan, keďže v roku 2001 sa začali šíriť správy, že Transnistria vybavila tieto rakety céziom a stronciom, aby vznikli "špinavé bomby".
Po príchode ho kontaktoval muž menom Dimitrij, ktorý dohodol stretnutie na moste ponad Dnesterom. Dimitrij prišiel oblečený celý v čiernom a šoféroval čierne BMW s nepriehľadnými sklami. "Ako scéna z bondovky," vyjadril sa Thomas. Hovoril výbornou angličtinou s americkým prízvukom a povedal, že cena za jednu raketu je 200-tisíc dolárov a je nemožné sa o nej handrkovať.
Dimitrij neskôr zavolal znovu a Thomasovi oznámil, že má na predaj tri rakety za 500-tisíc dolárov, ale bude musieť zaplatiť 200-tisíc vopred. Noviny sa odmietli rozlúčiť s touto sumou, Thomas bol preto nútený z obchodu vycúvať.
Po zverejnení článku v Times 8. mája kontaktoval Thomasa francúzsky dokumentaristický tím stanice Canal Plus, ktorý sa práve vrátil z Transnistrie, kde sledoval vlastný príbeh. Ukázali mu zábery mladého majora transdnesterskej tajnej služby menom Dimitrij Soin, v ktorom Thomas neomylne spoznal priekupníka so zbraňami, ktorý sa mu snažil predať rádioaktívne bomby.
Zločinecký štát
Reportáž v Times potvrdila, čo západné organizácie, medziinými aj Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), vyhlasovali už desať rokov o Transnistrii: že tento "štát" je bazárom zbraní rozdúchavajúcim konflikty v Afrike, Juhoslávii a na Strednom východe.
Transdnester býval za komunizmu významnou oblasťou výroby zbraní a predpokladá sa, že stále vyrába automatické zbrane, mínomety a raketové strely Stinger, hoci to nemožno potvrdiť, lebo úrady nepovolia inšpektorom prístup do žiadnej z podozrivých zbrojoviek.
Väčšie obavy však vzbudzuje vyše 40-tisíc ton zbraní a munície, ktoré tu zostali po stiahnutí 100-tisíc vojakov a tankových divízií 14. sovietskej armády pod velením ruského prezidentského kandidáta Alexandra Lebeďa. Polovicu zásob odviezli alebo zničili pod medzinárodným nátlakom Rusi (v období rokov 2000 - 2003), no zvyšok ostáva na tajnej skládke Kolbasna na ukrajinských hraniciach.
Lebeď tiež povedal v americkom televíznom programe 60 minút, že asi 100 z 250 jadrových "kufrových bômb", ktoré vlastnila 14. armáda, zmizlo a že nemá ani poňatia, čo sa s nimi stalo. "Neviem povedať, či sa zničili, ukradli alebo predali," priznal. Na otázku, či je ľahké ukradnúť takú zbraň, pokrčil plecami: "Má veľkosť kufra."
Transnisterskí predstavitelia, okrem iných aj Vladimir Antifejev, šéf tajnej služby MGB, popierajú výrobu zbraní alebo vlastníctvo rádioaktívnych bômb. No tím z Canal Plus odhalil oficiálny dokument z roku 2005, ktorý navrhoval predaj 38 rádioaktívnych rakiet.
Mládežnícky vodca
Z Dimitrija Soina, mladého majora v tajnej službe krajiny, ktorá ani neexistuje, sa vykľul zároveň vodca mládežníckej skupiny. Nazýva sa Proriv, čiže Prielom, a je zmesou protikladov: krajne pravicové proslovanské hnutie, ktorého členovia používajú nacistický pozdrav so zaťatou päsťou, ale ktorého vedenie sa skladá z pubertálnych dievčat v minisukniach a idolom je Che
Guevara.
"Budujeme postmodernú spoločnosť a demokratizujeme Transnistriu, pričom vyháňame komunistov z Moldavska," povedal Soin, ktorý nevidí nič zlé na využívaní Guevaru na inšpiráciu krajne pravicového hnutia. "Che Guevara je symbolom romantickej revolúcie, a o to tu ide."
Soin pracuje aj ako profesor sociológie na Tiraspolskej univerzite a ako inštruktor jogy. Má stavebnú firmu, vydavateľstvo a nočný klub.
Interpol ho tiež hľadá za vraždu. Zatykač vydalo Moldavsko za zabitie stopára a úžerníka a za plánovanie vraždy ďalších 25 ľudí v rámci pomoci MGB, aby ovládla miestne zločinecké skupiny. Jeho situácia pripomína situáciu jeho šéfa Vladimira Antiufejeva, ktorého hľadajú za zločiny vrátane vraždy, ktorú spáchal v Litve ako šéf špeciálnych jednotiek OMON počas zvrhnutia komunizmu.
V roku 1995 bol Antiufejev štvrtým kandidátom v poradí na zozname Liberálnej demokratickej strany Vladimira Žirinovského do ruskej dumy. Keď plukovník Michail Bergmann, veliteľ Tiraspolskej posádky 14. armády tvrdil, že miestna "tiraspolská mafia" začala obchodovať so zbraňami, Antiufejev viedol proti nemu diskreditačnú kampaň. "Bergmann je sviniar, kolaborant Mossadu a navyše podvodník," napísal vo svojej knihe O krajine, ľuďoch a vojne. Dnes vedie Antiufejev transnisterskú výrobu zbraní, obchod so zbraňami a tiež systém politických represií v MGB.
Transnisterská skutočnosť
Podľa série investigatívnych reportáží z roku 2000, ktoré urobil tím moldavských, rumunských, ukrajinských a ruských novinárov, je Transnistria štátom - zajatcom, ktorý vedie miestna elita s podporou ruských a ukrajinských gangstrov a oligarchov.
Na čele elity stojí prezident Igor Smirnov, ktorý vedie krajinu od roku 1991 ako rodinnú firmu. Jeho starší syn Vladimir je šéfom colného úradu, zatiaľ čo mladší Igor vedie rodinný podnik, spoločnosť Sheriff, založenú v roku 1993. Momentálne tu nájdete čerpacie stanice Sheriff, supermarkety Sheriff, kurčatá, šampanské značky Sheriff. Sheriff ovláda médiá a podľa chýrov aj zbrojársky priemysel.
Moc smirnovovskej rodiny podporujú niektoré z najväčších mien organizovaného zločinu vrátane Semiona Mogileviča, obchodníka so zbraňami Viktora Bouta, odeského zločineckého bossa Alexandra Angerta a moskovskej mafie Soľncevo, ako aj oligarchov ako Ališer Usmanov, Anatolij Čubajs a Michail Kasjanov. Výhody plynúce z toho, že máte pod palcom zajatecký štát, zahŕňajú pašovanie všetkého druhu, prepieranie špinavých peňazí a korupčnú privatizáciu priemyselných aktív.
Keďže Moldavsko a Ukrajina sa usilujú o členstvo v EÚ a NATO, Rusko vždy považovalo Transnistriu za oázu v prozápadnom okruhu, ktorý ho akoby obkľučuje. Minulý mesiac však Moskva ukázala, že aj ona už začína mať plné zuby skorumpovaného Smirnovovho režimu, ktorý prehajdákal milióny dolárov ruskej pomoci a neodovzdal vyše miliardy dolárov, ktoré vyzbieral na tržbách z produktov Gazpromu.
Začiatkom februára navštívila Tiraspol ruská delegácia snažiaca sa presvedčiť Smirnova, aby odškodnil Kišiňov a znovu sa zjednotil s Moldavskom. Nápad bol zamietnutý, pričom Smirnov vyhlásil, že "Transnistria má väčší nárok na nezávislosť ako Kosovo".
"Ak príde k najhoršiemu, ešte vždy sa môže vydať cestou Askara Akajeva (zvrhnutého prezidenta Kirgizska, pozn. autora)," povedal člen ruskej delegácie pre denník Kommersant.
Tom Nicholson © SME
ZDROJE: Vladimir Solovyev, "Russia has back-up leader to replace Smirnov", Kommersant, 28. január 2008; "Moldova: Europe's black hole", Journeyman Pictures, december 2006; Stefan Candea, "Pridnestrovskaya Moldavskaya Respublika - Terra Inkognita", Romanian Center for Independent Journalism, 11. júl 2006; "Trafficking arms on Europe's doorstep", Canal Plus, december 2005.
Čo je Transnistria?Transnistria, čiže Pridnesterská Moldavská republika (PMR) je odpadlícka oblasť v Moldavskej republike medzi riekou Dnester a Ukrajinou. Hoci technicky je stále súčasťou štátu, je spravovaná ako nezávislý štát s vlastnou vládou, parlamentom, políciou a poštovou službou. Od krátkej vojny za nezávislosť s Moldavskom v roku 1992 spravuje jej bezpečnosť Spoločná kontrolná komisia zahŕňajúca moldavských, transnisterských a ruských zástupcov. Niekedy ju prirovnávajú k iným zónam zamrznutých konfliktov v rámci bývalého Sovietskeho zväzu, napríklad s Náhorným Karabachom.
Z 537-tisíc obyvateľov Transnistrie žije 159-tisíc v hlavnom meste - Tiraspole. Väčšina obyvateľov PMR sú Slovania, ktorí sa prisťahovali do Moldavska v rámci sovietskej politiky rusifikácie.
Vinou rozsiahlej korupcie a pašovania - o PMR sa hovorí ako "mafiánskom štáte" - v marci 2006 Ukrajina vyhlásila, že prijme len dovozy z PMR, ktoré spracovali moldavské colnice. USA, EÚ a OBSE podporili tento krok, ale Rusko vyhlásilo v PMR "humanitárnu katastrofu" a poslalo tam nákladiaky s pomocou.
(tn)
