Ani pre odborníka nie je jednoduché zorientovať sa v slovenskej literatúre po roku 1989. Napriek tomu, že doteraz vyšlo viacero štúdií na túto tému a najdôležitejšie mená uvádza aj Mikulov Slovník slovenských spisovateľov z roku 2005, treba privítať každú publikáciu, ktorá sa usiluje podať pokiaľ možno kompletný obraz literatúry z tohto prelomového obdobia.
To sa najnovšie týka i knihy Slovenská literatúra po roku 1989 (Literárne informačné centrum, Bratislava 2007), kde autorská trojica Igor Hochel, Ladislav Čúzy a Zuzana Kákošová predstavujú slovenskú poéziu, prózu a drámu.
Hoci ide o vysokoškolských pedagógov, ich kolektívne dielo nemá byť učebnicou, skôr nevtieravým sprievodcom, čomu zodpovedá i neakademický štýl výkladu.
Vyše štyridsať poetov
Hochel sa v úvode knihy dotýka aj inštitucionálnych či organizačných otázok nášho literárneho života, napríklad prirodzeného rozpadu jednotnej spisovateľskej organizácie a neprirodzeného vzťahu medzi organizáciami nástupníckymi alebo literárneho časopisectva, ktorému výrazne chýba rovnováha (tu upozorňujem na Hochelov omyl, že Slovenské pohľady „pôvodne vydávala až do začiatku normalizácie“ Matica slovenská, ich vydavateľom bol Zväz slovenských spisovateľov už od roku 1953, matica si ich „uchmatla“ v roku 1992).
Hochel začína svoj výklad o poézii najprv stručnou zmienkou o katolíckej moderne, ktorej predstavitelia alebo emigrovali, alebo ak žili tu, ich diela sa nesmeli vydávať. Jej príslušníci (Dilong, Zvonický, Silan, Šprinc, Strmeň) sú už väčšinou mŕtvi a ich tvorba patrí organicky do slovenskej literatúry často len ako vývinový dokument.
Pri reflektovaní tohto žánru postupuje Hochel chronologicky, teda všíma si aj autorov staršej generácie, pokiaľ tvorili v nových podmienkach alebo v časoch normalizácie boli prohibitní (Kupec).
Postupoval veľmi citlivo, lebo pri toľkých poetikách sa kontúry hodnotenia niekedy zmazávajú. Podarilo sa mu zvládnuť tento rozsiahly terén poézie, a tak nám predkladá vyše 40 jemne diferencovaných portrétov.
Kde zostal Kadlečík?
Autorom kapitoly o próze je Ladislav Čúzy. Tiež vychádza z tézy, že spoločenský zvrat nemusí hneď znamenať zvrat v literatúre a nebolo to ani u nás, kde už viacerí autori určitú krízu predznačovali. Čúzy musel takisto rešpektovať kontinuitný vývin a venovať patričnú pozornosť silnej prozaickej generácii 60. rokov, ktorá sa nemusela do nových podmienok „preklzávať“, ale už dávnejšie mala predpoklady na ich akceptáciu.
Pozorne si preštudoval i tvorbu novej generácie, ktorá vniesla do našej prózy sviežeho ducha. Nepochopiteľné je len to, že zo svojich analýz celkom vynechal Kadlečíka alebo z najmladších Bilého.
Osobitosti drámy
Jednoduchšiu úlohu mala Zuzana Kákošová, lebo v oblasti drámy sa najvýraznejšie etablovali iba Klimáček, Štepka, Horák a Maliti-Fraňová, a tak týmto menám venuje najviac priestoru. Autorka vidí situáciu súčasnej slovenskej drámy ako komplex zložitých problémov vrátane ekonomických, ktorých riešenie si vyžaduje čas a najmä trpezlivosť.
Náš krátky prehľad nevystihuje ani zďaleka podnety, aké ponúka táto knižka. Je to len upozornenie, že čosi také má zainteresovaný čitateľ k dispozícii. Chýba mu však menný register.
