Debutovali ste sviežimi prózami z rybárskeho sveta. Boli pre vás ryby a písanie o nich nevyhnutným relaxom po náročnej práci?

Celkom určite. Vo svojej podstate som vyslovene fanaticky zameraný rybár a už tridsaťpäť rokov lovím ryby nie pre mäso, ale pre zážitok. Využívam každú príležitosť. Neoplatí sa mi ísť na dovolenku niekam, kde sa nedajú loviť ryby. Južné moria sú pre mňa akoby zakliate, najradšej chodím na najsevernejší sever do Nórska loviť tresky. V deväťdesiatom šiestom som spolupracoval s časopisom Poľovníctvo a rybárstvo, kde uverejňovali moje postrehy, ale aj odborné články na tému pytliactva a kde ma šéfredaktor doktor Grman oslovil, či by som bol schopný napísať poviedkovú knižku s rybárskou tematikou. Využil som vtedajší pobyt v nemocnici a za tri týždne hospitalizácie vznikli Osudové ryby o rybách aj o mojich spomienkach na detstvo vo Voderadoch.

Vybrali ste si rybárčenie aj pre moment boja?

Vyznávam zásadu: chyť a pusť. Bez ohľadu na veľkosť a druh ryby. Potrebujem precítiť boj o život, o holú existenciu. Hlboko ma napĺňajú úvahy, aké šance má ryba vo vode a na tenučkom vlasci, čo používam. Súčasne sa vo mne prebúdza starodávny pud lovca. Vraciam sa v podvedomí do čias, keď sme boli pralovcami a otázka lovu znamenala otázku prežitia. Sú to silné pocity. Adrenalínový výstup či návrat do pradávnej histórie ľudského rodu by som vedel prirovnať len k orgazmu, lebo v tom je všetko: život, láska, smrť, všetko, čo si len dokážeme predstaviť. A po tom všetkom mi býva veľmi ľúto, keď sa mi nepodarí zaseknúť rybu tak, ako treba, keď ju poškodím a vrátenie do vody by bola pre ňu istá smrť. S veľkou nevôľou ju musím zabiť a prinútiť rodinu, aby sme ju na jej počesť aj zjedli. Ku krvi a živočíšnosti mám blízko. Nakoniec, celá moja práca súvisí s krvou a so životom a smrťou, aj keď z iných pohľadov. Rybačka je však pre mňa náboženstvom. Umožňuje mi úplne sa uvoľniť a prichádzať do boja so zločinom s novými myšlienkami, podnetmi a nápadmi. Je to môj životný údel: rybačka, prokuratúra a písanie.

Ste známy aj ako bojovník proti pytliactvu...

Za tridsaťpäť rokov rybárčenia som sa často stretával s prejavmi nehorázneho drancovania revírov v duchu myšlienky „z cudzieho krv netečie". Trápne okamihy nastali, keď si vedľa mňa, prokurátora, sadol nejaký pytliak a nahodil viac udíc než mal alebo lovil ryby pod mieru a priamo pri vode ich zabíjal, krvavil a predvádzal aj iné prejavy vandalizmu a živočíšneho vzťahu k rybám ako zdroju mäsa. Niekedy koncom 90. rokov prišiel moment, keď som sa pokúsil presadiť v legislatíve trestný čin pytliactva. Podarilo sa. Skutkovú podstatu sme neskôr znovelizovali. Pytliactvo sa dnes neporovnateľne častejšie postihuje než v čase, keď nebolo trestným činom a spájalo sa s takou latenciou, až to súdnemu človeku vyrážalo dych.

Represia je kľúčovým pojmom vašich aktivít. Stretávate sa s ňou v úlohe prokurátora a v súvislosti s knihou Ostnatý raj aj v úlohe spisovateľa píšuceho o väzení. Nemrazí vás závažnosť rozhodnutia o vhodne zvolenom treste?

Možno to vyznie málo profesionálne, ale vyznávam názor, že na Slovensku mal byť zachovaný trest smrti. Nie každá krajina v určitej etape vývoja - v takej, v akej sme boli my v roku 1990 - je pripravená na odstránenie najzávažnejšieho trestu. Je mi to ľúto, ale opodstatnenosť môjho názoru dokazuje aj fakt, že v porovnaní s rokmi pred osemdesiatym deviatym stúpol na Slovensku počet vrážd o 500 až 1000 percent. Som hlboko presvedčený, že nárast najzávažnejších trestných činov je spôsobený práve nedostatkom výstrahy absolútnym trestom. Poznám desiatky prípadov, keď sa páchateľ spoľahol na to, že za vraždu mu nemôže byť uložený hrdelný trest.

Z úst prokurátora sú to veľmi tvrdé slová...

Považujem za potrebné zdôrazniť, že toto sú výhradne moje vlastné názory a nijako ich nemožno spájať s oficiálnymi názormi a postojmi Generálnej prokuratúry. Som profesionál, akceptujem medzinárodné požiadavky na zánik a neexistenciu trestu smrti. Som s tým vyrovnaný do dôsledkov, ale ak chcete počuť príklad, kde by sa o ňom dalo uvažovať, uvediem vraždu dvoch bezdomovcov, ktorú sme prejednávali 30. januára. Vykonali ju pre závažné trestné činy opakovane trestaní páchatelia, navyše obzvlášť brutálnym spôsobom. Rovnako živo si viem predstaviť, že by namiesto uložených dvadsiatich piatich rokov odvisli. Pre spoločnosť by to bolo prospešnejšie. Inšpiruje ma na to aj príklad USA, kde sa trest smrti dlhodobo bez mihnutia oka vykonáva v 38 štátoch, hoci ide o najvyspelejšiu demokraciu na svete. Ľuďom tam ani vo sne nezíde na myseľ, že by robili niečo zlé, keď popravujú nenapraviteľných páchateľov závažných trestných činov, pre ktorých už niet iného východiska. Z profesionálneho hľadiska si myslím, že trest má plniť individuálnu preventívnu funkciu, ale aj represívnu funkciu vo vzťahu k páchateľovi trestného činu, a tiež k okoliu - vtedy hovoríme o generálnej prevencii.

Knižne ste debutovali vo veku 44 rokov, ale vaše spisovateľské korene sú zrejme hlbšie.

Písal som aj v ranom detstve drobné útvary do pionierskych časopisov. Nech bola akákoľvek téma, slohovú prácu som napísal za pár minút a do konca hodiny som sa buď nudil, alebo som písal slohy pre spolužiakov, čo učiteľka vždy zistila podľa rovnakých pravopisných chýb. Na mojom vzťahu k rozprávaniu a písaniu má zásluhu aj rozhlas. Odmalička som počúval rozhlasové hry pre deti a mládež a vždy som vedel, kde budem a čo budem robiť v sobotu po popoludní, keď sa vysielali. Príbehy hier vo mne rástli, prebúdzali sa a s veľkou dávkou fantázie som ich potom tlmočil spolužiakom a známym, ktorí ma až do stredoškolských čias volali Rozprávkar. Na istý čas sa to prerušilo. Študoval som a venoval som sa iným užitočným činnostiam. Vrátil som sa k tomu až ako dospelý človek, ktorý pochopil, že práca mu dennodenne prihráva na pracovný stôl desiatky, stovky a tisícky osudov, o ktorých nikto nič nevie. Iba ja a tí, ktorí sú do nich zainteresovaní. Pochopil som, že stojí za to podeliť sa o ne s čitateľmi.

Zaujímajú vás hraničné situácie, uvažujete o norme a hodnotách. Ako sa s takým nákladom žije?

Vždy som pracoval v prostredí, ktoré sa nevyznačuje žiadnou jemnosťou. Práve naopak, je pre tvrdých ľudí, čo sa naučia akceptovať ľudské zlo vo všetkých jeho podobách až do absurdností. Voľakedy som si vôbec nedokázal predstaviť svoju účasť na pitve ľudského tela. Neskôr som chodil na pitvy tak, ako iní chodia na desiatu. Ešte za socializmu som sa zúčastnil na dvoch popravách. Všetko sú to vážne veci, nejde len o nejakú fackovačku, drobné krádeže alebo pouličné bitky. Ide o život. Na dlhodobé či doživotné tresty odňatia slobody som poslal niekoľko desiatok ľudí. Mám intenzívne vyvinutý pocit zodpovednosti za to, čo robím a zo všetkých síl sa usilujem nič neodfláknuť, aby človek, ktorého posielam na dlhodobý výkon trestu, nemal pocit, že sme mu ublížili. Som však dosť starý a skúsený aj na to, aby som vedel, že sú aj takí, ktorých pocit vlastnej neviny neopúšťa ani po preukázaní spáchania trestného činu. Vybíjajú sa v písaní často absurdných sťažností, podnetov a opravných prostriedkov. Mám klientov, ktorých adresy poznám naspamäť.

Vaša kniha Ostnatý raj je celá o väzňoch a väzení. Prečo?

Väzenie je ako odvrátená strana Mesiaca. Je to fenomén, ktorý nepoznáme a mnohí ani nechceme poznať. Nevieme o ňom veľa, a tak si domýšľame. Počas písania knihy som mal na mysli odvrátenú stranu Mesiaca, snažil som sa na nej pristáť, ukázať krátery na ľudskej duši a rokliny v ľudských srdciach. Nahromadila sa vo mne skúsenosť a cítil som potrebu vyjsť s ňou von a povedať: áno, aj taký je život, aj tu žijú ľudia so svojimi prednosťami i negatívami. Nedá sa o nich hovoriť bez tvrdosti, vulgarizmov a bez miestami agresívneho zovňajšku. Ten však nie je cieľom, ale len prostriedkom na vyjadrenie citlivého vnútra citlivého organizmu, akým je väznica s jej zákonitosťami. Život v nej mnohí z nás pre nedostatok poznatkov odsudzujú. Cieľom knižky nie je prevencia v zmysle výzvy: nepáchajte trestné činy, dostanete sa do väzenia! Jej cieľom je akási správa o stave sveta na odvrátenej strane Mesiaca.

Aké odhalenia považujete vo svojej knihe za najdôležitejšie?

Väzni za múrmi väznice nestrácajú svoju ľudskú podstatu. Mnohí ani vlastnú dôstojnosť, musia sa však vedieť prispôsobiť. Aby prežili dlhodobé odňatie slobody, musia sa zmeniť, musia sa z nich stať iní ľudia. Pojmy ako vzdelanie, intelekt, inteligencia, všeobecný rozhľad alebo racionalita v tomto prostredí neexistujú. Len pochopením vnútorných súvislostí výkonu trestu nadobúda väzeň ľudský rozmer, ktorý mu umožní bez ujmy na duši prežiť ťažké obdobie. Pre niektorých ťažké, pre iných ľahké. Väzenie nemusí byť len za múrmi väznice. Môže ním byť aj to, čo my považujeme za slobodu. Sú odsúdení, ktorí už nedokážu žiť na slobode. Vyjdú z väzenia a vlámu sa do obchodu, zabijú prvého človeka, čo stretnú, urobia čokoľvek, len aby sa dostali naspäť. Za múrmi väzníc je ich ostnatý raj, kde si žijú svoj život v úplnom rozpore s predstavami ľudí na slobode.

Raz ste spomínali, že výkon funkcie prokurátora patrí medzi najnebezpečnejšie povolania. Prečo?

Medzi nami, prokurátormi, sa vyskytujú prípady od všeobecnej únavy, vyčerpania a exhaustívneho syndrómu až po predčasné odchody do dôchodku či samovraždu. Nežijeme dlho. Veľmi rýchlo po nadobudnutí dôchodkového veku zomierame, lebo nám chýba stres, na ktorý sme boli celé desiatky rokov zvyknutí. Nevieme sa vyrovnať s pocitom vlastnej neužitočnosti. Je to dvojsečná zbraň. Keď si človek zvykne na veci, ako účasť na pitvách, nevie bez toho žiť. Rozhodovanie o ľudských osudoch je jedna z najsilnejších drog, aké sa dajú vpraviť do ľudského organizmu, osobitne do organizmu prokurátora. Len treba vedieť včas zobjektivizovať svoju moc nad ľudskými osudmi a nespustiť sa k jej zneužívaniu. Zostať pri vedomí strašidelnej zodpovednosti na primeranej ľudskej úrovni. Prostredníctvom písania sa snažím vysvetliť pochody v mysliach a dušiach prokurátorov, ale platí to aj o policajtoch a sudcoch. Patrím medzi najstarších pracovníkov Generálnej prokuratúry - napriek tomu sa nebudím spotený zo sna pre nečisté svedomie. Ide o to, aby som sa po toľkých prebratých a rozhodnutých osudoch mohol každému bez problémov pozrieť do očí.

Máte nejaký spisovateľský vzor?

Je ním americký spisovateľ Truman Capote a jeho román Chladnokrvne. Minimálne raz za mesiac sa k nemu vrátim, aby som načerpal z jeho pravdivosti, holej autentickosti a hĺbky ponoru do duše páchateľov štvornásobnej brutálnej vraždy, ktorá sa odohrala v roku 1959 v americkom štáte Kansas. Dvaja vrahovia, volali sa Hitchcock a Smith, vyvraždili rodinu miestneho farmára Herberta Cluttera - oboch rodičov a dve maloleté deti - v snahe získať trezor s desiatimi tisícmi dolárov. Capote chodil s vyšetrovateľmi dovtedy, kým nenašli vrahov, chodil do väznice a rozprával sa s nimi, bol pri ich poprave a zaznamenal ich posledné slová. Je to úžasne napísaná kniha. Vidím v nej vzor nielen pre seba a môj spôsob ďalšieho písania, ale je to aj kniha vhodná pre každého potenciálneho autora slovenskej detektívky a žánrov príbuznej povahy. Nič v nej nie je vymyslené, popri reálnych faktoch ponúka hlboké psychologické sondy do duše páchateľov, mapuje ich motivačné pozadie, vyvodzuje pravdivé ľudské závery, ktoré z knihy robia kultovú záležitosť. Mám vydanie z obdobia studenej vojny, ktoré chcelo poukázať na beštialitu kapitalistického systému, ale mňa, naopak, priviedlo k tvrdeniu, že to je to najlepšie, čo sa na tému zločinu a jeho postihu vo svetovej literatúre udialo.

Ani v budúcnosti sa teda nevzdáte ambície vstupovať vrahom do myslí?

Presne tak. Pôjde mi o pravdivosť výpovede. S každým z ľudí, ktorých opisujem, som hovoril. Pre závažnosť povahy zločinov a pre samotné rozhodnutie je dôležité, aby som nečítal len spis, ale aby som si páchateľa aj takpovediac ovoňal, aby som sa mu pozrel do očí a vyvodil z jeho správania závery o potrebe a účinnosti konkrétneho trestu. V našich podmienkach je to otázka spojená s nutnosťou kombinácie zákona a príbehu. Moje knižky ponúkajú príbeh. Fabulujem, aby vynikol skutočný základ.

Autor: Zuzana Belková