Sú miesta, kde normálny smrteľník nerád zostane sám aj za bieleho dňa. Miesta, ktoré akoby zo seba vyžarovali čosi tajomné a výstražné, čo sa s príchodom tmy a noci ešte zosilní. Slabšie povahy ujdú a tie silnejšie tiež majú čo robiť, aby zvládli nápor strachu. Sú však ľudia, ktorí na takýchto miestach pokojne bývajú a spávajú a pritom tvrdia, že s duchmi nemajú problémy, práve naopak.
Na ten pocit z detstva, keď človek zostane prvý raz sám doma, si zrejme pamätáme všetci. Len čo naši rodičia zatvorili za sebou dvere bytu, zachvátil nás nevysvetliteľný strach. A to aj napriek tomu, že v bytoch nad nami, pod nami a vedľa nás buchotali susedia. Mnohí ľudia si túto fóbiu preniesli aj do dospelosti. Ani za svet by sa nechceli ocitnúť uprostred noci v starom, rozľahlom dome. Zrejme by oka nezažmúrili, keby mali spať blízko márnice či v starom zámku. A týka sa to aj jedincov, ktorí na žiadnych duchov, záhadné javy a podobné nezmysly neveria. Vyrástli sme v určitom kultúrnom prostredí, ktoré sa na nás podpísalo aj v tomto smere. Akýsi podvedomý rešpekt k neobvyklým miestam je v nás silno zakorenený. Napriek tomu existujú ľudia, ktorých domovom sú cintoríny, staré zámky, či dokonca opustené kostoly. Zo strachu ostatných sa smejú. Inak by na týchto miestach nedokázali žiť.
VIDEO - Peter Heneš žije v byte uprostred Zvolenského zámku
VIDEO: Ján Krošlák
Podvedomý rešpekt
Zaujímavý prieskum verejnej mienky urobili pred časom vo Veľkej Británii. Až 68 percent respondentov sa vyjadrilo, že verí v duchov a iné záhadné javy. V civilizovanej Británii by to čakal málokto. Mnohí opýtaní si tento fakt ťažko pripúšťali, lebo sa považujú za realistov a nie vyznávačov okultizmu. Odborníci vidia príčiny strachu, fóbií a obáv z niečoho nadprirodzeného skôr v psychickej rovine. Psychológ Jindřich Cupák hovorí, že v podvedomí máme zakorenené miesta, ktoré sa spájajú s niečím ohrozujúcim. „Sú to hlavne cintoríny, popraviská alebo miesta, kde sa udiali nejaké nešťastia. Citlivejší jedinci sa necítia dobre už vtedy, keď sa k týmto miestam priblížia," hovorí psychológ. Na druhej strane brehu sa nachádzajú tí, ktorým nerobí žiaden problém žiť osamelo medzi hrobmi. „Dnes je to skôr ojedinelé, ale v minulosti takto zvykli žiť rodiny hrobárov. Vychovali tu svoje deti, ktoré považovali tento spôsob života za celkom bežnú vec," tvrdí psychológ.
VIDEO - V starom dome smútku, ani medzi hrobmi Ladislav Karásek žiaden strach necíti
VIDEO: Ján Krošlák
Ľudia si dokážu zvyknúť aj na život v polorozpadnutých, starých domoch, o ktorých neraz kolujú strašidelné historky. Niekedy však stačí jeden nepríjemný zážitok, ktorý môže odštartovať fóbiu z daného miesta. Ani v dnešnom modernom svete, nabitom informáciami, sa celkom nedokážeme zbaviť podvedomého strachu. Dokazujú to aj nedávne udalosti v obnovenom katovom dome v Trenčíne. Po tom, čo sa v ňom začali diať záhadné veci, padlo rozhodnutie priestor vysvätiť. Bez akéhokoľvek fyzikálneho podnetu sa tu zvykla rozhýbať klada, ozývali sa zvláštne zvuky. V spodnej časti domu bolo v minulosti väzenie a mučiareň, kde prišlo o život mnoho ľudí. Po vysvätení je vraj dom už pokojný.
Dráždia našu fantáziu
Osoby, ktoré žiadny strach z bývania na strašidelných miestach nepociťujú, vždy dráždili ľudskú fantáziu. Už rozprávkar Pavol Dobšinský oživil hrdinu Nebojsu, postavu známu z ľudovej slovesnosti. Chlapíka, ktorému chce vlastný otec dokázať, že predsa len musí existovať niečo, čo mu strach naženie. Nebojsa, verný svojmu menu, však odolá všetkým nástrahám. Obesenému zvonárovi aj oživenej mŕtvole. A počína si pritom tak suverénne, že čitateľovi je nakoniec ľúto strašidelných postáv a najradšej by ich chránil pred samotným Nebojsom. Rovnaký názov ako klasická rozprávka nesie aj filmový rozprávkový príbeh, v ktorom sa predstavili Ján Kroner, Ondřej Vetchý či Zuzana Skopálová. A opäť je to príbeh o odvahe, tajomných miestach a strachu zo smrti.
„Strach zo smrti je v rôznych podobách vlastný každému z nás, či je to už vedomý, alebo podvedomý pocit. Málokto si ho uvedomuje, aktualizovaný je vo chvíli, keď niekoho stratíme," hovorí psychológ Jindřich Cupák. Strach zo smrti má rôzne podoby a môže sa viazať až k panickému odporu k cintorínom. Sú ľudia, čo na tieto miesta úplne odmietajú chodiť. „Existuje psychoterapeutický smer, takzvaná existenciálna psychoterapia, ktorý vychádza z toho, že za mnohými psychickými ťažkosťami je strach zo smrti. Keď si ho uvedomíme a prijmeme ako fakt, strach zo smrti nás prestane strašiť," dodáva psychológ.
Šťastný medzi hrobmi
Bydlisko Ladislava Karáska je nezvyčajné - židovský cintorín v Lučenci. V jednej časti bývalého domu smútku žije úplne sám. Spoločnosť mu robí iba pes Beny a 1300 starých, cenných náhrobkov. „Tu som konečne našiel pocit slobody a užitočnosti," zaskočí nás svojou úprimnosťou správca cintorína. Ľudskému strachu z mŕtvych sa smeje. „Tí človeku neublížia, skôr som sa na začiatku bál živých. Na cintorín často zavítali vandali a ničili náhrobky. Odkedy tu bývam, cintorínu sa vyhýbajú," pochvaľuje si. Tvrdí, že v domčeku uprostred cintorína nikdy nepocítil strach a neťažil ho zlý pocit. „Dnes je módou veriť na duchov a nadprirodzené javy. Rád by som pozval poverčivých ľudí na pár nocí sem. Presvedčili by sa, že je to úplný nezmysel," dodáva.
Ak v noci začuje záhadný a podozrivý zvuk, nepochytí ho panika, ale hľadá jeho príčinu. Doteraz ju vždy našiel. „Minule som v cintoríne vysekával krovie, keď sa za mnou ozval ohlušujúci rachot. Niekoľkotonový pomník sa zrútil. Nie je na tom nič čudné. Sú to staré, vzácne náhrobky, ktorých materiál hlavne počas zimy pracuje. Mrazom sa stiahne a potom rozťahuje. Viaceré náhrobky už nie sú v dobrom stave a nevydržia vlastnú záťaž," hovorí. Strach nemá ani zo svojho bytu, ktorý leží v rovnakej budove ako bývalá pohrebná sieň a márnica. Pokojne zdvihne ruku a utrie prach na veku rakvy. Teší sa, že raz možno bude v týchto priestoroch múzeum. „Toto miesto si to zaslúži, chodia ho navštevovať ľudia z celého sveta," dodáva. Je hrdý, že aj jeho zásluhou je o cintorín dobre postarané. Ešte pred pár rokmi tu bola doslova spúšť, cintorín bol zarastený trávou a krovinami.
„Kým budem vládať robiť, chcel by som žiť tu. Toto miesto mi prirástlo k srdcu," hovorí niečo, čo bežný človek ťažko chápe.
S dobronivským zbojníkom si zatiaľ nepripil
Peter Heneš žije v byte uprostred Zvolenského zámku už dvadsaťpäť rokov, čím je medzi kastelánmi na Slovensku zrejme rekordérom. Hoci s históriou zámku je spojených množstvo legiend a záhadných javov, nikdy sa mu nič zvláštne neprihodilo. „Ľudia majú radi tajomné veci, tak si občas pre priateľov nejakú historku aspoň vymyslím," smeje sa.
Tvrdí, že na zámku sa preľakol iba párkrát, nikdy však za tým neboli duchovia. „Raz večer som išiel zamyslený, so sklonenou hlavou areálom, keď sa predo mnou objavilo niečo obrovské. Skoro som vykríkol, ale žiadna záhada sa nekonala. Predo mnou stála socha, na ktorú som v zadumaní pozabudol," hovorí. Areál zámku postavili v štrnástom storočí a niekoľkokrát ho prestavali. Z pôvodnej gotickej časti sa zachovali iba prízemné priestory so všetkým, čo by mohlo ľudskú fantáziu naštartovať. Výklenkami, hrubými stenami, ozvenami. Napriek tomu sa tu nič zvláštne nedeje. „Môj syn sa tu narodil a ani ako dieťa žiadne traumy z tohto prostredia neprežíval. A to napriek tomu, že poznal aj tajomné historky o zámku," hovorí kastelán.
Najznámejšia sa viaže k starej slovenskej balade o Šudy Katarínke a jej bratovi Tomášovi. Zvolenskej richtárke uniesli Turci dve deti. Zatiaľ čo Katarínka prežíva zajatie v prepychu tureckých komnát, život jej brata sa v tmavej temnici pomaly končí. O jeho osude sa Katarínka dozvedá až zo sna, v ktorom jej z dlane vylieta biely holub. Podľa legendy by mal byť hrdina balady pochovaný v útrobách zámku. Ďalšia legenda sa viaže k preslávenému zbojníkovi z blízkej Dobrej Nivy. Ten sa údajne v rôznych častiach zámku zjavuje dodnes na prelome starého a nového roka. „Bohužiaľ, som tu už štvrť storočia a zatiaľ sme nemali možnosť si na Silvestra pripiť," smeje sa kastelán.
Satanisti s čiernymi mačkami ho strašili najviac
Pred pár rokmi obýval sakristiu opusteného kostola v Horných Opatovciach dôchodca Ján Urban. Išlo o zvláštne miesto so zvláštnou históriu. Jednu z najväčších osád Pohronia vyčiarkli v päťdesiatych rokoch minulého storočia z mapy, lebo sa na ňu valil prašný spád z novej žiarskej hlinikárne. Ľudia sa najprv tešili pracovným príležitostiam takmer pod oknami, no skoro ich to prešlo. V dedine začali vymierať včelstvá, kravám navreli na bokoch podivné hrče, niektoré zvieratá vyšli na pašu a už sa z nej nedokázali vrátiť po svojich. Obyvatelia sa s rodnou dedinou lúčili ťažko. Domy zbúrali, ostal tu iba zničený kostol a budova školy. Dnes je kostol kompletne obnovený, postupne sa stáva pútnickým miestom a pamiatkou na zaniknutú obec. Opäť sa tu stretávajú rodáci, no posledný obyvateľ Ján Urban už medzi nimi chýba. „Kým tu žil, bývalo veselšie a aj kostol bol pred zlodejmi chránený," myslia si mnohí.
„Čoho sa tu mám báť? Kostoly sú dobré miesta, aj keď tento si za socializmu vytrpel svoje," zvykol hovoriť Urban. V malej sakristii žil s priateľkou iba pri sviečkach, vodu si nosili zo vzdialenej studne. Len čo otvoril dvere na sakristii, už bol v hlavnej lodi kostola. V noci si musel svietiť baterkou, ktorá iba slabo osvecovala veľký priestor. „Najviac sme sa vždy báli satanistov. Kým bol kostol opustený a slabo chránený, stretávali sa tu. Priniesli si čiernu mačku, poliali ju benzínom a zapálili. Odvtedy, čo sme tu my, už sa neodvážia," hovoril. Cítil sa výnimočne, lebo odkedy tu žil, prestali krádeže aj ničenie kostola.
Neprekážalo mu ani to, že keď prišla noc, v celom širokom okolí sa ocitli s partnerkou úplne sami. „Bolo by to iné, keby dedina žila ako kedysi. Dnes je to skôr miesto duchov. Ale aspoň nestrašia," hovoril.
Priestor pre filozofovanie
Prečo si niektorí ľudia na takýchto miestach rýchlo zvyknú a iným by spôsobil pobyt v nich doslova traumu? Doktor Cupák hovorí, že príčin je viacero. „Môžu to byť psychicky dobre vybavení jedinci, alebo si na takýchto miestach jednoducho zvykli. Okolie ich však môže považovať za čudákov, keďže sa svojím spôsobom života od ostatných odlišujú," dodáva. Niektorí ľudia môžu považovať tento spôsob bývania dokonca za dar a cítiť to ako výlučné postavenie. Často to chápu ako priestor na filozofovanie s dostatkom samoty a pokoja.
A rada pre tých, ktorým je predstava o podobnom bývaní na míle vzdialené a boja sa aj obyčajného zapraskania vo vlastnom dome? S väčšinou fóbií sa dá bojovať a dajú sa liečiť. Dôležité je odhaliť ich príčinu a nájsť správne postupy liečby. Zriedka však možno zaručiť, že potlačená fóbia nevyrazí inde a v odlišnej podobe.
