existencii a než bežne odoberá. Včera síce ukrajinská premiérka slávnostne oznámila, že konflikt s Ruskom je už vyriešený a plynu nič nebráni v jeho ceste na západ, ale je len otázka času, kedy sa konflikt bude opakovať.
Ruskí občania si v nedeľu zvolili nielen prezidenta Medvedeva, ale aj premiéra Putina a s ním rovnako expanzívnu zahraničnú politiku, založenú okrem iného na surovinovom vydieraní neposlušných zákazníkov. Pokračovanie takých móresov je logické, veď Medvedev nebol len vicepremiérom, ale aj predsedom rady riaditeľov Gazpromu.
Nikto nie je proti zvyšovaniu cien za plyn, čo zodpovedá svetovému trendu, ale od Ruska sa naivne očakávalo aspoň trochu veľkorysého správania k bývalým sovietskym republikám, ktoré sa okrem iného do ťažkej ekonomickej situácie dostali v dôsledku desaťročí strávených v sovietskom otroctve. Navyše, Rusko otvorene trestalo zvyšovaním cien tých, ktorí sa rozhodli pre prozápadnú orientáciu, vstup do NATO a EÚ a vymanenie sa z područia Moskvy.
Ruská facka Ukrajine je jedným z prvých dôkazov kontinuity zahraničnej politiky Vladimira Putina po jeho odchode z Kremľa. To Putin sa rozhodol, že z plynu a ropy urobí zbraň porovnateľnú s raketou vybavenou jadrovou hlavicou. Vojakov vymenili plynári.
