BRATISLAVA. Skúste si to predstaviť: ste potomkom jedného z najväčších spisovateľov 20. storočia. Spravujete jeho pozostalosť, ktorej súčasťou sú dve veci - nedokončený román a testament, ktorý vás zaväzuje zničiť ho. Na rukopis je pochopiteľne zvedavých veľa ľudí, navyše sa vám zdá zaujímavý, na druhej strane stojí otcova pamiatka a obavy z kritikov. Poriadne zamotaná situácia.
Sedemdesiattriročný Dmitri Nabokov opäť rozčeril literárne vody. Prednedávnom v televízii vyhlásil, že sa konečne blíži k definitívnemu rozhodnutiu, ako naložiť s náčrtom románu The Original of Laura, ktorého dopracovaniu zabránila smrť jeho otca v roku 1977. Z obavy o osud diela sa do debaty okrem literárnych kritikov vložili aj svetové médiá.
Hamletovská otázka
Vydať alebo zničiť? Tak znie parafráza známej hamletovskej dilemy v tomto prípade. Z histórie poznáme aj prípad. Franza Kafku, ktorý priateľa Maxa Broda prosil, aby po jeho smrti spálil všetky jeho rukopisy. Ten sa však nakoniec rozhodol neuposlúchnuť.
Odvtedy sa názory rozdelili. Časť ľudí si myslí, že Brod zašiel priďaleko, ostatní sú vďační, že môžu čítať romány Zánok, Proces a Nezvestný. Ukázalo sa to aj v prípade románu Nabokova, keď britský denník The Times požiadal o názor známych súčasných autorov. „Keby ho chcel naozaj zničiť, urobí to sám. No neurobili to ani jeho dedičia,“ argumentuje John Banville, kým Tom Stoppard tvrdí, že treba rešpektovať poslednú vôľu autora.
Situáciu si už tridsať rokov komplikuje aj sám Nabokov junior. Z času na čas o rukopise zamknutom v sejfe švajčiarskej banky utrúsi nejakú provokatívnu vetu. Poznámkami typu „bola by to brilantná, originálna a pravdepodobne radikálna kniha, odlišná od jeho ostatných diel“ vybudí veľký záujem, no zároveň ho brzdia jeho obavy z podobne negatívneho prijatia kritikou, akého sa dostalo Lolite. Tento román jeho otca, ktorý vyšiel v roku 1955, prelomil mnohé tabu a stal sa bestsellerom, no mnohé reakcie ho zavrhli ako pornografiu.
Riešenia existujú
Hoci situácia je zamotaná, nie je neriešiteľná. Možné východisko ponúkol vplyvný kritik Ron Rosenbaum. V časopise Slate vyzval Nabokovovho syna, aby dal originál textu posúdiť známym literárnym osobnostiam.
Aj na otázku, či vydávať nedokončený fragment, existuje odpoveď. Nabokov rok pred smrťou tvrdil, že knihu už má v hlave hotovú a z rukopisu by ju pravdepodobne znalci jeho diela dokázali zrekonštruovať. Jedným z nich je aj Jeff Edmunds. Ten pred desiatimi rokmi urobil skvelú mystifikáciu. Pod pseudonymom zverejnil príbeh dokonale imitujúci štýl Nabokova. Tvrdil, že ho získal od ošetrovateľky, ktorej ho spisovateľ vyrozprával v predsmrtnej agónii.
Že Nabokov román sám nezničil, naznačuje, že ho chcel nechať nažive. John Banville
Ak si želal rukopis spáliť, spáľme ho. Všetko ostatné je iba špekulácie. Tom Stoppard
Stĺpček Alexandra Balogha
Bez konca
Nedokončené literárne diela majú vzrušujúcu schopnosť upútať, mnohé sa právom radia k svetovým skvostom. Najskôr však museli mať to šťastie, aby po smrti svojich autorov uzreli svetlo sveta. Príkladov je veľa, jeden slávnejší ako druhý.
Nedokončenosť, vďaka umeleckému majstrovstvu tvorcov, im neprekáža, akoby bola priam až výhodou. Osobitne potom pri dielach, ktoré až takú slávu nepožívajú, tam môže byť ich neúplnosť prijateľnou obhajobou.
V najlepšom vraj treba skončiť, existuje však aj bonmot, ktorý nabáda, že v najlepšom treba začať. Ťažko rozhodnúť, ktoré riešenie je lepšie. Problémom (od neho sa potom odvíja aj spisovateľova vôľa, ako naložiť s jeho knihami) je však najmä posúdenie toho, kedy je tvorca „v najlepšom“. Alebo v najhoršom, lebo ak oba výroky obrátime, tak privrženci jedného by vtedy mali začínať, a tí druhí zasa práve v najhoršom končiť.
Skôr alebo neskôr sa však všetci zhora rovnako bezmocne prizerajú, či na tom prvom svete ich niekdajšie ťažké tvorivé rozhodnutia rešpektujú alebo nie.
Alexander Balogh
