Je čas platenia daní. Idem si splniť svoju občiansku povinnosť a chcem zaplatiť daň za psa. Vlastne za dvoch.
Na mestskom úrade, priamo do pokladne. Pýtam sa mračiacej sa panej za prepážkou, koľko si mám prichystať koruniek. „Stopäťdesiat,“ povie úsečne, „a tuto mi to vyplňte.“
Tak poctivo vypĺňam. Meno, adresa, počet psov – dva. Podávam to panej bez úsmevu spolu s tristo korunami.
„Nó, ale to bude tristosedemdesiatpäť korún. Druhý pes je už luxus a je naň 50percentná prirážka.“ Dobre, nevzpieram sa. Platím aj za odvoz domového odpadu. Pani so zvesenými kútikmi si všimne, že žijeme v jednej domácnosti s otcom.
„Napíšte druhého psa na otca,“ podáva mi nový formulár. „Ušetríte sedemdesiatpäť korún.“
Prekvapene zdvihnem obočie. Nechápem. „Veď tie psy budú stále behať po jednom a tom istom dvore, aký je v tom rozdiel?“
koziakova.blog.sme.sk
Autor: Iveta Kožiaková
